V polovici augusta, keď sa Taliban zmocnil Kábulu, žila Monika Szczygielská v centre hlavného mesta.
V nedávnom rozhovore pre Brainee opísala, ako sa život v Kábule od nástupu radikálov mení. Hoci mala v tom čase možnosť z rozvrátenej krajiny odísť, bez manžela to odmietla a trvala na tom, že pôjde len s ním. Oplatilo sa, nakoniec dostal povolenie aj jej partner Hadi. Monika nám opísala, čo všetko museli prekonať, aby sa do evakuačného lietadla s českými vojakmi dostali.
Naposledy, keď sme boli v kontakte, si odmietala opustiť krajinu bez manžela. Ako sa ti podarilo preňho získať víza?
Trvala som na tom, že zotrvanie v Afganistane by preňho znamenalo život ohrozujúcu situáciu. Poľský konzul v Indii mi odpovedal, že sa pokúsi niečo spraviť. Niekoľko hodín potom som obdržala telefonát, že je takmer isté, že môj muž bude so mnou môcť ísť, že je len potrebné poslať kópiu jeho cestovného pasu. Chvíľu na to mi to potvrdili a Hadi mohol vycestovať so mnou.
Čo si prežívala, keď ti povedali, že Hadi môže ísť?
Mala som slzy v očiach, nemohla som uveriť, že tí ľudia robia pre mňa a pre Hadiho tak veľa – pre obyčajných ľudí, nie VIP, ako napríklad vládnych úradníkov. V porovnaní s Afganistanom, kde sa zdalo, že úrady viac spôsobujú občanom problémy, ako im pomáhajú, poľský konzul mi enormne pomohol. Bola som veľmi šťastná, že obaja pôjdeme do Európy.
Ako prebehala vaša evakuácia, opustili ste krajinu po zemi alebo lietadlom?
Boli sme informovaní, že na vojenskom letisku nás čaká lietadlo a že tam musíme ísť. Poľské úrady nám nevedeli poskytnúť eskort, museli sme si „preraziť“ cestu na letisko sami.
Aká bola v čase vášho odchodu situácia na letisku? Posledné dni tam vládne veľký chaos.
Áno, bolo tam veľa ľudí, ale nie tak veľa, ako z videí spred 2-3 dní. Bolo tam veľa obrnených vozidiel a občasné výstrely na ulici. Taliban strieľal do ľudí a mlátil ich palicami a káblami. Dokonca jeden úder sa ušiel aj Hadimu od príslušníka Talibanu, ktorý nerozumel, že Hadi ide so mnou. Ukazovala som pas každému Talibancovi, ktorý sa nás snažil stopnúť a neprestávala som hovoriť, že je tam lietadlo, ktoré čaká na nás a Hadi ide so mnou. Prešli sme cez tri kontroly Talibanu a konečne sa dostali do lietadla, kde stáli českí vojaci.
Obaja ste sa dostali do Poľska, do bezpečia. Upokojilo ťa to?
Úprimne, od momentu, kedy som opustila Afganistan, neustále myslím na ľudí, ktorí tam zostali. Myslím, že Hadi je v rovnakej situácii. Jeho rodina je stále tam, má o nich obavy. Každý deň mi priatelia z Afganistanu posielajú fotky a videá zhoršujúcej sa situácie v Kábule a iných miest. Keď to vidím, je to pre mňa zničujúce. Ale chcem byť informovaná o tom, čo sa tam deje. Momentálne pracujem v afganskom utečeneckom tábore v Španielsku ako tlmočníčka, aspoň tak mám pocit, že niečo robím a pomáham.
Hadi opustil nielen svoju rodinu, ale aj krajinu. Ako sa s tým vyrovnáva, ako sa mu páči Poľsko?
Je rozhodne smutný, že opustil svoju rodinu, ale nie je úplne smutný z toho, že opustil Afganistan. Boli tam mnohé veci, ktoré sa mu nepáčili. Ale verím, že mu budú chýbať niektoré veci, ako jedlo a hudba. Zatiaľ hovorí, že Poliaci sú veľmi nápomocní a milí. Mestá vyzerajú krásne, ale najdôležitejšie je, že sa cíti bezpečne a konečne ma môže na verejnosti držať za ruku.
Kde ste sa vlastne zoznámili?
Stretli sme sa v dedine Lal, v provincii Ghór, kde som robila dobrovoľníčku ako učiteľka angličtiny a Hadi tam pracoval pre Svetovú Banku, kde viedol jeden poľnohospodársky projekt. Jedného dňa som šla do centra dediny do obchodu a bol tam aj on. Vymenili sme si čísla a tak to začalo. Dnes viem, že nebolo úplne vhodné dať mu moje číslo, ale niekedy porušovanie „pravidiel“ prináša pozitívny efekt.
