Od štúdia na americkej strednej škole až po prijatie na jednu z desiatich najlepších univerzít sveta. Aneta Vozárová si ide za svojím snom, hoci ju čaká neľahká prekážka – jeden rok štúdia na University College London vyjde približne na 60-tisíc eur. Vďaka štipendiám, sponzorom a zbierke na Donio má už takmer pokrytý prvý školský rok, a tak sa svojho cieľa odmieta vzdať.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Anet dostala na strednú školu Indiane
- aké prísne pravidlá platili na americkom internáte
- ako vnímajú mladí Američania tému zbraní
- prečo túži študovať biomedicínske inžinierstvo práve na univerzite v Londýne
- ako sa jej darí pokryť prvý rok štúdia
- či by si vedela predstaviť študovať aj na slovenskej výške
Strávila si dva roky v USA, čo musela byť pre tínedžerku obrovská škola života. Čo bol pre teba po príchode tam najväčší kultúrny šok a čo ti naopak najviac chýbalo z Nového Mesta nad Váhom?
Tých šokov bolo nespočetne veľa – pozitívnych aj negatívnych. Najviac ma asi prekvapila tá ich povestná otvorenosť a „small talk” s úplnými cudzincami na každom kroku, na čo my u nás nie sme až takí zvyknutí. USA je krajina extrémov a povedala by som, že väčšina stereotypov, ktoré o nej máme, sú naozaj pravda. Treba si zachovať otvorenú myseľ a po pár mesiacoch sa adaptujete. Keď si nájdete tých správnych ľudí, zrazu zistíte, že máte domovy na dvoch miestach. Čo sa týka Slovenska, najviac mi jednoznačne chýbala rodina, kamaráti a dobré slovenské jedlo.
Ako si sa vlastne dostala na takú dobu do USA? Bol to výmenný pobyt, štipendium alebo si si to celé iniciatívne vybavila sama?
Je to celkom vtipný príbeh. V januári 2023, mala som vtedy pätnásť rokov, na mňa večer na internete vyskočila reklama od GBE Foundation: „Vyhraj štipendium na ročný pobyt v USA.“ Zhodou okolností to bol posledný deň na podanie prihlášky, tak som narýchlo napísala dvojstranovú esej, naskenovala vysvedčenia a poslala životopis. Po niekoľkých kolách pohovorov som sa v apríli dozvedela, že som jednou zo štyroch slovenských študentov, ktorým to štipendium udelili. Mojej rodine som pomerne dlho nič nepovedala...
GBE ma poslalo na súkromnú školu v Indiane. Neskôr som dostala možnosť zostať aj na druhý rok a doštudovať s americkým stredoškolským diplomom. Aby som mala uzavreté štúdium aj na Slovensku, urobila som 11 komisionálnych skúšok, zmaturovala a úspešne dokončila aj gymnázium vo Vrbovom.
Aký bol prístup učiteľov k študentom? Boli skôr kamarátski, alebo si držali väčší odstup?
Záviselo to od konkrétneho učiteľa, ale celkovo by som povedala, že atmosféra bola veľmi priateľská, otvorená a učitelia boli maximálne ochotní pomôcť.
Aké prísne sú bezpečnostné opatrenia na školách v USA? Zažila si počas pobytu niekedy poplach alebo situáciu, keď museli školu uzavrieť?
Škola, na ktorej som študovala, bola veľmi dobre zabezpečená. Navyše sme sa nachádzali na vidieku, doslova uprostred lesa. Našťastie som okrem cvičných poplachov nezažila žiadnu krízovú situáciu a nikdy som sa tam necítila ohrozená.
Ako mladí Američania vnímajú tému zbraní? Rozprávajú sa o tom medzi sebou a ovplyvňuje ich to v bežnom živote?
Aj keď som ja bola v bezpečí, tie príbehy sa k vám, samozrejme, dostanú. Niektorí moji spolužiaci pochádzali z veľkých miest ako Chicago, New York či Los Angeles, kde sú incidenty so zbraňami oveľa bežnejšie, či už na školách alebo verejných priestranstvách.
Je to veľmi citlivá téma, no bohužiaľ, v americkej spoločnosti je to prítomné natoľko, že to mladí ľudia do istej miery berú ako bežnú realitu. Je to niečo, s čím vyrastajú a s čím sa, žiaľ, museli naučiť fungovať.
Bývala si v hostiteľskej rodine, na internáte alebo inak? A ako sa ti tam bývalo?
Bývala som na internáte a bola to super skúsenosť! Až 50 percent našej školy tvorili zahraniční študenti z každého kúta sveta, takže na kampuse bolo vždy živo. S mojou spolubývajúcou sme napríklad v kontakte dodnes. Škola mala nádherné priestory v prírode a špičkové športové zázemie s fitkom, telocvičňami, ihriskami či tenisovými kurtmi. V lete bola možnosť kúpať sa a kajakovať na jazere.
Keďže to bol stredoškolský internát, mali sme aj prísnejšie pravidlá. Typická bola napríklad „study hall” – povinné učenie sa s otvorenými dverami na izbách každý deň od 19:00 do 21:30. Taktiež sme mali povinný poobedný dvojhodinový tréning voliteľného športu. Ja som na jeseň behala cross country, v zime som robila cheerleading a na jar pilates. Okrem toho sme ako celá škola spoločne raňajkovali, obedovali aj večerali.
Jednoducho, La Lumiere nebola pre mňa len inštitúcia na vzdelávanie, ale naozaj plnohodnotné miesto pre život so všetkým, čo k tomu patrí.
Ako vyzerali tvoje víkendy? Chodievala si na výlety, športovala si alebo ste s kamarátmi robili niečo typicky americké?
Každý víkend škola plánovala rôzne výlety, na ktoré sme sa mohli prihlásiť – od nákupov vo Walmarte, cez turistiku, koncerty a divadlá až po výlety do Chicaga, ktoré bolo 1,5 hodiny od nás. Ďalšou skvelou možnosťou bol takzvaný „check-out”, čo znamenalo odísť na víkend k rodine niektorého z amerických spolužiakov. Túto možnosť som ja využívala najčastejšie.
Biomedicínske inžinierstvo znie fascinujúco, no pre laika aj dosť zložito. Ako by si tento odbor vysvetlila niekomu, kto o ňom v živote nepočul? A akému povolaniu by si sa chcela po škole venovať?
Je to obrovský a komplexný odbor, ktorý prepája inžinierske prístupy s biológiou a medicínou. V praxi to znamená, že využívame poznatky z matematiky a fyziky na to, aby sme navrhovali a vyvíjali nové prístroje, či postupy, ktoré posúvajú zdravotníctvo na vyššiu úroveň.
Ešte neviem povedať na sto percent, čomu presne sa chcem po škole venovať, myslím, že to vykryštalizuje samotné štúdium a príležitosti výskumu, ktoré dostanem. Už teraz ma ale veľmi fascinuje myšlienka využitia umelej inteligencie v lekárskej diagnostike.
Prijali ťa na jednu z najlepších univerzít na svete UCL a aj na skvelú University of Edinburgh. Pamätáš si na ten moment, keď ti prišiel e-mail o prijatí?
Patrím k ľuďom, ktorí skúšajú, v podstate všetko, čo sa dá. V tom čase som už bola prijatá na Durham, Warwick aj spomínaný Edinburgh. Prihláška na UCL však bola pre mňa obrovský „reach” a ani vo sne som nečakala, že by ma vzali. Keď mi prišlo rozhodnutie, zostala som v šoku a doteraz som za túto príležitosť nesmierne vďačná.
Čím ťa táto škola tak očarila, že si ochotná podstúpiť tento finančne aj psychicky náročný boj, namiesto toho, aby si išla študovať niekam, kde by si to mala bezplatne alebo oveľa lacnejšie?
Pre mňa bolo vzdelanie vždy prioritou a tou najlepšou investíciou do budúcnosti. Preto verím, že sa doňho oplatí vložiť maximum energie aj prostriedkov. UCL sa každý rok radí medzi top 10 univerzít sveta, s čím prichádza priamy prístup k najmodernejším laboratóriám, skvelým možnostiam stáží a k profesorom, ktorí sú lídrami vo svojich odvetviach. Program biomedicínskeho inžinierstva je tam naozaj kvalitný a verím, že náročnosť tohto prostredia a komunita ľudí s podobnými cieľmi ma donútia vydať zo seba maximum.
Mnoho mladých ľudí odrádza náročnosť prijímacieho procesu na britské školy. Čo bolo pre teba v rámci prihlášky, písania personal statementu a testov najťažšie?
Mne osobne prišiel celý proces veľmi priamy a prehľadný vďaka britskému portálu UCAS, cez ktorý si podávate jednu spoločnú komplexnú prihlášku, na maximálne 5 univerzít. Namiesto prijímacích skúšok nahrávate maturitné vysvedčenia, skóre zo štandardizovaných testov (SAT, ACT, AP), diplomy zo súťaží, jazykové certifikáty (Cambridge, IELTS, TOEFL), odporúčanie pedagóga a personal statement, teda motivačný list, ktorý odpovedá na tri otázky.
Pre mňa bolo na prijatí na UCL najnáročnejšie splniť ich podmienku zmaturovať zo šiestich predmetov – z biológie, chémie, fyziky, matematiky, slovenčiny a angličtiny – na známku „výborný.“
Suma 60 000 eur za školné a ubytovanie na rok dokáže človeku vyraziť dych. Kde si v sebe našla odvahu povedať si: „Áno, idem do toho a tie peniaze nejako zoženiem“ namiesto toho, aby si to vzdala?
Je to pravda, takáto suma je pre bežnú slovenskú rodinu nepredstaviteľná. Mala som a aj mám momenty, kedy to vzdať vyzerá ako tá najrozumnejšia cesta. To, čo ma drží nad vodou, sú však ľudia v mojom okolí, ktorí mi veria a neustále ma podporujú. Nie som ani prvá, ani posledná Slovenka, ktorá sa na niečo takéto odhodlala, a koniec koncov, už na mojej strednej škole v Amerike bolo školné v totožnej výške.
Vždy treba mať reálne očakávania a rátať aj s možnosťou, že sa to možno po prvom roku nepodarí utiahnuť. Ale dôležité je aspoň to skúsiť, hľadať cesty, nebáť sa požiadať o pomoc. Často sa objavia možnosti z miest, odkiaľ by ste to nikdy nečakali.
Čo ťa na Londýne najviac fascinuje a čoho sa naopak v súvislosti s ním najviac obávaš?
Fascinuje ma to množstvo príležitostí na sebarozvoj, networking a kultúru, ktoré takéto svetové metropoly mladému človeku ponúkajú. Na druhej strane, s veľkomestom prichádzajú aj negatíva, ako kriminalita, preľudnenosť, vyššie životné náklady, či tempo, na ktoré si budem musieť zvyknúť.
Máme leto, do začiatku semestra zostáva len pár týždňov. Ako vyzerá tvoj bežný deň v tejto fáze?
Popri neustálom zháňaní financií, vybavovaní e-mailov a všetkej byrokracii spojenej s nástupom na školu v zahraničí sa snažím aj normálne fungovať a leto si užiť. Brigádujem na ranči, keďže kone sú mojou celoživotnou záľubou, doučujem angličtinu a ak mi zvýši voľný čas, tak ho najradšej trávim pri knihách, maľovaní alebo vysokohorskou turistikou.
Na to, aby si mohla v septembri vôbec nastúpiť na prvý rok, potrebuješ celých 60 000 eur. To, že si v tejto obrovskej neistote, musí byť psychicky náročné. Ako to zvládaš?
Momentálne som v štádiu, kedy mám takmer pokrytý prvý rok štúdia vďaka štipendiám od Nadácie Alto, GBE Foundation, sponzorom a crowdfundingovej zbierke na Donio. Jasné, že je to obrovský stres a nikdy si nemôžete byť stopercentne istý, ako situácia dopadne, no snažím sa od toho odosobniť. Riadim sa heslom, že nič, čo za to stojí, nie je jednoduché. Nemám čo stratiť a najťažšie skúsenosti sú práve tie, čo formujú náš charakter.
Máš v zálohe nejaký „plán B“? Vedela by si si predstaviť, že by si zostala študovať na Slovensku?
Určite si to predstaviť viem, keďže aj u nás máme naozaj kvalitné školy. Mojím „plánom B“ je však momentálne Univerzita Karlova v Prahe, kam ma prijali na medicínu.
Keď porovnáš svoje skúsenosti z USA a to, čo vieš o UCL, v čom vidíš najväčšie rozdiely oproti slovenskému vysokému školstvu?
Keďže so slovenským vysokým školstvom priamu skúsenosť nemám, ťažko sa mi to porovnáva na univerzitnej úrovni. Ale ak môžem porovnať gymnázium u nás a strednú školu v USA, rozdiel je citeľný. Na Slovensku dostaneme vynikajúci, široký všeobecný prehľad, no dôraz sa kladie viac na teóriu a memorovanie.
V Amerike, keďže si študenti volia predmety z veľkej časti sami, je to oveľa užšie špecializované. Veľký dôraz sa kladie na kritické myslenie, riešenie praktických problémov, prax a v prírodovedných predmetoch na laboratórne pokusy a pitvy.
V Anglicku ťa čaká trojročný bakalár a potom magister. Plánuješ sa po štúdiu vrátiť na Slovensko a priniesť sem know-how zo svetovej špičky alebo ťa to ťahá skôr do svetového výskumu v zahraničí?
Môj plán je získať v zahraničí čo najlepšie vzdelanie a prax, ideálne až po doktorát. Slovensko je ale stále môj domov, takže v dlhodobom horizonte by som sa rada vrátila a nadobudnuté skúsenosti zúročila práve tu.
Čo by si odkázala iným stredoškolákom na Slovensku, ktorí majú veľké sny o štúdiu vonku, ale boja sa, že na to nemajú peniaze alebo vedomosti?
Aby sa nebáli skúšať. Tým najhorším scenárom je totiž len to, že vám povedia nie – a aj z toho sa dá poučiť. Neprestávajte hľadať možnosti a buďte vďační za každý malý krok vpred. Ďalšia vec, berte si rady len od ľudí, ktorí si podobnú cestu naozaj sami prešli a vedia, o čom hovoria. Aj preto by som chcela na záver z celého srdca poďakovať organizáciám a komunitám ako Slovak PRO, Alto a GBE Foundation, bez ktorých by som tam kde som teraz nebola a o tomto všetkom nehovorila.
