Nemalá časť Slovákov v posledných rokoch prepadla konšpiráciám. Môžeš to vidieť na sociálnych sieťach, ale aj v realite, napríklad pri minuloročných nájazdoch antirúškarov v obchodoch, útokoch na lekárov či dokonca vo svojej domácnosti.
Predsa len takmer každý z nás má vlastnú skúsenosť s konšpiráciami o covide, migrantoch či iných témach zo svojho okolia. Množstvo ľudí si však vôbec neuvedomuje, že za šírením mnohých konšpirácií stojí neonacistická propaganda. Často prezlečená do šiat „nahnevaného občana.“ V nasledujúcich riadkoch sa dozvieš o mojich vlastných skúsenostiach.
S neonacizmom som sa prvýkrát osobne stretol už na základnej škole. Bolo to prostredníctvom môjho (dnes nebohého) spolužiaka. Martin mal iba trinásť rokov, keď sa stal členom neonacistickej bandy. Sledovať prerod tohto chalana bolo desivé. Určite to poznáš, pubertálne deti vedia byť kruté. Robia si žarty jeden z druhého kvôli akné, veľkému nosu či ušiam alebo váhe.
Naťahujú sa medzi sebou aj fyzicky a neraz dochádza ku šikane. Aj Martina si kedysi takto doberali, avšak odkedy sa stal členom bandy, bol z neho akoby „nedotknuteľný človek". Nikto z agresorov v triede si už na neho nič nedovolil, lebo vedel, že ak by prekročil istú hranicu, čakala by ho pred bytovkou banda skinheadov.
Neonacizmus pod Tatrami
Bolo to niekedy v roku 2002 a ak sa prvá dekáda rokov po miléniu na Slovensku niečím vyznačovala, tak to bolo to, že táto doba bola post 90s. So všetkým negatívnym, aj pozitívnym, čo k tomu patrí. Minimálne z počutia vieš, že deväťdesiate roky boli na Slovensku veľmi krušnými časmi. Na uliciach vybuchovali autá, Vladimír Mečiar sa politické smerovanie nášho štátu snažil priblížiť smerom k Bielorusku, a neonacisti zvykli často beztrestne vyčíňať na uliciach.
Z chlapca, ktorý kedysi rád maľoval, sa stal mladý príslušník šialenej ideológie. Dodnes si pamätám, aký výprask dostal od svojej bandy náš rómsky spolužiak, keď sa s Martinom dostal do konfliktu. A to bola iba úplná špička ľadovca tých bitiek, za ktorými stál gang tínedžerských nenonacistov.
Na hodinách dejepisu, keď sa preberal Holokaust a druhá svetová vojna, sa Martin otvorene hádal s učiteľkou, bagatelizoval činy nacistov a spochybňoval čísla mŕtvych. Opakujem, nemal vtedy ani 15 rokov. V škole sa tieto incidenty príliš neriešili, učitelia to pravdepodobne brali ako mladícku nerozvážnosť, z ktorej časom vyrastie.
Nehovoriac o tom, že množstvo škôl podobne ako aj dnes malo iné problémy. Často existenčného charakteru.
Na strednej škole som patril k subkultúrnej mládeži. Bol som punkáč a hrával na gitare v hudobnej skupine. Na hlavách sme nosili číra, mali sme deravé oblečenie, reťaze či kožené bundy. Pili sme pivo a chodili na koncerty.
Skrátka, bola to celkom divoká puberta. V 2000s ére bolo fyzické násilie na uliciach ešte relatívne častým javom.
Práve undergroundová mládež – punkáči, metalisti, skateri a mnohí ďalší, boli terčom neonacistických gangov.
Ľudí z týchto komunít napádali kvôli dlhým vlasom, oblečeniu či dokonca skateboardom.
V tej dobe neexistovala NAKA či jednotka boja proti terorizmu či extrémizmu. Útoky neonacistov boli často prehliadané, alebo sa vôbec neriešila (ideologická) podstata týchto činov, a ataky boli často kvalifikované ako obyčajné bitky.
Polámané rebrá
Bol rok 2005 a s partiou sme sa vybrali oslavovať narodeniny našej kamarátky. Boli sme tam traja chalani a tri dievčatá. Ešte predtým ako sme išli do baru, sme posedávali na lavičkách v blízkosti hlavnej vlakovej stanice. Bolo asi osem hodín večer a vonku už bola tma. Debatovali sme na lavičke, a v zápale konverzácie som si príliš nevšímal okolie, no z ničoho nič ma prebral silný úder do tváre z boku.
Otočil som sa a zrazu vypukla panika. Obkolesila nás skupina asi šiestich ľudí v kuklách. Boli to neonacisti. Jeden z nich začal teleskopickým obuškom máchať hlava nehlava. Parkom sa rozoznel zúfalý dievčenský krik. Cielene išli po jednom našom kamarátovi z partie. Bol to Róm a zároveň punkáč. Táto kombinácia vzbudzovala v miestnych neonacistických kruhoch obrovskú nenávisť a pozornosť. Zhodili ho na zem a kopali do neho ťažkými topánkami.
Ja som sa snažil ubrániť svojmu útočníkovi, ktorý bol o hlavu väčší ako ja.
Neviem, čo mi v tej chvíli napadlo, ale inštinktívne som mu dal hlavou „barana“. Nikdy predtým som to neskúšal, no vyšlo to. Neznámy útočník v kukle išiel k zemi. Pozrel som sa na ďalšieho kamaráta, ktorý zápasil s iným útočníkom. Medzitým stále kopali do nášho priateľa na zemi. Všetko sa zbehlo strašne rýchlo a útočníci sa zrazu rozutekali. Na betóne ležal môj dobitý kamarát, údery a kopance sa ušli aj dievčatám z našej partie. Kamarátovi zlomili niekoľko rebier, my ostatní sme vyviazli s modrinami a rozbitými ústami. Modriny zmizli, no desivé spomienky zostávajú aj po rokoch.
V tom istom roku zomrel po útoku neonacistov študent Daniel Tupý. Prípad otriasol celým Slovenskom, no bohužiaľ nebol jediným, skôr by som ho nazval vyeskalovaním násilia, ktoré bolo v našej spoločnosti prítomné celé roky. Prípad Daniela Tupého dodnes nie je uzavretý.
Incident s našim napadnutím však nebol ojedinelým. K drobným potýčkam dochádzalo pravidelne, čas od času si neonacistické bandy odchytili niekoho z miestnej undergroundovej komunity a pod tlakom vyhrážania či fyzického násilia, sa od neho snažili získať rôzne informácie.
Vypálená garáž
Hudobná skupina v ktorej som v tých časoch pôsobil skúšala v garáži. Tá garáž nebola len skúšobňou, ale aj našim komunitným miestom. Garáž bola prenajatá a stretávalo sa tam množstvo podtatranských punkáčov, rozprávali sme sa tam o živote a počúvali hudbu. Na skúšky chodili aj ľudia mimo kapely, sedeli sme na gauči a popíjali či fajčili cigarety. Jedného krásneho rána ma z letargie prebudil telefonát od majiteľa garáže. Garáž v noci niekto zapálil a z vnútra zhorela do tla…
Kotlebova éra v Banskej Bystrici
Prešli roky a v spoločnosti nastal istý vývoj, avšak nazývať ho pozitívnym by bolo nepresné a aj značne naivné. S príchodom migračnej krízy v roku 2015 v takmer celej Eúrope, nastal trend politického úspechu extrémistov.
Marian Kotleba bol roky predtým len marginálnym politikom, a takmer nikto si jeho a jemu podobných nevedel predstaviť sedieť v parlamente. Opak sa však stal pravdou a od roku 2016 je Kotleba so svojou stranou dlhodobo súčasťou vysokej politiky. Nehovoriac o jeho bývalých straníkoch Uhríkovi a Mazurekovi, ktorí momentálne ťahajú za jeden povraz v hnutí Republika.
Kotleba bol v roku 2016 županom Banskobystrického kraja, a za jeho éry došlo v Banskej Bystrici k rôznym negatívnym zmenám v spoločnosti. Viem o tom svoje, v Banskej Bystrici som totiž strávil svoje vysokoškolské štúdia.
V tých rokoch bolo bežným javom, že sa v meste promenádovali fašisti oblečení v dlhých čiernych kabátoch a s tričkami, na ktorých bola vyobrazená rôzna neonacistická symbolika. V krčmách pomerne často dochádzalo ku konfliktom, za všetky môžem spomenúť medializovaný prípad Francúza tmavej pleti, ktorého v roku 2017 v bare napadli. Rasisticky mu nadávali a neskôr mu o hlavu rozbili sklenený pohár. Informovala o tom RTVS.
V tých rokoch som si chodil privyrábať do jednej nemenovanej bystrickej reštaurácie. Mal som tam kolegu, ktorý bol neonacista. V praxi to vyzeralo tak, že si počas práce z mobilu púšťal rasistickú hudbu, vyhrážanie kolegom bolo na dennom poriadku a niekedy sa mu aj stávalo, že neprišiel do práce, pretože napríklad sedel v cele predbežného zadržania. Väčšinou šlo o bitky.
Súčasnosť
Ak si myslíš, že konšpirácie na internete sú tu len posledných zopár rokov, tak sa mýliš. V ostatných rokoch však na slovenskom internete zažívajú obrovský boom. Už niekedy okolo roku 2008, možno aj skôr, sa vynorili stránky, ktorých dôveryhodnosť sa blíži nule. Išlo napríklad o stránky beo.sk, protiprudu.org či ultrapravicovú „encyklopédiu"– Metapediu.
Vo svojom obsahu miešali polopravdy a totálne bludy s faktami. Skrátka, boli to pionierske konšpiračné weby. Nie každý však vie, že neonacisti odjakživa pracovali s konšpiráciami a hoaxmi, ktoré vytvárali, živili a ďalej šírili. Najprv to bolo iba ústnou či písomnou formou, v rámci vlastnej komunity a okolia, neskôr s príchodom internetu, sa tieto veci začali šíriť po celom svete.
Pre inšpiráciu nemuseli chodiť ďaleko, tieto spôsoby boli typické pre nacistické Nemecko. Jediný rozdiel bol v tom, že vtedy nebol internet. Ako príklad môžem spomenúť antisemitský propagandistický film Večný Žid, z roku 1940.
Film bol koncipovaný ako dokument a jeho cieľom bolo podnecovanie nenávisti voči Židom, ktorý boli vo filme zobrazení, ako sociálni paraziti s deštruktívnym vplyvom na spoločnosť. Nepripomína ti to niečo?
Konšpirácie sa od roku 2008 vyšplhali z hlbokých vôd podzemia internetu, až do mainstreamu či parlamentu.
Z mnohých incidentov môžem spomenúť napríklad tragédiu z roku 2020 vo Vrútkach, kedy poslanec Mazurek označil páchateľa za Róma, v snahe vytĺcť zo situácie politický kapitál. Nebola to pravda a status neskôr zmazal. Informoval o tom web InfoSecurity.sk.
V poslednej dobe mnohých ľudí na Slovensku šokovali aj videá rasistického dezinformátora Dannyho Kollára, ktorý na internete šikanuje lekárov či zamestnancov štátu tým, že zverejňuje ich citlivé údaje a následne musia čeliť vyhrážaniu či vlne hejtu. O jeho činnosti na internete písal Dennik N.
Najväčšou silou súčasných neonacistov, je fakt, že splývajú s davom. Väčšina z nich už nenosí čierne bombery či ťažké topánky. Niektorí si nechali narásť vlasy či kúpili menčestrové saká, a už nie sú tak ľahko rozpoznateľní.
Podstata však zostala a pandemická situácia im hrá do karát, pretože množstvo nespokojných a zúfalých ľudí sa vnára do ich propagandy, nevediac o tom, o aké osoby vlastne ide.
Neonacisti pochopili, že hoaxy zaberajú na masy a sami sa pritom stali akýmisi „živými hoaxmi". Zmesou polopravdy, bludov a nesprávne interpretovaných faktov.