Nataša Rybanská
StoryEditor

Slovenka odišla do Maďarska, na olympiáde v Tokiu získala bronz. Vstupenkou do tímu bolo naučiť sa po maďarsky

Eliška Trpíšková29.09.2021., 08:00h
Nataša Rybanská sostala ponuku reprezentovať vo vodnom póle Maďarsko a v 16-tich rokoch odišla od rodiny. Mladá Piešťanka o olympiáde a o tom, aké je to byť Slovenskou v maďarskom tíme.
Lajkuj Brainee.sk na

Talentovanú Natašu (21) si všimli v pomerne mladom veku a dnes je to už päť rokov, čo sama vycestovala do cudzej krajiny. Veľakrát sa zamýšľala nad tým, či to celé vôbec má zmysel, no všetka drina sa jej vyplatila v lete, kedy sa jej spolu s tímom na olympiáde v Tokiu podarilo vybojovať bronzovú medailu. Keď sa v jej nabitom rozvrhu nájde nejaký voľný čas, zvykne vycestovať na Slovensko a stráviť čas s rodinou a kamarátmi. Medzi jej plány do budúcna prekvapivo patrí aj vysoká škola. Chcela by študovať športovú diplomaciu a medzinárodné vzťahy.

Prezraď nám, ako si sa dostala z Piešťan do maďarskej reprezentácie.

Začalo to tým, že som hrala za slovenskú reprezentáciu a odtiaľ sme chodili na sústredenia do Maďarska do klubu v meste Szentes. Tam si ma všimli a páčilo sa im, ako hrám. Taktiež si všimli moje predispozície nato, aká by som mohla byť hráčka. Spýtali sa ma, či by som v tom klube nechcela hrať. Ja som sa rozhodla teoreticky ihneď, pretože už predtým som veľmi chcela vycestovať. O pol roka nato mi navrhli, či by som sa nechcela stať súčasťou maďarskej reprezentácie, pretože som sa v klube uplatnila a páčilo sa im, ako napredujem. Videli, že mám v sebe potenciál. Ja som samozrejme súhlasila a v Maďarsku som zostala.

Kvôli čomu si vlastne odišla hrať do Maďarska? Sú podľa teba na Slovensku vytvorené zlé podmienky pre vodnopólistov alebo si zo strany slovenských inštitúcii cítila slabú podporu?

Pre mňa bolo odmalička cieľom dostať sa na olympiádu a jednoducho som cítila, že so Slovenskom to nepôjde. Je to nereálne a každý, kto sa v tom aspoň trochu pohybuje vie, že dostať sa na olympiádu s vodným pólom je nemožné. Ja som to však tak veľmi chcela, a tak sa mi v Maďarsku páčilo, že som si povedala, prečo nie. Keď mám byť úprimná, na Slovensku som sa necítila dobre ani v tíme, ani v klube, a preto som bola veľmi rada, keď som dostala takúto ponuku.

Do Maďarska si odišla pomerne v mladom veku, už v 16. rokoch. Aké boli začiatky? Čo bolo pre teba najťažšie?

Bolo to celé veľmi ťažké. V 16. rokoch som bola zvyknutá, že som trénovala len párkrát do týždňa. Samozrejme, robila som aj veci navyše ako posilňovňa, ale také pravé tréningy vo vode boli 3-4x do týždňa. Bývala som s rodinou, chodila do školy a viedla obyčajný študentský život. Keď som odišla z domu, nepoznala som nikoho, nerozprávala som po maďarsky, denne som mala 3-4 tréningy a celkovo to bol neskutočný skok. Musela som sa postarať sama o seba a dorozumieť som sa vedela iba po anglicky. Veľakrát som bola na hrane, že skončím a pôjdem domov, ale v tomto ma veľmi podporovali moji rodičia. Vždy, keď som mamine povedala, že by som chcela ísť domov a že už to nevydržím, odpovedala mi, že sa mám vrátiť. „Nikto ťa tam nedrží a robíš to sama pre seba. Keď to nechceš robiť, tak poď domov,“ hovorievala mi. Vtedy som si uvedomila, že to robím sama pre seba a pre nikoho iného. Keď to ozaj chcem, tak musím zaťať zuby.

Nataša Rybanská

Ako si sa naučila po maďarsky a koľko ti to trvalo?

Po maďarsky som sa začala učiť až keď sa ma spýtali, či chcem byť Maďarkou. Dovtedy som si hovorila, že to nehrozí, že nemám šancu sa to naučiť. Bola som si dokonca vtedy sadnúť aj s trénerom reprezentácie a ten mi povedal, že aj keď mi navrhli občianstvo, to ešte stále neznamená, že budem automaticky v reprezentácii. Povedal mi, že my dávajú len šancu. „Keď sa tam naozaj chceš dostať, musíš sa naučiť do maďarsky.“ Tak som sa teda nato dala. Najprv som mala učiteľku, ktorá ma naučila základy, no po troch mesiacoch som sa rozhodla učiť sa sama. Najviac som toho pochytila v šatni. Baby sa tam stále rozprávali po maďarsky a ja som veľmi zvedavý človek. Vždy som chcela vedieť, o čom kecajú, a preto som sa stále pýtala na slovíčka, ktoré som nepoznala. Taktiež mi pomohlo, že moja najlepšia kamarátka, s ktorou som si najviac rozumela, bola čistá Maďarka a po anglicky nič nevedela. Ona sa ma taktiež snažila naučiť a pomáhala mi. Keď som bola na mojej prvej súťaži, čo bolo asi po roku a štvrť, odkedy som sa začala učiť, po maďarsky som už rozprávala plynule a angličtinu som nechala bokom.

Dali ti niekedy v tíme pocítiť, že nie si Maďarka?

Kým som nerozprávala po maďarsky, tak to bolo citeľné ale musím povedať, že som si ich získala tým, že som sa naučila ich jazyk a fakt som s nimi komunikovala len v maďarčine. Aj keď sa so mnou niekto snažil rozprávať po anglicky, tak som nechcela. Pre mňa to bol určitý znak úcty voči nim, že som sa teda ozaj chcela naučiť ich jazyk, hymnu a podobné veci. Jediné, čo mi dávajú pociťovať je, že som v tíme najmladšia. To je však maďarská mentalita a jednoducho tak majú nastavenú hierarchiu.

Ako vyzerá tvoj bežný tréningový deň?

Mám veľmi rada rutinu, takže väčšina mojich dní vyzerá rovnako. Vstávam okolo 6:00, o 7:00 vyrážam z domu, aby som o 7:30 mohla byť na tréningu. Rozcvičím sa a o 8:00 už skáčeme do vody. Väčšinou máme ráno kondičný tréning, čiže veľa plávania a nejaký tréning na nohy. To je tá tvrdá práca, ktorú si treba odmakať a nie je to niečo, čo by si človek moc užíval. Približne do 10:00 sme vo vode a do 11:30 zasa v posilňovni. Neskôr máme čas na obed, fyzio či masáž. O 18:00 máme opäť dvojhodinový tréning, na ktorom sa zvyčajne venujeme taktike, streľbe či pasovaniu.

Na olympiáde v Tokiu sa vám podarilo vybojovať bronzovú medailu. Aké boli tvoje pocity po poslednom zápase, keď si už vedela, že z toho bude bronz?

Pocity boli neopísateľné, pretože som vedela, že to bola prvá medaila, ktorá sa Maďarkám na takomto významnom podujatí podarila po veľmi dlhom čase. Zdá sa mi, že aj ich prvá medaila vôbec, keďže doteraz skončili trikrát po sebe štvrté, čo je veľmi bolestivé umiestnenie. Do zápasu som išla s odhodlaním, že keď vyhráme, zapíšeme sa do histórie. Je to splnený sen. Neviem to ani opísať. Bola som v tranze a na polovicu z toho si ani nepamätám. Pred očami ti zrazu prebehne tých päť rokov odriekania, tréningov a jednoducho všetkého dokopy. Vtedy som si povedala, že to naozaj pre niečo bolo a okamžite som sa začala samej seba pýtať, koľko je do ďalšej olympiády, pretože chcem tento pocit zažívať znovu a znovu.

Ako ste to s tímom oslávili?

Oslávili sme to ešte v olympijskej dedinke. Hneď po sme však neoslavovali, pretože sme boli všetky mentálne aj fyzicky vyčerpané. Iba sme si spolu sadli, mali sme team talk a potom každý chcel byť chvíľu sám a spracovať to. Mentálne vyčerpanie, ktoré som zažívala na olympiáde bolo naozaj silné a mám pocit, že som odtiaľ prišla o päť rokov staršia a vyspelejšia. Oslavovali sme teda až na ďalší deň. Poriadne sme sa vyspali a od rána sme boli všetky šťastné, išli sme na raňajky, na obed a viem, že potom od večera sme oslavovali. Tým, že aj mužom sa skončila súťaž na ďalší deň a taktiež boli bronzoví, tak sme oslavovali aj spolu s nimi. V olympijskej dedinke už nebolo veľa ľudí, pretože kvôli koronavírusu boli pravidlá, že každý musí odísť do dvoch dní od konca súťaže, takže my sme tam boli už len z vodnopólistami a hádzanármi. Stretli sme sa v olympijskom parku pod olympijskými kruhmi a tam sa oslavovalo a tancovalo. Bolo to úžasné.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Nataša Rybanská (@i.am.natasa)

Ktorý zápas na olympiáde bol celkovo pre teba najťažší?

Náročný bol určite zápas proti Holanďankám o postup do štvorky, lebo to je buď-alebo. Keď postúpiš do štvorky, tak to je niečo ale ak nie, tak nemáš na olympiáde čo robiť. Ďalším náročným zápasom bol ten o bronz. Tu to bolo tiež tak, že buď pôjdeš domov s medailou, alebo s prázdnymi rukami. Buď budeme odchádzať šťastné, alebo v depresii, keďže by to bolo už štvrtýkrát, čo by náš tím skončil na štvrtom mieste. Po prehre so Španielkami o finále bolo veľmi ťažké sa pozbierať a dať to všetko do zápasu o bronz. Ak by si mám ale vybrať pre mňa najťažší zápas, bol by to ten proti Ruskám o bronzovú medailu.

Ktorý tím hral najzákernejšie?

Stopercentne Holanďanky. Vedeli, že normálnou hrou nás nevedia poraziť, a preto chceli úmyselne spôsobiť mojim spoluhráčkam nejaké zranenie, čo sa im nakoniec aj podarilo. Jednej mojej spoluhráčke, ktorá bola v centre, narazili medzirebrové svaly. Mala s tým problém dva posledné zápasy a nemohla normálne hrať, pretože bola na liekoch proti bolesti. To bolo pre mňa veľké sklamanie, že na olympiáde sa deje niečo takéto. Nielen od samotných hráčok ale aj od trénera bolo vidieť, že to bolo úmyselné a na každú loptu, ktorá išla do centra, skočili tri ich hráčky a snažili sa zraniť našu.

Mali ste po olympiáde aj chvíľu voľna alebo ste naďalej pokračovali v tréningoch?

Keď sme prišli, tak sme dostali päť týždňov pauzu. Odkedy som v Maďarsku, takú dlhú pauzu som ešte nikdy nemala, takže potom som už ani poriadne nevedela, čo so sebou. Ono sa to zdá strašne veľa, no keď sme prišli z olympiády, tak človek bol tak strašne mentálne vyčerpaný, že keby som dostala menej, tak neviem, či by som bola vôbec pripravená začať sa chystať na novú sezónu. Nikto vás nepripravuje na tu odvrátenú stránku, ktorá nastane po olympiáde a ja som bola fakt veľmi mentálne vyčerpaná. Potrebovala som sa z toho dostať. Dva týždne som pomaly s nikým nekomunikovala. Mala som naplánovaných veľa vecí, no realita bola, že som nechcela nikoho vidieť, bola som doma a s chcela som sa baviť len s rodinou a so psami. Momentálne už druhý týždeň teraz trénujem a som s klubom. Dá sa povedať, že si to viem užívať a mám nové ciele. Teraz máme výzvy aj čo sa klubu týka a v októbri nám začína nová sezóna, na ktorú sa veľmi teším.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Nataša Rybanská (@i.am.natasa)

Bola olympiáda pre teba náročná aj po psychickej stránke? Máte v tíme nejakého mentálneho kouča?

Pre mňa bola olympiáda viac mentálne náročná ako fyzicky. Mentálnych koučov máme dokonca viacerých. Spolupracujeme s jedným psychológom, ktorý je tu v Maďarsku dosť známy a ten s nami pracuje už asi päť rokov. Ja som mala aj vlastného športového psychológa, ktorého som si ja sama za seba zobrala, pretože som cítila, že to potrebujem a veľmi mi pomohol.

Vládne vo vašom tíme rivalita?

Určite áno. V reprezentačnom tíme je 12 voľných miest a je jedno, či si s niekým kamarát alebo nie. Rivalita tam bude vždy. Koniec koncov, je to každého sen a všetci sa do reprezentačného tímu chcú dostať. Tam ide o to, kto je schopný pre ten sen spraviť viac. Preto je aj ťažké nájsť si v tíme nejakú dobrú kamarátku, pretože málokto vie odčleniť priateľstvo od rivality.

Aké sú tvoje méty do budúcna čo sa vodného póla týka?

Som pripravená na Paríž 2024 a chcem tam získať striebro alebo zlato. Medzi krátkodobé méty však patrí určite Euroliga, maďarský pohár a maďarská liga s mojím klubom, s ktorým som už štyri roky. Všetko toto predchádza olympiáde, na ktorej by som chcela byť tentokrát ešte lepšia. V máji nás čakajú majstrovstvá sveta, v novembri zasa majstrovstvá Európy. Sú tam naozaj veľké ciele čo sa reprezentácie týka. Na majstrovstvách sveta som ešte nezískala žiadnu medailu, keďže naposledy sme boli štvrté. Chcela by som to zmeniť.

Rozmýšľala si niekedy, že zmeníš klub? Alebo že sa presťahuješ inde do zahraničia?

Áno rozmýšľala. Dostala som aj ponuky do Grécka, Talianska či Španielska , čo je veľmi lákavé a vždy som to chcela skúsiť. Môj prvotný plán po odchode do Maďarska bol taký, že tam budem rok a potom pôjdem napríklad do Talianska. Tým, že som sa tak strašne do Maďarska zaľúbila, tak sa mi vôbec nechce odtiaľto odísť a mám to taktiež blízko domov. Minulé roky spojené s epidémiou a so zavretými hranicami boli veľmi ťažké, pretože som asi 11 mesiacov nevidela svoju rodinu, a to mám asi dve a pol hodiny od Piešťan. Ďalšia vec je, že už som si tu vybudovala nejakú reputáciu a domov z úplnej nuly, tak by som si to tu chcela ešte chvíľu užiť. Určite minimálne ešte dva roky by som chcela zostať v Maďarsku a potom uvidíme, čo bude ďalej.

Nataša Rybanská

Mala si niekedy chuť s tým celým seknúť?

Veľakrát. Určite to bolo predtým, ako som odišla do Maďarska, pretože vodné pólo ma doma extrémne nebavilo a slovenský kolektív pre mňa nebol úplne pozitívny. Preto som vlastne odišla do Maďarska, aby som zistila, či to naozaj chcem robiť. Tým, že som zmenila klub a národnosť, tak som sa do toho opäť dostala a zaľúbila. Boli obdobia, kedy to bolo fakt veľmi ťažké aj tu v Maďarsku, najmä ten prvý rok. Každý deň som rozmýšľala, či sa mi tu vôbec oplatí byť a všetko tomu obetovať. Rok pred olympiádou som dokonca dostala koronavírus a mala som ťažký priebeh. Ťažko sa mi do toho dostávalo naspäť. Pociťovali to najmä moje pľúca, pulz a srdce. Celé sa to zomlelo pár týždňov pred kvalifikáciou na olympiádu a ja som vedela, že nás tlačí čas. Chcela som sa ponáhľať, ale telo mi to nedovolilo. Bolo to veľmi stresujúce obdobie. Vtedy som si povedala, že ak to nedám, tak končím. Takže určite boli vo mne takéto myšlienky ale myslím, že to prežíva každý športovec.

Keď práve netrénuješ, čo rada robíš vo svojom voľnom čase?

Rada idem domov a trávim čas s rodinou a kamarátmi. Keď mám viac času, tak celkovo veľmi rada cestujem na hocijaké miesta a keď vyslovene zostávam v Maďarsku a mám voľno, tak oddychujem, zájdem do wellnessu, na brunch a niekedy aj na párty. Ale to naozaj málokedy, pretože po opici sa nikomu nechce ísť na tréning.

Máš vo vodnom póle nejaký vzor? Niekoho, ku komu vzhliadaš?

Určite je to prvom rade Benedek Tibor. Nie len ako športovec, ale najmä ako človek. Taktiež aj Kobe Bryant alebo potom moje spoluhráčky ako Szücs Gabriella a Keszthelyi Rita. Hrám s nimi aj v klube aj v reprezentácii. Vždy som k nim vzhliadala, najmä k morálke, ktorú majú a spôsob, ktorým pristupujú k tréningom. Dali mi strašne veľa a keď som prišla do Maďarska, videla som, aké obrovské rezervy mám. Musela som sa naučiť správne pohyby napríklad čo sa týka pasovania, zadnej obrany, streľby alebo blokovania. Technicky som bola veľmi pozadu a ony mi extrémne pomáhali. Keď videli, že niečo robím zle, ihneď mi to vysvetlili a pomohli. Pre mňa sú to veľmi silné osobnosti ako športovkyne, ale aj ako ženy. Sú ako moje sestry.

Nataša Rybanská

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
13. august 2022 02:20