💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Kecerovce mali byť veľkou jadrovou lokalitou východného Slovenska.
- Projekt pripravovali najmä v 80. rokoch, v lokalite Dubina prebiehali prieskumy.
- Najväčším problémom bola voda, peniaze, zmena režimu a odpor časti ľudí.
- Téma sa po rokoch vracia, no reálna výstavba je stále skôr politický tieň než hotový plán.
Kecerovce dnes znejú skôr ako obec, cez ktorú človek prejde cestou medzi Košicami a Prešovom. V socialistickom Československu však boli na papieri niečím oveľa väčším - miestom, kde mal východ Slovenska dostať vlastnú jadrovú elektráreň.
Oficiálna história obce uvádza, že v roku 1987 boli vypracované plány na Jadrovú elektráreň Kecerovce s výkonom 2-tisíc megawattov a začala sa príprava pozemkov. Pre predstavu, tento výkon znamenal dva veľké jadrové bloky. Blok je jedna samostatná výrobná jednotka elektrárne - reaktor, turbína a všetko okolo.
V neskorších spracovaniach sa objavuje aj verzia až so štyrmi reaktormi typu VVER-1000, teda so sovietskymi vodou chladenými reaktormi, každý s výkonom približne tisíc megawattov. Taký zdroj by z Keceroviec spravil energetický bod celoštátneho významu, nie lokálnu stavbu za dedinou.
Prečo práve Kecerovce?
Logika bola jednoduchá - Slovensko malo Bohunice, stavali sa Mochovce a energetici hľadali ďalšie miesto pre jadro. Štúdia v Geografickom časopise z roku 1989 písala, že na Slovensku je v prevádzke prvá jadrová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach, ďalšia sa stavia v Mochovciach a Kecerovce sú „v štádiu projektovej prípravy“.
Tá istá práca označila Košickú kotlinu za jednu z najvhodnejších oblastí na umiestnenie energetických zariadení. Pri atómke totiž nestačí mať voľné pole. Rieši sa podložie, voda, vietor, cesty, riziko zemetrasení, železnica, vzdialenosť od veľkých sídiel aj chladiaca voda potrebná na odvádzanie tepla z elektrárne. A práve voda bola pri Kecerovciach slabé miesto.
Les Dubina a kruh, ktorý zostal po pláne
Najkonkrétnejšia stopa po projekte nie je betónový monument, ale čosi nenápadnejšie - lokalita Dubina. Aktuality uvádzajú, že o elektrárni sa hovorilo od 70. rokov a do 90. rokov tam prebiehali geologické prieskumy, teda vrty a merania, ktoré mali ukázať, či podložie zvládne takýto kolos.
Projekt riešila košická pobočka pražského Ústavu rádioekológie a využitia jadrovej techniky a elektráreň bola zakreslená aj v socialistickom pláne rozvoja jadrovej energetiky. Práve toto je na príbehu Keceroviec najfilmovejšie. Nie je to ruina ako z postapokalyptického seriálu, skôr prázdny obrys budúcnosti, ktorá sa nikdy nezačala.
Starosta Miroslav Galas-Zaufal pre Pravdu povedal: „V lese Dubina je panelová cesta do kruhu a sú tam skúšobné vrty.“ Podľa neho mala byť elektráreň od Keceroviec a Vtáčkoviec vzdialená asi 1 500 až 2 000 metrov.
Voda, ktorá rozhodovala o jadre
Ak si jadrovú elektráreň predstavíš len ako reaktor, chýba ti polovica príbehu. Reaktor vyrába teplo, teplo vyrába paru, para roztáča turbínu a potom treba systém ochladiť. Preto sú pri jadrových projektoch rieky, nádrže a chladiace veže rovnako dôležité ako samotný reaktor. Pri Kecerovciach sa už v dobových debatách objavovala otázka, odkiaľ zobrať dosť vody.
Aktuality pripomínajú, že časť odborníkov a mimovládnych organizácií upozorňovala na chýbajúci vodný zdroj a na blízkosť Košíc a Prešova. Keď sa téma vrátila v roku 2007, aj vtedajší minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek priznal, že vodu by bolo treba doriešiť. V jadrovej energetike nie je „doriešiť vodu“ detail. Je to jedna z vecí, ktorá rozhoduje, či plán ostane na papieri.
Projekt sa dotkol života obce
Kecerovce nezažili len mapy a vrty. Zažili aj stavebnú uzáveru. To je administratívne obmedzenie, pri ktorom sa v území nesmie stavať alebo opravovať, pretože štát s ním počíta na veľkú stavbu. Podľa Aktualít uzávera trvala 15 rokov, domy sa nemohli stavať ani opravovať, ceny nehnuteľností padali a mladí ľudia odchádzali.
Už v roku 1990 sa odpor dostal aj do Slovenskej národnej rady. Poslankyňa Tkáčová vtedy tlmočila pripomienky voličov z obvodu Lemešany: „Sú proti výstavbe Jadrovej elektrárne Kecerovce, ktorá má byť v blízkosti môjho volebného obvodu, viacerých dedín a okresného mesta Prešov.“
Projekt jednoducho nebol len technická otázka. Bol to zásah do predstavy, kde budú ľudia žiť, čo bude s ich domami a či sa z dediny nestane okraj bezpečnostného pásma.
Všetko nakoniec zapadlo prachom
Najväčší zlom prišiel po roku 1989. Zmenil sa režim, ekonomika, priority aj spôsob, akým sa pozeralo na veľké štátne projekty. Aktuality píšu, že po zmene režimu sa od realizácie upustilo. Do toho prišli peniaze, neistota okolo jadrovej energetiky, riešenie Mochoviec a otázka, či má štát začínať ďalšiu obrovskú stavbu.
Neznamená to, že Kecerovce úplne zmizli. V publikácii 50 rokov jadra sa pri debatách o energetickej bezpečnosti spomína, že Ministerstvo hospodárstva uvažovalo o ďalších jadrových zdrojoch v Jaslovských Bohuniciach, Mochovciach alebo Kecerovciach. V roku 2007 Jahnátek hovoril o elektrárni s výkonom 1 000 až 1 200 megawattov za 3,5 miliardy eur, no znovu visela vo vzduchu voda.
V roku 2023 Richard Sulík vytiahol Kecerovce opäť s vetou: „Na východ treba dostať jeden silný zdroj elektrickej energie - to nie je nič iné ako jadro.“ Zaujímavé je, že v roku 2020 ten istý nápad označil za „megahlúposť“ a spochybňoval, či má Kecerovce dostatočný vodný zdroj. Aj preto projekt pôsobí ako politický bumerang - vždy sa vráti, ale nikdy nepristane.
Atómka ako východniarska ghost story
Dnes Kecerovce fungujú ako energetická ghost story Slovenska. Projekt sa pravidelne vynorí, vystraší časť ľudí, nadchne tých, ktorí vidia pracovné miesta a stabilnú elektrinu, a potom sa znova stratí v hmle. Miestny poslanec Vladimír Beňo to podľa Aktualít opísal ako „starú zaprášenú tému“, ktorá sa vyťahuje pred voľbami.
Pointa nie je len v tom, že východ mohol mať svoju atómku. Pointa je, že kúsok lesa pri Kecerovciach dodnes pripomína, ako veľké plány dokážu ovplyvniť malé obce aj bez toho, aby sa naozaj postavili. V Kecerovciach nestojí jadrový blok, ale otázka, či sa na Slovensku niekedy dokáže veľký energetický projekt vysvetliť ľuďom skôr, než sa ich životy zakreslia do cudzej mapy.
