Šikana pre vzhľad, život medzi dvoma kultúrami, anorexia, ktorá ju priviedla až na hranicu života, aj šport, vďaka ktorému znovu našla samu seba. Content creatorka Zuzka Slabá otvorene rozpráva o tom, aké bolo vyrastať s indickou mamou na Slovensku, prečo podľa nej sociálne siete dokážu mladým ľuďom ublížiť a čo jej pomohlo prekonať jedno z najťažších období života.
V našom rozhovore sa ďalej dozvieš:
- aké predsudky zažívala ona aj jej mama
- čo si ľudia o anorexii najčastejšie neuvedomujú
- ako jej šport pomohol získať späť zdravie aj sebavedomie
- čo ju naučila 100-kilometrová Trnavská stovka
- prečo si myslí, že sociálne siete môžu byť toxické aj pre samotných tvorcov
Ako dievča s otcom Slovákom a maminou Indkou, bolo pre teba v detstve náročnejšie nájsť si miesto medzi rovesníkmi?
Bolo to veľmi náročné. V detstve ma deti šikanovali kvôli môjmu vzhľadu, a preto som sa nevedela medzi ne zaradiť. Veľmi ťažko sa mi hľadali kamaráti v škole, tých najbližších som mala vtedy medzi susedmi, keďže aj naši rodičia sa stretávali a vnímali indický vzhľad a náturu úplne inak.
Svoje najväčšie útočisko som si však našla pri zvieratách, pri ktorých som doteraz. Všetky zvieratá milujem, ale psíky a koníky sú pre mňa najviac. Bez psíka by som si nevedela predstaviť život – je to do neho najlepší parťák.
Aké stereotypy o Indii alebo o svojom pôvode si najčastejšie počúvala? Čo si ľudia predstavujú úplne nesprávne?
Hovorili mi, že som cigánka, že som špinavá, že tu nemám čo robiť a mnoho ďalších nepríjemných vecí. V obchodoch nás s mamou často sledovala SBS, ľudia k nám boli nepríjemní a neochotní. Taktiež sme boli podceňovaní, že niečo nedokážeme. Je to však jeden veľký omyl.
Indovia sú veľmi šikovní, ambiciózni a cieľavedomí. Moja mamina má množstvo titulov pred aj za menom a naozaj ju obdivujem. Je hinduistka a svoju vieru si zachováva aj tu na Slovensku, alfa a omega je pre ňu rodina a pomoc druhým. Mrzí ma, čím sme si museli prejsť ona aj ja, len kvôli predsudkom a zaraďovaniu ľudí do skupín…nie je to vôbec fér.
Priniesla si mama na Slovensko nejaké tradície, zvyky alebo rituály, ktoré ste doma dodržiavali?
Samozrejme. Ako som spomínala, svoju vieru si zachováva aj tu. S ňou prichádza aj bodka na čele, tradičné oblečenie a samozrejme aj zvyky a tradície počas sviatkov, ktoré sa v Indii oslavujú.
Čo z indickej kultúry je dnes najviac súčasťou tvojho života?
Povedala by som, že ide najmä o maminu výchovu, ktorá vyplýva z jej kultúry – napríklad v hodnotách alebo vnímaní života. Niečo sa samozrejme prenieslo aj na mňa z jej viery.
Ty si vyhrala boj s anorexiou – keď dnes vidíš obsah zameraný na extrémnu štíhlosť alebo neustále chudnutie, čo ti ako človeku s vlastnou skúsenosťou napadne?
Úprimne? Ide ma z toho poraziť. Som človek, ktorý vie zachovať chladnú hlavu, ale toto ma neskutočne vytáča. Hlavne to, že je dnes trendom pichať si Ozempic a Mounjaro, a keď sa k tomu baby oficiálne ani nepriznajú…ach. Som však rada, že chudosť sa už v dnešnej dobe nevníma tak ako kedysi. Viac sa ukazujú a oceňujú aj krivky a spokojnosť so svojou postavou.
Sú nejaké trendy, návyky alebo typy obsahu, ktoré môžu byť podľa teba pre mladých ľudí nebezpečné?
Ide o spomínané prostriedky na chudnutie, keď baby zverejňujú, čo jedia, ak jedia málo, keď zdieľajú čísla ako váhu a výšku, pričom sa tým môžu riadiť aj mladé dievčatá a podobne.
Keby si mala mladému dievčaťu poradiť, podľa čoho spozná, že ju obsah o chudnutí, cvičení či stravovaní už neinšpiruje, ale začína jej škodiť, čo by si mu povedala?
Jednoznačne prestať taký obsah sledovať a vyselektovať si to z algoritmu. Sústrediť sa na to, čo ju baví – v dobrom slova zmysle.
Ja napríklad sledujem viac obsahu o zdravom športovaní, tipy na cviky v posilňovni, psov, cestovanie a podobne. Keď cítim, že mi nejaký obsah škodí alebo ma negatívne ovplyvňuje, prestanem ho sledovať.
Hovoríš o období, keď ti zlyhávali orgány. Mala si vtedy pocit, že si naozaj na hrane?
Áno. Nevládala som žiť – fyzicky aj psychicky. Bola mi neustále zima, aj počas najväčšieho tepla v lete. Nevedela som zísť po schodoch bez toho, aby som si dala prestávku. Nedokázala som premýšľať nad životom ani nad bežnými vecami. Cítila som, ako mi jednoducho prestáva fungovať hlava. Robili sa mi modriny, rok som nemala menštruáciu a ďalej by som mohla pokračovať.
Čo si ľudia o anorexii najčastejšie neuvedomujú?
Že oveľa náročnejšie je z toho vyjsť ako sa do toho dostať a že to nikdy v živote z hlavy nezmizne. Človek sa s tým naučí žiť a mať nad tým kontrolu, ale zostane to v ňom už navždy. Viem, o čom hovorím. Ja nerada počujem, keď mi niekto povie alebo sa pýta, či som vyliečená. No nie som, ale ani asi nikdy nebudem, lebo hlava sa nedá resetovať. Len som sa naučila existovať s tým, že viem, že sa do toho stavu už v živote nechcem dostať.
Ďalej si neuvedomujú aj to, že pri anorexii človek nepríde len o seba, ale príde aj o blízkych a o radosť zo života. Celý zmysel života sa vytratí.
Je to smutné, ako to vie vyciciať celého človeka. A čím dlhšie v tom človek je, tým náročnejšie to je. Takže týmto chcem odkázať aj tým, ktorí sa s poruchou príjmu potravy trápia alebo majú blízkych, ktorí si myslia, že sa ňou trápia…riešte to prosím, skôr než bude neskoro. Vyhľadajte pomoc, vyhľadajte odborníkov. Nenechajte si kvôli tejto poruche zobrať život, ktorý máme len jeden.
Často hovoríš, že ťa zachránil šport. Čo ti dal, čo si predtým hľadala inde?
Pocit toho, že som v niečom dobrá, aj keď mi predtým ľudia neverili. Ako som spomínala, prešla som si v detstve rôznymi vecami a aj tým, že ma ľudia podceňovali. Práve šport mi ukázal, že som dobrá a že sa mi darí, a ľudia ma začali vnímať inak.
Šport však nerobím pre čísla ani preto, aby som bola obľúbená. Našla som sa v tom. Bez športu si neviem predstaviť ani jeden deň. Je to môj poháňač, môj zdroj energie a dobrej nálady. Dáva mi priestor vyčistiť si hlavu a udržiava ma hlavne v zdraví.
Prečo práve prekážkové a adrenalínové športy?
Lebo som od malička blázon (smiech). Stále ma to ťahá k výzvam a k prekonávaniu limitov. My ľudia sme naozaj neskutočné bytosti a vieme prejsť aj cez veľmi náročné podmienky. Všetko je to však o hlave, preto ma to aj baví.
To celé ťažké obdobie, ktorým som si prešla, mi prinieslo jedno veľké plus – posilnilo ma to. Preto mám silnú hlavu aj v náročných podmienkach a viem ju posúvať ešte ďalej.
Ktorý moment pri pretekoch alebo tréningu ti najviac ukázal, aká silná v skutočnosti si?
Fúha, tých je veľmi veľa, ale asi jeden konkrétny, na ktorý nikdy nezabudnem, bola Trnavská stovka – 100 kilometrový prechod Karpatmi za 24 hodín. V nočných hodinách ma to poriadne preverilo. Telo aj hlava boli unavené po celom dni šliapania na slnku a bez odpočinku. Zvládla som krízu o tretej ráno a dobojovala som to až do cieľa. To mi naozaj ukázalo, aká silná som.
Máš ešte nejaký športový sen alebo cieľ, ktorý si chceš splniť?
Nie, mám rada spontánnosť pri pretekoch. Venovala som sa profesionálne viacerým športom a už nechcem na sebe cítiť takýto tlak. Potom to nerobím pre seba a svoju spokojnosť, ale len pre výsledok, a to nie je dobré. Chcem si šport užívať, skúšať nové a dať do toho všetko, ale nie na úkor zdravia ani psychiky. Môj cieľ je venovať sa športu celoživotne a s vášňou.
Dnes sa venuješ tvorbe obsahu na sociálnych sieťach. Ako si sa k tomu vlastne dostala?
Úplnou náhodou (smiech). Kvôli môjmu prvému psíkovi Skykovi. Vtedy som sa volala ešte „zuz.sky“. Potom však prišla do života husky fenka Destiny a k menu na Instagrame pribudla aj ona.
Začala som ukazovať náš život, momenty a našu úprimnú lásku. A vlastne to je aj stále gro môjho obsahu – psíky. Neskôr pribudli aj kone, viac športu, cestovanie, práca a podobne. Všetko išlo úplne organicky.
Máš pocit, že prostredie sociálnych sietí môže byť pre tvorcov do istej miery toxické?
Samozrejme. Nie je to náročné len pre followerov, ale aj pre nás tvorcov. Instagram už nie je vôbec taký, aký býval. Nehovorím, že je úplne zlý – vďaka nemu som spoznala úžasných ľudí a veľa mi dal do života.
Ale keď sa bavíme o tvorbe obsahu, je to kvôli algoritmu celkom náročné, až niekedy toxické. Nutnosť pridávať takmer každý deň obsah, potreba mať čísla, porovnávanie s inými tvorcami, či závisť a neprajnosť ľudí.
Preto som rada, že Instagram nie je môj zdroj príjmu. Nerada by som, aby sa tá toxicita dostala aj do môjho súkromného života a každodenného diana.
Ako vyzerá tvoj ideálny deň, keď máš voľno?
Nabitý od rána do večera (smiech). Nemám veľmi rada voľno. Baví ma mať plné dni a vyťažiť z nich maximum. Čiže horšie zvládam voľno ako nabitý deň.
Ideálny deň voľna by som strávila aktívne v prírode – či už behom, turistikou alebo cestovaním.
Veľa času tráviš na Slovensku – bicykluješ, objavuješ rôzne miesta. Aké sú podľa teba také skryté poklady u nás, kvôli ktorým človek ani nemusí opúšťať hranice?
Naopak, veľa času na Slovensku netrávim, pretože ho mám pochodená až-až a skôr sa snažím spoznávať viac práve zahraničie.
Avšak Slovensko má krásnu prírodu, ktorú treba oceniť, nielen Tatry ale aj Karpaty, Záhorie, Muráň a kopec ďalších miest a hlavne národných parkov.
Máš aj v Bratislave nejaké svoje obľúbené miesta, kam sa pravidelne vraciaš? Možno niečo, čo ľudia často prehliadajú a pritom stojí za pozornosť?
Ja nebývam priamo v meste, ale v dedine neďaleko Bratislavy. Mám to blízko na hrádzu a k jazerám, kam sa vždy rada vraciam, pretože tam chodím venčiť psíkov a športovať. Tieto miesta však ľudia poznajú.
Mám aj nejaké nepovedané obľúbené miesta, ale tie si rada nechávam pre seba, pretože tam rada chodím sama na vyčistenie hlavy. V Bratislave je však kopec miest, ktoré stoja za pozornosť, keďže ponúka naozaj veľa možností na všetky aktivity.
Keby si mala svoj príbeh zhrnúť do jednej myšlienky pre niekoho, kto si práve prechádza ťažkým obdobím, čo by to bolo?
Nájsť sa. Nájsť to, čo ťa baví a čo ťa skutočne napĺňa. Nemusí to byť to, čo je práve trendom. Musí to byť to, čo cítiš ty. Preto sa musíš najprv spoznať. Keď sa nájdeš, zmení sa ti pohľad na svet aj tvoje nastavenie. A potom už len ísť za svojím. Byť v tomto trochu egoista, ale v tom dobrom slova zmysle. Je to tvoj život a nikto iný by ho nemal riadiť ani meniť. Ty si strojcom svojho šťastia.
A ešte niečo – ver sebe a ver procesu. Nemôžeš mať všetko hneď, Všetko má svoj čas. A veľakrát ťa práve to, čo sa zdá byť zlé, dovedie presne tam, kde máš byť.
