Barbora Bajčiová je slovenská armwrestlerka, ktorá má na svojom konte mnoho úspechov a získaných titulov – juniorskej majsterky Slovenska, Európy, sveta či profesionálnej svetovej šampiónky v organizácii East vs West. Silovému športu, o ktorom mala spočiatku pochybnosti, sa súťažne venuje už deväť rokov.
V našom rozhovore sa dozvieš, prečo sa na Slovensku armwrestlingom zarobiť nedá, na kom si Barbora trénuje pretláčanie, kedy je človek na tento šport už starý, či aké krajiny vďaka nemu už precestovala.
Čo ťa priviedlo k armwrestlingu a ako dlho sa mu venuješ?
Môj prvý tréner sa venoval súťažnej kulturistike a posilňovaniu. V tom čase sa armwrestling na našej škole len začínal dostávať do povedomia. V apríli 2016, keď som bola prváčka, som sa prvýkrát postavila za súťažný stôl. Súťaže sa zúčastnili študenti prevažne z regiónu Orava a pre mňa to bola úplne nová skúsenosť – nepoznala som pravidlá, prvýkrát som videla súťažný stôl, všetko bolo pre mňa nové. Napriek tomu sa mi podarilo v dievčenskej kategórii vyhrať na obe ruky. Samozrejme, mala som obavy, ale všetko nakoniec dobre dopadlo a stačil jediný moment, aby som sa do tohto športu zamilovala.
Mala si vždy blízko k športu?
Od malička som bola športovo založená. Môj otec bol futbalista, rovnako aj starší brat. Detstvo som trávila prevažne na ihriskách alebo na ulici pri rôznych športových aktivitách. Bavili ma bedminton, vybíjaná, volejbal a hrávala som futbal za mládežnícke kluby v Žaškove. Rodičia ma do ničoho nenútili, práve naopak – podporovali mňa aj môjho brata vo všetkom, čo sme chceli robiť.
Po nástupe na strednú školu – študovala som na Obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne – som naďalej rozvíjala svoje športové zručnosti. Bola som súčasťou dievčenského tímu vo volejbale, basketbale, florbale, futsale a prakticky vo všetkých kolektívnych športoch, ktoré sa dali hrať.
Nemala si zo začiatku pochybnosti, či sa chceš venovať práve tomuto športu? Ako reagovalo tvoje okolie, rodičia, kamaráti? Predsa len nejde o typický šport, ktorý si žena vyberie …
Samozrejme, pochybnosti boli aj z mojej strany. Pred prvou súťažou som si letmo pozrela nejaký ten tutoriál na YouTube, ale väčšinou išlo o videá o zlomeninách a zraneniach, takže strach tam určite bol.
Keď sa mi podarilo vyhrať svoju prvú súťaž, rodičia boli, pochopiteľne, prekvapení. Áno, je to dosť netradičný šport pre dievča vo vývoji, ale od začiatku som cítila ich podporu. Spolužiaci to príliš neriešili. Snažila som sa aj po najväčších úspechoch zostať nohami pevne na zemi a nerobiť zo seba niekoho super dôležitého.
Aké pravidlá platia pri armwrestlingu?
Súťaže v armwrestlingu sa organizujú formou dvojitej eliminácie, pričom pretekári sú nasadzovaní do pavúka podobne ako pri tenise. Pred začiatkom každej kategórie prebieha check-in, po ktorom má pretekár 60 sekúnd na príchod na pódium.
Počas zápasu sa za faul považuje, ak lakeť pretekára stratí kontakt s podložkou, ak je nadvihnutý nad jej úroveň, ak dôjde k pohybu pri rozhodcovskom úchope alebo k úmyselnému vyšmyknutiu. Rovnako sa trestá aj nešportové správanie, urážanie rozhodcu či činovníkov a používanie vulgarizmov.
Na svojom konte máš mnoho úspechov. Ktoré víťazstvo alebo moment v kariére si ceníš najviac?
Určite moja prvá súťaž – je to moje prvé víťazstvo, na ktoré nikdy nezabudnem. Samozrejme, veľmi si cením aj prvý titul, či už juniorskej majsterky Slovenska, Európy alebo sveta. V roku 2021 sa mi podarilo v juniorskej aj seniorskej kategórii na majstrovstvách Slovenska, Európy a sveta získať dokopy 12 zlatých medailí, čo bol môj najúspešnejší rok v kariére.
Najviac som však hrdá na svoje pôsobenie v profesionálnej organizácii East vs West, kde sa mi podarilo získať titul profesionálnej svetovej šampiónky a dvakrát ho úspešne obhájiť.
Ale toto všetko je len pozlátko. Mojou najväčšou výhrou je rodina, ktorú som v tomto športe získala. Priatelia na celý život. Ľudia, pre ktorých som ochotná obetovať všetko.
Patrí ti označenie najsilnejšej ženy sveta. Aký je to pocit? Zmenilo to v nejakom aspekte tvoj život?
Je to úžasná odmena za všetku drinu, bolesť, odriekanie a motivovanie. Môj život sa tým nejako zásadne nezmenil … stále sa snažím byť to dievča zo Žaškova a žiť tak, ako predtým.
Čo sa však určite zmenilo, je to, že ma spoznáva čoraz viac ľudí. Mediálny boom za posledný polrok bol šialený, ale milujem, keď môžem nejakou formou prezentovať to, čo milujem – seba a región, z ktorého pochádzam. Asi si na to postupne začínam zvykať.
Podľa čoho si vyberáš alebo dostávaš súperky? Berie sa ohľad na výšku či váhovú kategóriu?
Armwrestlingové kategórie sú rozdelené podľa veku a váhy. Vekové kategórie zahŕňajú juniorov do 12, 15, 18 a 23 rokov. Následne nasledujú seniori a od 40, 50, 60 rokov sú to kategórie masters, grandmasters a super grandmasters.
Váhové kategórie sú rozdelené nasledovne. Ženy: 50 kg, 55 kg, 60 kg, 65 kg, 70 kg, 80 kg, 90 kg a 90+ kg a muži: 55 kg, 60 kg, 65 kg, 70 kg, 75 kg, 80 kg, 85 kg, 90 kg, 100 kg, 110 kg a 110+ kg. Takže všetko závisí od veku a váhy pretekára.
V akých čiastkach sa pohybujú finančné odmeny za víťazstvo? Je armwrestling tvojou prácou?
A tu je pes zakopaný (smiech). Mnoho ľudí si teraz myslí, že som milionárka, vozím sa na vládnych špeciáloch a pán Kičura mi razí zlaté tehličky … opak je však pravdou. Na Slovensku sa týmto športom zarobiť takmer nedá – vlastne vôbec.
Podpora zo strany ministerstva je takmer nulová, rovnako aj zo strany asociácie. Ak chcem ísť reprezentovať, musím si najskôr žiadať nomináciu a výjazd si následne aj sama zaplatiť. Za titul majsterky Európy či sveta je finančné ohodnotenie presne 0,0 €. Takže aby sme sa mohli zúčastniť svetových pohárov, kde sú aspoň nejaké prize money, ktoré pokryjú časť nákladov, doslova beháme po Európe za vlastné peniaze.
Ako vyzerá tvoj tréningový režim? Koľkokrát do týždňa si v gyme?
Keď som bola v súťažnej príprave, snažila som sa cvičiť päť dní v týždni, pričom som tréningy mala rozdelené podľa svalových partií. Samozrejme, záležalo to aj od mojich povinností. Tréningy zamerané na pretláčanie som mala 2–3 razy do týždňa.
Tieto tréningy sú zamerané na všeobecnú silovú prípravu, ktorá zahŕňa cviky na prsty, zápästia (pronácia, supinácia), biceps a celkovú silu v rukách. Bežný tréning u mňa trvá približne 1,5 až 2 hodiny. V tréningu využívame aj špeciálne kladky a madlá, ktoré nám pomáhajú pri príprave. Aktuálne si cvičenie oveľa viac užívam – nemordujem svoje telo ťažkými tréningami, práve naopak. Naučila som sa ho počúvať.
Je tento šport aj o hlave?
V mojich športových začiatkoch som prečítala niekoľko kníh o psychológii v športe. Byť v psychickej pohode je kľúčové a tvorí dôležitú súčasť prípravy. Prvý zápas je vždy rozhodujúci – víťazstvo nás motivuje a povzbudí, zatiaľ čo prehra na nás vyvinie tlak, s ktorým musíme vedieť pracovať. Netreba sa už na začiatku považovať za víťaza, ale vstúpiť do zápasu s pokojnou hlavou, vedieť, čo chceme spraviť, správne sa sústrediť a bojovať.
Na kom si vlastne trénuješ pretláčanie?
Posledný rok som veľa cestovala na západné Slovensko, kde sa organizujú masívne sparingy v spolupráci s viacerými klubmi. Tréningy prebiehali na rôznych miestach, ako Dobrá Voda, Trnava, Boldog či Myjava. Zišla sa tam skvelá partia kamarátov, vrátane pretekárov z Česka, a spoločne sme trénovali.
Na jeseň minulého roka sme však mali veľmi nabitý program so zahraničnými súťažami, a tak sme často trénovali aj priamo po súťažiach. Mala som tak možnosť ťahať s absolútnou svetovou špičkou, čo bola pre mňa obrovská skúsenosť.
Stáva sa ti, že ťa muži vyzvú na pretláčanie sa len zo zvedavosti alebo aby si niečo dokázali? Ako to väčšinou dopadne?
Stáva sa mi to čoraz častejšie. Aktuálne je okolo mojej osoby veľký mediálny šum a ľudia ma spoznávajú – v práci, na ulici cestou do gymu, na športových akciách a všade možne.
Muži majú v sebe zakódované to svoje vysoké ego a často cítia potrebu si ho dokazovať. Väčšinou takéto výzvy odmietam, pretože sa chcú pretláčať za obyčajným stolom…a to by mohlo dopadnúť škaredými zlomeninami. Predsa len, mám rozum (smiech).
Mala si niekedy vážne zranenie?
Musím si zaklopať, že vážne zranenia ma naozaj obišli počas mojej kariéry. Väčšinu zranení som mala mimo stola. Od vyvrtnutého členka cez odtrhnutý meniskus až po predný krížny väz v kolene, všetko pri iných športových aktivitách. Dva roky dozadu som však musela podstúpiť operáciu zápästia, kde som si pri kontrole nahmatala hrčku, ktorá mi zasahovala do nervov a šliach a musela ísť von.
Počas kariéry som však videla už naozaj kadečo. Naozaj škaredé zranenia a najhoršie je to, keď ste v pozícii rozhodcu a musíte tieto zranenia vidieť a niekedy aj rozhodovať o ich závažnosti.
Aké krajiny si vďaka tomuto športu už pocestovala?
Väčšiu časť Európy sme prešli vďaka šampionátom, či už centrálnu Európu, Balkán, Pobaltí alebo Pyreneje. No najväčším snom bolo dostať sa do Ameriky, čo sa mi minulý rok aj splnilo – súťažila som v meste Atlantic City, ktoré je len hodinku cesty od New Yorku.
Najväčším zážitkom však bola určite Saudská Arábia, kde sme sa zúčastnili svetových bojových hier World Combat Games. To bola skutočne nezabudnuteľná skúsenosť.
Akú radu by si venovala mladým dievčatám, ktoré chcú začať s armwrestlingom alebo iným bojovým či silovým športom, no možno ich odrádza názor okolia či prirodzený strach?
Aby neprestávali veriť svojim schopnostiam. Aby snívali o najvyšších úspechoch a cieľoch v živote, že všetky naše túžby a sny sa splnia. Keď vás niečo napĺňa a baví, choďte si za tým, nech to stojí, čo to stojí.
Ako hodnotíš armwrestling u nás na Slovensku v porovnaní so zahraničím?
V Európe patríme k špičke, no vo svetovom ponímaní sa máme stále čo učiť a posúvať. Ženský tím patrí dlhodobo do najlepšej trojky v Európe a na svete. Máme silný tím žien aj mužov, juniori už nie sú to, čo bývalo. Keď si spomeniem, ako sme začínali my a akú partiu sme vytvorili, tak sa táto nová generácia ani zďaleka nechytá.
Žiaľ, musíme si dať viacerí dole tie ružové okuliare a rozhliadnúť sa okolo seba. Nízke dotácie, žiadna „väčšia“ propagácia zo strany VV, reprezentanti sú znechutení, viacerí končia v národnom tíme a odchádzajú reprezentovať iné krajiny. Áno, aj takéto ponuky mi už chodia.
Kedy už je človek „starý” na tento šport?
Povedala by som, že asi nikdy. Stretla som sa deťmi, čo mali 9-10 rokov a s týmto športom začínali, no naopak som stretla aj športovcov v pokročilom dôchodkovom veku, môžeme sa baviť okolo 70-75 rokov, ktorý zasvätili život armwrestlingu a robia ho už viac menej ako hobby. Je nádherné sledovať hlavne tie legendy, ktoré sú na vrchole.