Bronislavu Marekovú vďaka svojej unikátnej výške na ulici určite neprehliadneš. Jej vzrast ju od útleho detstva stál blbé poznámky, prezývky či cudzie pohľady a aj napriek tomu, že sú dni, keď si praje byť nízka, uvedomuje si svoju výnimočnosť, ktorú sa nebojí prezentovať a už vôbec nie podčiarknuť opätkami.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- S akou šikanou sa musela Bronica na základnej popasovať,
- či už stretla vyššiu ženu ako je ona sama,
- prečo sú pre ňu zimné topánky nelichotivé,
- či by randila s nižším mužom,
- v čom ju výška obmedzuje a naopak, aké prináša výhody.
Tvojich 193 centimetrov by ti závidel nejeden muž. Bola si vysoká už ako malé dievčatko alebo to prišlo až v puberte?
Už v škôlke mi trčali nohy z postieľky (smiech). Vždy som bola všade tá najvyššia a odjakživa som musela stávať na spoločných fotkách vzadu, aby bolo ostatných dobre vidno.
Kedy si si tak prvýkrát uvedomila, že si vyššia než svoji rovesníci?
Až na základke, kde mi to dali deti patrične pocítiť. Chalani ma často bili a ja si ani nepamätám presne prečo, lebo som bola to poslušné bifľošské dievčatko. Ale teraz s odstupom času chápem, že už tam ma mohli mať v zuboch, pretože som bola vyššia ako chlapci – viem si predstaviť, že mi potichu závideli.
Po kom si to zdedila? Máte v rodine takéto výškové rekordy?
Rodina z otcovej strany je celkom vysoká, no titul avatarov sme pobrali len ja a môj 198 centimetrov vysoký tatino.
Ako si už spomínala, deti dokážu byť niekedy zlé. S akými blbými poznámkami či šikanou si sa v škole pre svoju výšku stretávala?
Celú základnú školu som bola šikanovaná a mojím krstným menom ma ani nevolali. Vždy som bola obor alebo žirafa. Najlepšie bolo, keď som sa potešila, že ma začali nazývať slenderman – s myšlienkou, že vau konečne nová prezývka! Potom som si však vygooglila, ako taký slenderman vlastne vyzerá…(smiech)
Na sociálne siete tvoríš kontent, najmä aby si búrala stereotypy o vysokých ženách a pomohla im. Aký je však tvoj full time job a čo najradšej robíš vo voľnom čase?
Venujem sa najmä cvičeniu a mám pár báb, ktoré couchujem online. Rada tvorím tiež jedálničky, keď niekto potrebuje pomôcť. No môj full time job je momentálne administratíva, popri ktorej stíham aj časovo, aj po fyzickej stránke venovať sa športu. Tiež doučujem francúzštinu, keďže mám vyštudovaný francúzsky bilingválny gympel.
Si krásna a vysoká žena – na ulici určite otáčaš krky. Aký najzvláštnejší komentár či reakciu si dostala od cudzieho človeka?
Najdivnejší komentár asi vyhráva: „Tie nohy by som si omotal okolo krku.” (smiech)
Stretla si niekedy vyššiu ženu ako si ty?
Stáva sa mi to tak trikrát do roka. Niekedy stretnem nejakú nad 180 centimetrov a už to vo mne vyvoláva pocit, že jeeej buďme kamošky. Vyššiu ako ja však vidím málokedy. Najviac vysokých báb som stretla, keď som reprezentovala Slovensko v basketbale, ale aj tam boli vyššie celkovo len dve dievčatá z našej krajiny.
Trvalo ti dlho, kým si prijala svoju výšku?
Stále sú dni, kedy by som si priala byť maličká, ale to len z toho titulu, že niekedy sa pri mužoch cítim tak, akoby ma nevedeli ochrániť. Inak si svoju výšku užívam. Myslím si však, že každý máme lepšie dni a horšie dni. Niekedy mi vadí aj moja farba vlasov a inokedy ju milujem. Ale vo všeobecnosti som to prijala ako fakt a keď vidím nejakú vysokú babu, tak je to úžasné. Takže si vlastne uvedomím, že je to niečo výnimočné a že sa tým treba prezentovať.
Ako to máš s oblečením a topánkami? Nájdeš vôbec nohavice, ktoré ti nie sú krátke?
Topánky sú pre mňa stále menším problémom, ale našťastie už existujú obchody – dokonca jeden kamenný – kde si viem nájsť aj peknú obuv. Topánky na zimu sú však des, pretože sú také veľké a objemné, že to budí dojem, že mám číslo nohy cca 50 (smiech). Väčšinu oblečenia holt objednávam z eshopov a také pre nás vysokých je samozrejme aj dvakrát tak drahé.
Ako veľmi ovplyvňuje tvoja výška randenie? Nie sú muži vystrašení z vysokých žien?
Funguje to tak, že nízke ženy chcú vysokých mužov, vysoké ženy chcú tiež vysokých a vysokí muži chcú nízke ženy. Takže vysoké ženy a nízki muží to majú náročnejšie, ale nie je to nič, z čoho by mal mať človek ťažkú hlavu.
Ak si náhodou išla na rande naslepo skrz zoznamku, upozornila si dopredu na svoju výšku alebo to nechala na prvý dojem?
Mala som tam myslím vždy napísaných 190 centimetrov, ale veľakrát som prišla na rande a bola som od dotyčného vyššia, takže som vlastne prišla nato, že asi už nemám len tých 190 (smiech).
Hľadáš si rovnako vysokého partnera alebo ti na tom nezáleží a chodila by si aj s nižším?
Minule som videla v obchode fakt vysokého chalana – čo sa mi stáva tak raz za dva mesiace, že vidím vyššieho chlapa odo mňa – a ten pocit bezpečia a toho, že je muž väčší je proste nádherný. Takže samozrejme, že snívam o niečom takom. Ale ak by som zažila extrémnu chémiu s chlapom, čo má 185 centimetrov, tak prečo nie. Už som chodila aj s takým.
Čo si myslíš o stereotype „vysoké ženy by nemali nosiť opätky”?
Najhoršia vec, akú kto kedy vypustil z úst. Práveže my vysoké ženy by sme už mali mať úplne na háku, ako moc sme vysoké a keď to ešte podtrhneme opätkami, tak fakt vyzeráme ako bohyne. Takže za mňa – dievčatá nakupujte minimálne 10 centimetrov, pod 10 ani nechoďte!
Máš nejakú vtipnú či bizarnú príhodu zo života, ktorá sa spája s tvojimi 193 centimetrami?
Bizarnú príhodu asi úplne nie, ale je vtipné, čo všetko si dovolia povedať ľudia len na základe toho, že ste vysokí. Raz som bola s veľmi vysokým chalanom na rande v kaviarni a sedeli sme na stoličkách, ktoré boli povedzme nie veľmi uspôsobené našim dlhým nohám. Čašník sa po nás dlho pozeral a keď nás prišiel obslúžiť nedalo mu a povedal: „Vy keď budete mať deti, tak syna môžete nazvať Michal, ako ten Michael Jordan.” (smiech)
Aké sú podľa teba výhody toho, byť vysoká? Viem si predstaviť, že na koncertoch v dave ľudí sa to dá využiť…
Koncerty sú fajn. A tiež nemusím na nič používať šamrlík. Proste vytiahnem Saxaninu ruku z vrecka a mám to, po čom túžim, dokonca aj z najvyššej poličky. Veľká výhoda je tiež, že môžeme viac jesť a nebudeme nikdy tak rýchlo naberať!
Naopak, v čom sa cítiš pre svoju výšku najviac obmedzovaná?
Veľkým obmedzením je to určite v dopravných prostriedkoch. Neznášam MHD, dokonca mám z nej strach. Veľakrát som si tam tak treskla hlavu, že už mám z toho stres. Ak ma nikto nepustí sadnúť si, tak som v kŕči a možno to až vyzerá, že sa hanbím, keď som prikrčená, ale to sa len chránim (smiech). A tiež v lietadle je to extrém – pre nás by mali mať špeciálne miestenky, že ONLY TALL sedadlá!