Medializovaný incident, pri ktorom tínedžeri zbili v Miloslavove len 11-ročné dieťa a natáčali sa pri tom na telefón, vyvolal na začiatku tohto roka búrlivé reakcie. Avšak nie sme v tejto téme trochu pokryteckí? Šikana tu je už od nepamäti a svoj podiel viny si na nej nesieme všetci, aj keď sme nikdy nikoho nešikanovali. Úplne stačilo, že sme nad prípadmi v našom okolí iba zatvárali oči.
Časť ľudí si myslí, že šikana tu vždy bola a aj bude, s medializovanými prípadmi podľa nich táto téma iba eskalovala. Iní zase tvrdia, že so šikanou u mladistvých je to na Slovensku čoraz horšie. Ako to teda vlastne je? V Brainee sme sa porozprávali s dvoma mladými ženami, ktoré šikanu prežili na vlastnej koži.
Každý šiesty žiak na Slovensku bol šikanovaný
Tohtoročná správa Štátnej školskej inšpekcie (ŠŠI) hovorí, že viac ako tretina žiakov bola jeden alebo viackrát svedkom šikanovania a takmer každý šiesty žiak na Slovensku bol obeťou šikanovania.
Vyzerá to teda tak, že šikana nie je na školách ničím výnimočným. Problematiku šikanovania a klímy
na základných a stredných školách sleduje ŠŠI od školského roku 2010/2011. V priebehu tohto obdobia ŠŠI problematiku šikanovania sledovala na 1 136 základných a 310 stredných školách prostredníctvom dotazníka, ktorý rozdali 31 256 žiakom základných a 12 304 žiakom stredných škôl.
Šikana, zlá partia a drogy
„Na strednej škole som sa stretávala s verbálnou šikanou. Nebolo to tak vždy, ale mala som aj spolužiakov, ktorí boli urážaní každodenne kvôli svojmu výzoru, správaniu..," hovorí osemnásťročná Stanka a poťahuje si pritom z cigarety, keď sa rozprávame v pube neďaleko Trnavy.
V decembri minulého roka predčasne odišla z nadstavby stredoškolského štúdia, bola v štvrtom ročníku. Šikanu a celkovo zlé vzťahy v bývalom kolektíve označuje za jeden z viacerých dôvodov, prečo odišla zo školy.
Na otázku, aké to bolo študovať počas pandémie odpovedá, že ju to bavilo viac ako normálne štúdium, pretože nemusela sedieť v triede s ľuďmi, s ktorými si nerozumie.
S témou medializovanej šikany sa paralelne otvorili aj témy priamo s ňou súvisiace – alkohol a drogy u mladistvých. Pri odpovedi na túto otázku si Stanka nedáva servítku pred ústa.
„Čo si pamätám, tak v mojej škole boli asi 2 policajné zásahy ohľadom drog. Boli tam aj žiaci, ktorí užívali drogy každodenne, alkohol konzumovalo ešte viac ľudí," tvrdí mladá žena a napije sa z kávy pred sebou.
Keď príde reč na kyberšikanu, o ktorej sa v poslednej dobe veľa hovorí aj na Slovensku, odpovedá, že osobne sa stretla s vyhrážaním a jej kamaráti tiež.
Z výsledkov dotazníkov ŠŠI vyplynulo, že 33 % šikanovaných žiakov sa nikomu neodvážilo zdôveriť. Ak sa zdôverovali s nepríjemným zážitkom, tak najmä rodičom, triednym učiteľom a spolužiakom. Ochranu a pomoc u výchovného poradcu a koordinátora prevencie, úlohou ktorých je zaistiť pre každého žiaka bezpečné prostredie, žiaci nehľadali.
Pravdivosť tejto smutnej štatistiky nám potvrdzuje aj tridsaťročná Anna, ktorá sa so šikanou stretávala na základnej škole.
Rany na duši
„Na základnej škole som sa stretla so šikanou, asi ako veľa iných detí, kvôli vzhľadu. V prvých ročníkoch som bola podľa ich názoru veľmi chudá, neskôr zase veľmi tučná. Vo veľkej miere to boli posmešky a ohováranie, na druhom stupni som sa stretla aj s fyzickým útokom. V pamäti mi utkveli traja spolužiaci, ktorých si v tejto súvislosti pamätám," otvára túto bolestivú tému Anna, no vyzerá, že dnes sú to už pre ňu iba spomienky. Rozhovor sme absolvovali cez videohovor.
„V tom čase som sa hanbila za to, že sa to vôbec deje a nikomu som o tom nepovedala, ani doma."
„Nemala som vtedy žiadnu blízku kamarátku, na ktorú by som si pamätala, mojou najlepšou priateľkou bola moja sestra a ak sa nemýlim, ani jej som o tom nepovedala. Ostatné deti v triede sa prizerali, zasmiali sa na tom, ale výraznejšie do toho nezasahovali. Asi aj preto som nemala motiváciu nachádzať si nejakú spriaznenú dušu v tomto prostredí," spomína dnes už dospelá žena.
Príbehy Stanky a Anny odrážajú nelichotivú štatistiku ŠŠI. V tej sa píše, že pri šikane najčastejšie ide o psychické ponižovanie. Obvyklé prejavy šikanovania zahŕňajú psychické ponižovanie (urážanie, vysmievanie sa, zastrašovanie, nadávky). Ale samozrejme dochádza aj k fyzickým útokom (napádanie, bitka, kopanie, týranie), s ktorými mal skúsenosť takmer každý šiesty žiak.
Z odpovedí žiakov taktiež vyplynulo, že agresori šikanovali svoje obete najčastejšie počas prestávky v triede, na chodbe či na toalete, a to aj napriek zabezpečenému pedagogickému dozoru či nainštalovaným videokamerám na chodbách škôl.
K šikanovaniu však často dochádza aj mimo priestorov školy.
„Asi by to mohol byť jeden z dôvodov prečo nevyhľadávam väčšie skupiny ľudí, ktorých nepoznám. Cítim sa bezpečnejšie, keď mám v spoločnosti nových ľudí nejakú blízku osobu, za ktorú sa môžem schovať, ktorá ma „ochráni“," odpovedá Anna na otázku, aké stopy na nej šikana napáchala.
„Tiež to podľa mňa nepomohlo tomu, že si vo veľa veciach neverím," hovorí Anna, no na jej tvári badať, že tieto zážitky sú už pre ňu dnes asi len akousi neveselou spomienkou.
„Na druhej strane, myslím si, že som vďaka tejto skúsenosti milosrdnejšia voči ľudom vo svojom okolí, že aj u ľudí, ktorí mi vyslovene nesedia, viem prijať, že sú akí sú z nejakého dôvodu, prípadne aké veci museli zažiť, že sa takto správajú k ostatným," vysvetľuje mladá žena.
„Myslím, že som si dlho neuvedomovala, že som obeťou šikany. Upozornila ma na to až psychologička, za ktorou som prišla s úplne iným problémom, ale v rámci terapie sme prešli celým vývojom mojej osobnosti od detstva. Bolo celkom oslobodzujúce, že sme to spoločne pomenovali a tým sa mi uľavilo," hovorí Anna, keď sa jej spýtam na to, ako sa so šikanou vyrovnávala.
„Častokrát som sa zamýšľala nad tým prečo tak nerada spomínam na obdobie základnej školy, s nikým odtiaľ neudržiavam kontakt a nemám ani záujem o klasické stretávky po x rokoch," dodáva mladá žena.
Názor odborníkov
„Brániť sa šikane z pozície obete je veľmi ťažké, až nemožné. Poznáme nanešťastie mnoho prípadov, keď šikanovanie doviedlo deti alebo dospievajúcich k samovražde. Efektívne tomu zabrániť môžu najmä ostatní - prizerajúci sa, teda kolektív, ktorý je svedkom takéhoto správania sa," povedali pre Brainee inštruktori z Moderní sebeobrany Jasmína a Pavel Houdkoví.
„Štúdie ukazujú, že pokiaľ sa v kolektíve nastavia sociálne normy tak, že sú odmietané prejavy šikany nízkej intenzity (urážky, ohováranie), tak razantne klesá aj miera šikanovania. U detí je potom úplne zásadné, aby dôverovali autoritám – učiteľkám, rodičom – a vedeli, že pokiaľ sa na ne obrátia, tie citlivo zasiahnu," dodávajú.
Najlepšou prevenciou proti šikane je podľa školskej psychologičky Kornélie Ďuríkovej vytvorenie bezpečného prostredia, kde sa ľudia o seba zaujímajú a spolupracujú.
„To si však vyžaduje viac ako len jednu prednášku či jednorazový preventívny program,“ povedala pre HN.
