Peter Paľovčík je gréckokatolícky kňaz. Študoval teológiu v Prešove, tiež vyštudoval cirkevné právo na Východnom pápežskom inštitúte v Ríme. Má vlastný podcast, reláciu v rádiu a pôsobí aj ako cirkevný sudca a učiteľ taliančiny.
Mnoho kňazov a rehoľných sestier hovorí, že zažili vnuknutie. Že rozhodnutie vstúpiť do Božích služieb prišlo akoby z externého prostredia. Ako ste to mali vy?
Moje povolanie sa rodilo postupne. Od malička sme s rodičmi chodili do chrámu, boli sme vedení vo viere. Stále som miništroval, bol som blízko oltára. Keď som mal 10 rokov, prišiel do našej farnosti kňaz, ktorý mal 9 detí. Okolo nich sa vo farnosti vytvorila veľká partia a mnohí starší chlapci postupne išli do seminára. Ja som to v istom momente bral ako jedinú možnosť mojej budúcnosti, ale zhruba od 13 rokov som vedel, že chcem byť kňazom.
Čo pre vás znamená viera? Mení sa to nejak životnými obdobiami, v ktorých sa nachádzate?
Pre mňa viera je v prvom rade vzťah. Vzťah so živým Bohom, ktorý sa ma mnoho krát dotkol. Často som ho „nevidel a nepočul“ vo svojom živote. Určite vnímam tento vzťah ináč teraz a úplne inakšie som ho vnímal, keď som mal 13, 18 či 35 rokov. Veľa sa zmenilo v mojom vzťahu k Bohu, keď sa nám narodili deti.
Ste cirkevný sudca. Čo vaša práca obsahuje a kde ste študovali?
Študoval som najprv základnú teológiu na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte Prešovskej univerzity. Potom som študoval cirkevné právo na Východnom pápežskom inštitúte v Ríme. Cirkevný sudca je v cirkvi služba, cez ktorú biskup deleguje súdnu moc. V rámci Katolíckej cirkvi je biskup vo svojej diecéze nositeľ výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Výkonnú a súdnu môže delegovať na niektorých kňazov. V prípade cirkevného súdu máme právomoc posudzovať či rozpadnuté manželstvá boli uzavreté podľa právnych predpisov. Ak nájdeme nejaký defekt, vyhlásime manželstvo za neplatné.
S akými prípadmi sa najčastejšie stretávate ako cirkevný sudca?
My riešime takmer výlučne manželské kauzy. Ako som už spomenul, ak sa nejaké manželstvo rozpadne, jeden z nich, alebo aj obaja, môže požiadať o anulovanie manželstva. Dôvodov vyhlásiť manželstvo je viacero: neschopnosť prijať na seba práva a povinnosti, ktoré z manželstva vyplývajú; psychická neschopnosť – závislosti, duševné choroby; ak niekto odmietne mať deti v manželstve. V poslednom čase je silne cítiť, že hlavne mladší sa nedokážu odpútať od rodičov, „prestrihnúť pupočnú šnúru“.
Máte pocit, že cirkev je dostupná pre mladých? Ja mám občas pocit, že sa skrýva za hrubými múrmi stavieb a nacvičených obradov. Že sa málo zúčastňuje verejného života.
To je zložitá otázka... Cirkev je dostupná pre každého, ale mnohí ľudia, ktorí sú v cirkvi, sú nedostupní. Hrubé múry stavieb mali ochrániť tých, ktorí hľadali ochranu v cirkvi a je pravdou, že sú momentálne pre mnohých symbolom nedostupnosti. Obrady prežívané s vierou, keď človek chápe symbolom, ktoré tie obrady vyjadrujú sú jedným z prostriedkov ako pochopiť, čo sa v cirkvi deje... Takisto v cirkvi je množstvo hnutí, spoločenstiev či reholí, cez ktoré mladí majú možnosť začleniť sa do cirkvi. Ale na druhej strane chýba otvorenosť cirkvi v zložitých otázkach spoločenského života.
Máte rád Marvelovky a tvoríte podcast. Snažíte sa aj takto priblížiť mladým?
Ja som od malička miloval príbehy hrdinov – Winnetou, gróf Monte Christo, traja mušketieri... Marvelovky sú modernými príbehmi s hrdinami. Sledujem to rád, pretože sa v nich dajú nájsť pekné obrazy a vzory, ktoré sú pre mladých atraktívne a blízke. Skrze tieto obrazy je ľahšie mladým podať Kristovo evanjelium – radostnú zvesť o Božej láske. Podcasty sú novodobé rádio. Takže cez novodobé prostriedky a aktuálne témy je mnohokrát jednoduchšie priblížiť sa mladým a ohlasovať. Treba tiež povedať, že podcasty robím pre všetkých, nielen pre mladých.
Každá inštitúcia alebo firma, spoločnosť, organizácia, potrebujú časom modernizovať. Myslíte si, že cirkev by mala niečo modernizovať?
Záleží na tom, čo znamená „modernizovať cirkev“. To, čo cirkev ohlasuje, je moderné vždy. Biblia – Božie slovo je aktuálne pre každú dobu a každého človeka. Vysvetľovať, čo znamenajú mnohé teologické obrazy a alegórie, aktualizovať jazyk, komunikácia týchto večne živých Právd si naozaj vyžaduje modernizáciu. Na druhej strane treba to robiť citlivo, adekvátne k poslucháčom. Nedá sa hovoriť rovnako babkám v nejakej rázovitej dedine a to isté hovoriť vysokoškolákom na internátoch.
Raz som počul taký zaujímavý názor človeka, ktorý obhajoval to, že rímskokatolícki kňazi sa nemôžu ženiť a mať rodiny. On tvrdí, že kňazstvo je celoživotné poslanie, každodenné. A že je ťažké sedieť na dvoch stoličkách – byť aj dobrý otec, manžel, kňaz. Že kvôli tomu je to teraz dobré tak ako to je. Lenže gréckokatolícka cirkev nám ukazuje, že to môže fungovať. Myslíte, že by v tomto už konečne mala rímskokatolícka cirkev ustúpiť?
Stále sa pri tejto otázke zasmejem. Ja ako ženatý kňaz paradoxne vidím zmysel celibátu, obhajujem ho a nemám s nim žiaden problém. To, že sa tisíc rokov v západnej cirkvi dodržiava povinný celibát neznamená že ďalších tisíc rokov sa nemôže zmeniť. Tento zákon je len ľudský, teda ľudia ho môžu zmeniť, nie je to dogma, ani morálny problém. Aj vo východnej cirkvi existuje celibát, aj u nás sú kňazi, ktorí si ho vybrali. Nakoniec, biskupi sa vyberajú len z kňazov celibátnych. Avšak stáročia tu bola zásada, že pokiaľ si kňaz vyberie celibát, mal by ho prežívať v spoločenstve - v kláštore. Mne neprináleží hodnotiť, či je čas na zmenu v otázke celibátu. Povedal som však už viackrát, že aj keby nastala zmena v pravidlách vysviacania ženatých mužov v rímskokatolíckej cirkvi, nemyslím si, žeby sa nejak húfne začali množiť takíto kandidáti na kňazstvo. Poznám viacerých lekárov, učiteľov, hudobníkov, vedcov, ktorí nevstúpili do manželstva, pretože sa úplne oddali svojmu povolaniu. Ja si nemyslím, že sedím na dvoch stoličkách, žeby moja rodina išla na úkor farnosti či ktorejkoľvek služby, ktorú v cirkvi robím, prípadne žeby som robil niečo horšie v cirkvi kvôli rodine.
Neviem, či je to tými sviatkami, ale posledné mesiace mám pocit, že ľudia sa navzájom vzďaľujú. Že sa sťahujú do seba, dištancujú navzájom, sú k sebe menej láskaví. Žije sa ľuďom podľa vás ťažšie ako pred desiatkami rokov?
Slovensko patrí do tej skupiny krajín, v ktorých sa žije v dejinách ľudstva momentálne najľahšie. Máme zdravotníctvo, sociálny systém, školstvo. Patríme do EÚ a NATO, čo nám zabezpečuje ekonomický rast a bezpečnosť. Žijeme v najlepšej dobe odkedy je človek na tejto Zemi. Paradoxne blahobyt nám spôsobuje sebectvo, chamtivosť, pýchu. To, že sa máme dobre nás dáva do takého pohodlia, že ignorujeme problémy ostatných. Avšak je tu prázdnota z konzumu, ktorý nás nemôže naplniť, nasýtiť, uspokojiť. Ak sa má niekto vedľa mňa zle, je to preto, že som mu nepomohol.
Ak by ste si mali vybrať tri veci, ktoré si vezmete na opustený ostrov – ktoré by to boli?
Bibliu, šach a môj nôž.
Tvoríte aj svoj vlastný podcast, ako sme spomínali. Ako vznikla táto myšlienka a čo je vlastne obsahom podcastu?
Cez môjho dobrého priateľa Martina Frimmera som sa zoznámil s niektorými známymi ľuďmi a na rôznych akciách, pri rôznych príležitostiach som sa s nimi rozprával. Bolo pre nich nie úplne obvyklé rozprávať sa s kňazom, ešte k tomu ženatým (smiech). Keď som o týchto rozhovoroch rozprával manželke či priateľom, bolo pre nich zaujímavé počúvať, o čom tie rozhovory boli, pretože sa ma títo ľudia pýtali na cirkev, vieru, rozvody, krsty, Ježiška na Vianoce, škandály v cirkvi, arcibiskupa Bezáka... Tak mi napadlo, že je to dobrý spôsob ako ľuďom komunikovať odpovede cirkvi na tieto témy, odpovedať na mnohé otázky, ktoré vyvstávajú z bežného života. Rozprávať sa o tom so známymi ľuďmi so šoubiznisu, športu, kultúry, umenia je prostriedok, ako priniesť tieto odpovede ľuďom. Snažím sa v podcaste rozprávať sa s ľuďmi o viere, náboženstve, Cirkvi, o ich prežívaní duchovného života, ale aj o obyčajných veciach, ktoré z rozhovoru vyvstanú.
Myslíte, že existujú vyslovene zlí ľudia? Alebo nič nie je čiernobiele?
Pre mňa zlo vo svete je dôsledok hriechu. Mylné presvedčenie mnohých, že ja si robím čo chcem a nikomu nič nerobím spôsobuje, že môj hriech ovplyvňuje všetko okolo mňa. Nemyslím si, že je niekto vyslovene zlý. Sme všetci hriešni, avšak u niekoho je to vidno viac, u niekoho menej. Jeden teológ raz povedal, že rozdiel medzi tými čo sú vo väzení a nami je, že im na to prišli a nám nie. Je na každom nakoľko nechá to zlo prejavovať sa. Či dovolím hriechu, aby ovplyvnil moje správanie a konanie.
