Mnoho žien sa nevie dočkať toho, kedy sa stane matkou. Klaudia Opeta to po pôrode však vôbec nemala ružové, naopak sa stretla s tými najtemnejšími myšlienkami. Predstava, že zostane s novorodencom sama doma jej spôsobovala úzkosť.
V našom rozhovore sa dozvieš k akým myšlienkam ju popôrodná depresia dohnala, prečo sa na jej pocitoch odzrkadlili najmä slová laktačných poradkýň, ako na jej stav reagoval manžel či aký vzťah má po viac ako roku so svojou dcérou.
Si mamou ročného dievčatka, pôrod a začiatky tehotenstva však pre teba neboli vôbec jednoduché. Ako „vzniká” popôrodná depresia?
Buď má žena nejakú psychologickú či psychiatrickú históriu, teda napríklad chodila na terapie, poznačili ju nejaké traumy, trpela úzkosťami či ľahkými depresiami alebo je kompletne psychicky zdravá, otehotnie a potom to jednoducho príde.
Primárnym vznikom popôrodnej depresie je pokles hormónov ako serotonín a dopamín, mozog teda chemicky nepracuje správne, pretože sa v ženskom tele deje veľmi veľa procesov a po pôrode sa dáva dokopy. Prispieť k tomu, môže aj tlak okolia, čo sa napríklad stalo mne. Keď je žena v citlivom období, je ubolená, unavená, dojčí a zvyká si na novorodeniatko, môže byť pre ňu náročné triediť niektoré informácie racionálne a vtedy sa dá do depresie upadnúť.
Môže sa niečo takéto prihodiť ktorejkoľvek rodičke?
Áno môže, pretože ide o veľký nátlak na telo, dušu či myseľ. Po pôrode to býva pre ženu náročné a naoko neškodné poznámky či rady od okolia, iných mamičiek či zo sociálnych sietí môžu v žene vyvolať pochybnosti o sebe samej. Príčinou môžu byť aj mamičkine neliečené traumy, dieťa je od prvého dňa naším zrkadlom a po pôrode sa môžu nejaké temné stavy či nespracované myšlienky opäť vynoriť.
Čo bolo prvým príznakom, ktorý ťa znepokojil a uvedomila si si, že niečo nie je v poriadku?
Začala som byť veľmi plačlivá a časom sa to len zhoršovalo. Mala som úzkosť z každej blížiacej sa noci, kojenia či toho, že budem s malou sama. Cítila som k nej lásku, no neboli to úplne motýle, jednorožce a dúhy, skôr som sa cítila uväznená. Tieto pocity ma veľmi zneisťovali, pretože som nechápala, že som bábätko vždy chcela, tešila som sa naň a teraz mi s ním vadí byť.
Podľa tvojich slov si hľadala hocikoho, komu by si mohla malú dať a bol by pre ňu lepšou matkou. K akým myšlienkam a činom ťa popôrodná depresia dohnala?
Chcela som ju dať niekomu, kto by sa o ňu vedel lepšie postarať. Mala som pocit, že som úplne neschopný a zlý človek, pretože som veľakrát rozmýšľala, čo by sa stalo, keby mi malá vypadla z balkóna, keby jej obijem hlavu o skriňu či ju zanesiem do hniezda záchrany a jednoducho už nebudem mamou, pretože som cítila, že ňou asi byť nechcem.
Išlo o myšlienky, ktoré som v hlave vždy zamietla, žiadne plány. V najhoršom som však začala rozmýšľať nad samovraždou. Mala som pocit, že si dar dieťaťa nezaslúžim a jedinou možnosťou je zmiznúť.
Myslíš si, že na tvoje pocity výrazne vplýval práve tlak spoločnosti?
Určite áno, najmä slová laktačných poradkýň. Nebola som do hĺbky presvedčená o kojení a celkovo, som vnímala, že pri dieťati platí veľmi veľa pravidiel, ktorých sa ja nedokážem držať. Preto by mali všetky ženy, ktoré sú laktačné poradkyne, pôrodné asistentky či duly komunikovať citlivo a vžiť sa aj do druhej strany, pretože ani nevedia, ako dokážu niektoré zaryté slová čerstvej mame ublížiť.
Ako k tomu, čo sa ti dialo pristupoval tvoj manžel? Necítil znepokojenie?
Určite znepokojenie cítil a snažil sa mi veľmi pomáhať. Úprimne však veľmi nevedel čo sa deje a to je výsledkom neinformovanosti o popôrodnej depresií na Slovensku. Možno by bolo fajn, keby sa v pôrodnici s oteckami niekto porozpráva o tom ako sa starať o dušu ženy a ako v niektorých situáciách, keď je smutná či zúfalá postupovať. Takto sa potom totiž len muž pozerá na to, ako sa mu pred očami jeho žena stráca a dostáva sa pod tlak aj on sám, pretože musí živiť rodinu a nevie čo sa doma deje.
Kedy si sa zbavila ppd a ako si sa naučila svoje dieťa ľúbiť?
Popôrodnej depresie sa zbaviť nedá, ostane so ženou celý život. Je to ochorenie rovnako ako napríklad cukrovka, takže odstrániť ho nejde, dá sa len liečiť či udržiavať. Mne sa to zatiaľ darí, čo prišlo so začatím psychiatrickej liečby a užívaním liekov. Týždeň po ich nasadení som sa začala na svet pozerať krajšie.
Ja som tam tu lásku k svojej dcére mala, no bolo to ako s randením. Bola pre mňa cudzou osobnosťou, ktorú som musela pomaly spoznať, zvyknúť si na ňu a postupne sa do nej viac a viac zamilovávať, až je z toho to najsilnejšie, čo môže byť.
Nie každý sa vie do tvojej situácie vcítiť, čo dokazujú aj negatívne komentáre na internete o tom, aká si zlá matka. Ako na ne reaguješ?
Niektoré ignorujem a na niektoré odpovedám, pretože občas dostanem chtíč niečo vysvetliť či uviesť na pravú mieru. Boli časy, keď som sa dokázala kvôli hejtom rozplakať, povedala som si však, že tieto veci robím, aby som pomáhala iným ženám.
Ten kto túto skúsenosť nikdy nezažil, to ani nepochopí, čo je akceptovateľné. Nemusí však hneď písať matke do komentárov, že na ňu zavolá socialku len kvôli tomu, že sa nezaľúbila do svojho dieťaťa v prvej sekunde.
Myslíš si, že sa o tomto probléme v spoločnosti hovorí nedostatočne?
Začína sa o tom hovoriť viac, stále však málo. Práve preto by som chcela toto posolstvo posúvať ešte ďalej, pretože sú ženy, ktorým som pomohla už len jedným videom.
Existuje nejaká prevencia voči popôrodnej depresií?
Keď to prísť má, tak to príde. Je to čisto len o tom, vedieť čo sa môže stať a v tom prípade pomôcť žene včas.
Aký je tvoj vzťah k dcérke dnes? Mala naň ppd nejaký vplyv?
Dnes máme krásny vzťah, všetko je dokonalé. Keď vyrastie, budem s ňou o ppd rozprávať otvorene, tak aby to pochopila a neublížilo jej to. Láska k nej je momentálne tak nekonečná, že to náš vzťah nenaštrbilo.
Plánuješ ďalšie deti? Neodrádza ťa predstava, že by si si niečím podobným mohla prejsť znova?
Ďalšie dieťa neplánujeme a ani nechceme, nie je to však tým, že by som sa bála ďalšej popôrodnej depresie. Bola by som viac pripravená a hlavne pod dohľadom psychológa. Naopak by som si to možno viac užila a dobehla čas s novorodencom.
Čo by si poradila matkám, ktoré si možno prechádzajú niečím podobným a majú pocit, že svoju rolu nezvládajú tak, ako by mali?
Mamičkám, ktoré majú pocit, že nezvládajú svoju rolu tak, ako by mali by som chcela odkázať, že ju zvládajú ešte lepšie. Každá matka vie, čo robí pre svoje dieťa najlepšie. Prvé týždne má každý pocit, že to nedáva, pretože je toho veľmi veľa, o rok sa na to však žena pozrie a povie si, že by si to šestonedelie dala znova. Práve preto sú súrodenci! Veľa žien hovorí, že aj vďaka môjmu profilu zistilo, že v tom nie sú samy a ja som živým dôkazom, že sa to dá, aj keď myslíte na najhoršie.