Peter Mayer
StoryEditor

Predsedníčka Slobody zvierat: Staré psy nechce nikto. Je to ako u starých ľudí, tiež ich trochu odkladáme

Alžbeta Pňačeková17.07.2021., 18:00h
Rozprávali sme sa o tom, ako sa na Slovensku mení vnímanie živých bytostí, čo trápi slovenské útulky, ale aj o tom, ako sme sa za posledné roky posunuli.
Lajkuj Brainee.sk na

Dostávali ste ako dieťa darčeky za vysvedčenie?

​Samozrejme. Bolo to síce už dávno, ale dostávala som, dokonca aj za troška horšie vysvedčenia (smiech).

Pamätáte si, ktorý vás najviac potešil?

Viete, v období, keď som chodila do školy, to bolo tak, že som sa na niečo tešila celý rok, kým som to dostala. Pamätám si, že to bolo mončiči, moja mamina ho urputne zháňala. Ale to bolo za dobré „vysvečko“.

Pýtam sa aj preto, lebo za mojich školských čias patril k najvytúženejším darčekom pes. Myslíte si, že sa to nejakým spôsobom zmenilo?

Vrátim sa ešte narýchlo ku mne, u nás bolo jasne stanovené, že psík nebude. Pretože mamina bola veľká realistka a presne typ, ktorý tvrdil, že pes do bytu nepatrí.

Potom sa to zmenilo, ale len kvôli tomu, že babička zostala sama a išla k nám bývať aj so psíkom. Ale vyrastala som takpovediac na morčatách. Nikdy som ich však nedostala ako darček, ale vždy kvôli tomu, že som chcela zvieratko a morča bolo akceptovateľné aj pre mamu. Celkovo kedysi mať psa alebo zviera v byte nebolo úplne bežné. No v posledných rokoch vidím súkromne, ale aj v rámci mojej práce nárast ľudí, ktorí majú v bytoch väčšie zvieratá, teda najmä psy a mačky.

Takže chodia aj k vám do útulku rodičia s tým, že deti veľmi túžia po zvieratku a keďže bolo dobré vysvedčenie/majú narodeniny/sú Vianoce, tak si povedali, že už sú dosť veľké na to, aby psa dostali?

Musím povedať, že občas sa nám to stáva. Rokmi je to čoraz menej, čo je veľmi dobrý signál. Samozrejme, nepovažujeme to za príliš dobrý nápad. Či už ide o vysvedčenie alebo Vianoce, žiaden živý darček by nemal byť odmenou len pre jedného člena domácnosti. Môže to byť síce príjemné prekvapenie, ale nemusí. V prvom rade však s tým musí byť stotožnená celá rodina. Všetci by mali vedieť, do čoho idú, pretože prvotné nadšenie opadne, prázdniny sa skončia a začne sa realita, kde sa budú musieť aj dospelí začať naplno starať o zviera, a nie je nič horšie, ako keď je takpovediac trpené.

​Nechcem to preháňať, ale zviera vycíti, keď nie je vítané. Nezriedka potom začnú konflikty v rodine, čo nie je dobré. Takže my stále pripomíname, že zviera je záväzok, veľký záväzok. A treba si uvedomiť, že pri psíkovi v závislosti od veku a pri dobrom chove záväzok možno aj na pätnásť rokov. Celé fungovanie a program rodiny sa zmení a musí sa prispôsobovať aj zvieraťu.

Vaše odporúčanie znie nevytvárať zo zvierat darčeky?

Áno, ale, samozrejme, sú aj prípady, keď to klapne. Pred časom prišla za mnou mama mojej známej s tým, že chcú prekvapiť jedného starého pána, ktorý mal vždy psa. Potom bol isté obdobie bez zvieraťa a ona sa prišla poradiť. Zostala som v pomykove, práve kvôli tomu, o čom sme hovorili pred chvíľou. Napokon sme však psíka vybrali a musím povedať, že pre toho pána to bolo jednak veľké prekvapenie, ale najmä mu to veľmi v dobrom ozvláštnilo život.

Doteraz je všetko v poriadku, pes je uňho už možno šesť alebo sedem rokov. V tomto prípade tam však vždy bola alternatíva, že ak by to nevyšlo, psa si zoberie niekto iný z rodiny. Takže mávame prípady, že ľudia prídu, rezervujú si psíka a povedia, chceme to ako prekvapko na Vianoce. Ale malo by to byť vždy rodinné rozhodnutie, o ktorom sa predtým komunikovalo. Takže za nás nie je dobrý nápad brať psy či mačky ako úplné prekvapenie.

Ako reagujete na takéto prosby, hovoríte aj striktne nie?

Vždy im hovoríme, nech si to prídu najprv vyskúšať, nech chodia psíka pravidelne každý deň von venčiť a až potom nech sa rozhodnú. Ale sú aj prípady, že príde celá rodina, všetci sa zaručia, vyzerá to sľubne. A potom o rok prídu, že babička zomrela a oni psa nechcú. Adopcie sú vždy lotériou. Napriek tomu, že už je aj uzákonené, že zviera je cítiaca bytosť. Nie je nič horšie, keď vám prinesú psa, ktorý ešte včera ležal na gauči a dnes ho dajú do koterca, lebo potrebujú svoju situáciu v tejto sekunde vyriešiť.

Najhoršie je, keď do útulku prichádzajú staré psy, ktoré nie sú žiadané ani ako darčeky. Najčastejšie z  dôvodu, že majiteľ zomrel a celá rodina sa vie postarať o byt aj o dedičstvo, ale o to zviera sa nevie a nechce postarať nikto. Preto ak si niekto adoptuje psíka staršieho ako osem rokov, hovoríme o malom zázraku.

To znie ako paralela medzi životom človeka a zvieraťa?

Lebo aj starých ľudí niekedy akoby trochu odkladáme... Je to veľmi veľká paralela a oveľa jednoduchšia asi v prípade zvieraťa, pretože človeka predsa len tak ľahko neodložíte. Ale zvieratá ešte stále aj napriek veľkej osvete a zvyšujúcej sa empatii zažívajú také situácie. Napríklad, že pani išla do domova sociálnych služieb, pred útulkom zastavil taxík, sociálna pracovníčka vyniesla psa a pani skoro skolabovala, ako veľmi plakala. Zažívame aj dvojité odloženia – pani odložili do ústavu, psa do útulku. Až som nevedela, koho viac ľutovať, tá pani očividne trpela a určite jej to život nepredĺžilo.

V jednom rozhovore ste spomínali, že počas korony stúpla ochota adoptovať si psa. Stále to platí alebo to bola tiež len akási „módna“ vlna?

Najprv veľmi stručne k samotnej korone. Bol to pre nás šok, pretože sme nevedeli, čo sa stane. Ale solidarita ľudí, dennodenné telefonáty, či nám nemôžu nejako pomôcť alebo čo majú robiť, bola úžasná. Dlhé roky sme v dobrom zmysle slova zvyknutí na podporu ľudí, lebo fungujeme iba vďaka nim, nás nedotuje štát ani veľkí donori. S príchodom korony sa najprv okrem materiálnej a finančnej pomoci začal boom takzvaných „dočasiek“. Tieto krátkodobé adopcie inak veľmi nepraktizujeme, pretože máme útulok a máme zvieratá kam dať, ale v rámci neistej situácie sme urobili výnimku. A potom nastal boom adopcií. Naozaj boli mesiace, najmä apríl, máj, že keď prišiel niekto a povedal, že chce malého psíka, tak sme nemali.

Čím si vysvetľujete taký nárast záujmu, aké dôvody ľudia uvádzali?

Rôzne. Našťastie nikto neprišiel s tým, že chce psa kvôli zákazu vychádzania (smiech). Boli takí, ktorí hovorili: ide na nás ponorková choroba, potrebujeme nejaký nový impulz. Potom ľudia, ktorí boli zrazu zavretí doma sami a cítili, že potrebujú vedľa seba ešte niekoho. Boli aj takí, ktorí hľadali psíky pre osamelých starších ľudí – a to uvidíme až o nejakých päť-šesť rokov, či sa nám nevrátia naspäť. Ale že by nám po uvoľnení opatrení začali húfne vracať psy, tak to nie. Dávame aj možnosť, ktorú voláme dlhé „venčenie“. Teda že si ľudia na štrnásť dní akoby „požičajú“ psíka, aby sa navzájom oťukali.

Lebo ani my nevieme vždy povedať, ako sa daný pes bude správať v byte alebo v dome. Boli aj takí, ktorí po tých dvoch týždňoch urobili fixnú adopciu a povedali, že sme im zachránili manželstvo. Lebo že deti majú preč z domu, oni si už liezli na nervy a pes ich znovu stmelil. Viete, každá adopcia je riziko. Z niekoho máte super pocit a o dve hodiny vám psíka vráti. A príde iný, kto nemusí pôsobiť úplne sympaticky, a potom vás každý deň bombarduje fotkami a detailmi zo života so psíkom, s ktorým je šťastný. Preto hovorím, že každému treba dať šancu, či už človeku alebo zvieraťu.

Nebáli ste sa, že vám sem niekto zavlečie koronu?

Jasné, že boli aj skeptici. Napríklad Nemci v čase korony striktne zakázali adopcie a niektoré útulky boli zavreté úplne. Čo by sme tým však získali? Napokon zo všetkých dočasiek sa stali trvalé umiestnenia, lebo ľudia, keď sa starali o zviera dlhšie, už sa s ním nechceli rozlúčiť. Alebo mu oni sami hľadali domov. Takže záujem naozaj stúpol, mali sme historicky najvyšší počet domácich adopcií za posledných päť či šesť rokov. Z tých psov sa nám ani jeden nevrátil. Mali sme pretlak pozitívnych príbehov. Možno aj preto, že tých negatívnych zažívame bežne veľa, či je korona alebo nie je, najmä v prípade psíkov z linky proti krutosti, ktorých zachraňujú naši inšpektori.

Niežeby sme si na to zvykli, na to sa zvyknúť nedá. Ale ak niekto príde a povie, „viete čo, zle som odhadol svoje sily“ a psíka vráti, nepovažujeme to za tragédiu. Samozrejme, sme smutní, lebo pes už mal pocit, že má nový domov. Ale na zvieratách je jedna úžasná vlastnosť, ktorú ja dodnes nechápem. Akoby nemali dlhodobú pamäť na zlé veci. Človeku keď raz niekto ublížil, tak sa obvykle stiahne a neverí ostatným. Psy to nemajú. My im vyrežeme v anestézii reťaz z krku, ony sa preberú a idú vás od lásky zožrať. To je na nich úžasné. Je len minimálne promile psov, ktoré prídu aj zo zlých podmienok a nesú si to stále v sebe.

To je zaujímavé, lebo je známych mnoho prípadov, že psovi napríklad zomrel majiteľ a mal naňho takú silnú citovú väzbu, že sa z toho nespamätal.

My sme mali veľmi málo takých prípadov. Ale stane sa. Naposledy pred Vianocami minulý rok, keď pani vo veľmi zlom stave odviezla záchranka do nemocnice a hlásili nám, že sa odtiaľ asi nevráti. Ale aj ten psík bol veľmi starý, žili spolu dlhé roky v byte. Pretože bol taký smutný snažili sme sa mu nájsť čím skôr nový dočasný domov. Aj sme našli, ale on sa úplne opustil. A asi deň alebo dva po tom, ako zomrela pani, odišiel aj psík. Nám útulkom ročne prejde dvetisíc psov, ale práve takéto prípady vám zostanú v pamäti. Vtedy si hovorím, že sa im nesmiem pozerať do očí, lebo potom to človeku neustále víri v hlave. Treba to brať profesionálne. Sú teda aj smutné psíky, a to sú u nás také VIP prípady, ktorým cielene hľadáme nové domovy.

Stále platí, že väčšina adopcií smeruje do zahraničia?

Platí s tým, že pomer je momentálne zhruba päťdesiat na päťdesiat. Ale sú to najmä adopcie z projektu, ktorý robíme na záchranu psov z množiarní. To je úplne separátny príbeh. Máme tiež spoluprácu s organizáciami v zahraničí, ktoré priamo sprostredkúvajú adopcie na základe našich skúseností a opisu. A tiež sa dejú v tomto ohľade také malé zázraky, pred týždňom v sobotu odišiel do Nemecka štrnásťročný vlčiak, ešte k tomu slepý, nekontaktný.

Kam najčastejšie psy od vás putujú?

Tým, že ja hovorím po nemecky, tak najmä do Nemecka, Rakúska, ale aj do Švajčiarska či Belgicka. Aj pri zahraničných adopciách vidno posun. Pred rokmi som mala pocit, že ľudia zo západu chcú akoby urobiť dobrý skutok smerom k bývalému ostbloku, ale to už neplatí. Väčšina psov ide priamo do rodiny, kde už nezriedka majú napríklad dva svoje psy, ale ešte chcú pomôcť napríklad osirelému zvieraťu. Určite to súvisí aj s ekonomickou situáciou, lebo so starým psíkom sa zvyšujú náklady.

​Samozrejme, od nás ide zaočkovaný, začipovaný, s prevoznými papiermi. Ale aj situácia na Slovensku sa veľmi zlepšuje, ľudia sú čím ďalej, tým viac všímaví, vzniklo veľa organizácií, ochranárov. Koľkokrát vidím, že na sociálnych sieťach niekto o polnoci napíše, že niekde v Krupine je na ulici opustené mačiatko a ľudia tam hneď utekajú a za- chraňujú ho. No stále keď dáte na Facebook, že hľadáte štrnásťročnému vlčiakovi miesto na dožitie, zväčša nemáme šancu ho umiestniť.

Čím je to, že práve spomínané krajiny prijímajú vo veľkom psy od nás? Majú legislatívu aj ďalšie opatrenia nastavené tak, že u nich akoby nemajú toľko psov v útulkoch?

Je to kombinácia dvoch faktorov. Jednak sú tieto krajiny trocha pred nami, ochrana zvierat tam funguje už roky, takže mnohé problémy, s ktorými sa boríme my, už majú vyriešené. Druhá vec, a to je špecifický problém Slovenska, je, že máme nadprodukciu túlavých psov, predovšetkým v určitých lokalitách so sociálne slabšími skupinami ľudí. Ale aj tam už vidno zlepšenie. No nemusíme ísť rovno do Nemecka, už v susednom Česku sú na tom o dosť lepšie.

Napríklad viedenský Tierschutz je plný, ale vlčiakov a pitbulov, pretože pred piatimi rokmi sa sprísnila legislatíva ohľadne majiteľov takzvaných bojových plemien, takže ich tam nevedia umiestniť. No nemajú zdroj akoby iných psíkov. Ale, samozrejme, do zahraničia od nás chodia nielen staré, ale aj mladé psy. Chcem tiež prízvukovať, že nám ide o to, aby si čo najviac psov našlo nový domov. Nie o biznis, ako nám to niektorí radi predhadzujú. Napokon, adopčný poplatok máme úplne rovnaký pre Slovákov aj Nemcov či Rakúšanov. Iná situácia je tiež v Bratislave a vo veľkých mestách a iná v útulkoch napríklad na východnom Slovensku, kde je záujem nízky. Takže mnohé útulky majú ako jediný zdroj adopcií práve zahraničie.

Keď sme načali legislatívu, nedávno bola prijatá novela veterinárneho zákona. Ako ju vnímate?

Vždy, keď hovoríme o problémoch, často sa používa argument, „že legislatíva“. Treba však povedať, že legislatíva u nás nikdy nebola zlá. Problém je s ľuďmi, ktorí s ňou pracujú. Vymožiteľnosť práva je veľmi nízka, ale tiež niektoré regionálne veterinárno-potravinové správy s ňou nevedeli celkom dobre pracovať. Pritom ich inšpektori ako jediní v prvej línii môžu posúdiť, či došlo k týraniu a odobrať psa alebo iné zviera. My sa tešíme novele veterinárneho zákona, predovšetkým ako veľké víťazstvo berieme zákaz držania psa na reťazi, za ktorý sme aj my bojovali a dlhé roky sme ho nevedeli do legislatívy dostať. Hoci sme aj členovia medzinárodnej organizácie, toto bol naozaj lokálny problém Slovenska, lebo tunajším zvykom jednoducho bolo mať psa na reťazi. Samozrejme, opäť bude dôležité, ako sa bude uplatňovať v praxi. Nie sme idealisti, že príde rok 2024, dokedy platí prechodné obdobie, a všetci vypnú psy z reťazí. Ale bude sa to dať jednoduchšie kontrolovať a konať.

Kedy ste sa vy osobne prepli z režimu, že by ste všetkých psov chceli zobrať k sebe, na spomínané profesionálne nazeranie?

No nebolo to ľahké, ja mám navyše slabosť pre zvieratá, ktoré nikto nechce, teda staré, choré alebo nejakým spôsobom hendikepované (úsmev). Mám však malú únikovú cestu, moju veľmi dobrú maminu, ktorá má 82 rokov a rodinný dom, o ktorom hovorím, že je to jedna veľká psia búda. Keď som najmä v začiatkoch nevedela niekedy, kam by som niektoré psy umiestnila, poprosila som ju a ona vždy nejakého k sebe zobrala. Teraz už mám celkom dobre vybudované vzťahy a kontakty, čiže jednoduchšie hľadám miesto aj pre tie staré a smutné zvieratá. Takže moja mama mávala od štyroch do dvanástich psov, samozrejme, primerane veku, dávam jej len malé. Ale už sme s ňou zažili aj čiernohumorné príbehy, že jej hovorím: mami, tento u teba asi veľa nevydrží, je to možno na týždeň. A už ho má tri roky (smiech). Všetky sú u nej šťastné a spokojné.

A keby ste takú možnosť nemali?

Keby som maminu nemala, určite by mnohé museli zostať v útulku, kde sa o ne, samozrejme, dobre staráme. Ale je to presne ten rozdiel ako medzi domovom sociálnych služieb a zázemím, ktoré vám vytvorí milujúca rodina. Čiže nedá sa povedať, že to vždy beriem úplne profesionálne a z času na čas sa niektorému zahľadím do očí a je koniec, musím ho dostať niekam preč (smiech). No už som sa naučila nebyť „hysterická“ v tom zmysle, že viem, že v útulku im nebude zle, najmä keď potrebujú veterinárnu starostlivosť. Ale zatiaľ sa mi každého psa časom podarilo umiestniť, väčšinou do Nemecka. Potom je to už len o fotkách a o opise.

Sú nejaké typy zvierat, ktoré sú aktuálne takpovediac „in“ nielen v rámci adopcií?

Trendy sa menia. Podľa mojich skúseností chcel mať pred rokmi každý psa s papiermi, potom bolo obdobie, že veď ich nemusí mať, stačí že je čistokrvný. A potom asi pred piatimi či šiestimi rokmi nastalo obdobie, že ľudia chceli mladého kríženca. Lebo keď si ľudia adoptujú takéhoto psa z útulku, dostanú ho zavakcinovaného, vo väčšine prípadov aj vykastrovaného, odčerveného. Zaplatia adopčný poplatok a dostanú psíka, s ktorým, ak sa nestane niečo mimoriadne alebo nejaký úraz, stačí ísť k veterinárovi zas až o rok. Čiže začal sa boom krížencov, ktorý stále doznieva. Verím, že osveta a aj naše kampane prispeli k tomu, že ľudia nekupujú lacné šteňatá od množiteľov. Začínajú chápať, že keď kúpia za sto eur šteňa s neistým pôvodom, môžu neskôr u veterinára nechať tisíce. Takže aj my hovoríme, ak chcete konkrétnu rasu, choďte cez overených chovateľov.

Keď spomínate kampane, vaše sú známe kvalitou a sugestívnosťou. Viem si predstaviť, že ľudia reagujú aj štýlom „radšej tie peniaze za bilbordy dajte psom do misky“...

Ak by som to povedala veľmi natvrdo, žiadny biznis bez reklamy nefunguje. My, samozrejme, biznis nerobíme, ale mnohé princípy, ktorými sa riadia firmy, používame. Kampane sú pre nás veľmi dôležité z viacerých aspektov. Jednak cez ne vytvárame tlak na povedomie verejnosti a cez verejnosť následne môžeme vytvárať tlak na politikov a legislatívu. Cielene už niekoľko rokov robíme fundraisingové kampane, ktorých ideu sme prevzali od takých kolosov ako Červený kríž, UNESCO alebo UNICEF. Ide o to, že cielene „predávame“ reálne príbehy. Nielen negatívne. Dávame do toho autentickosť a snažíme sa byť k ľuďom úprimní. No a je to aj forma, ktorou získavame prostriedky na ďalšie fungovanie, lebo keby sme len čakali, že nám niekto niečo venuje sám od seba, dlho by sme nevydržali.

Musíme o sebe dávať vedieť. Kampane sú potrebné teda najmä na to, aby bola verejnosť informovaná. Musíme sa zviditeľňovať, lebo keby by sme to nerobili, neprežijeme. Stále všetkým hovorím, nech si zvolia formu, aká im najviac vyhovuje. Niekomu je najlepšie doniesť krmivo alebo staré uteráky, lebo si chce byť istý, že pomoc dostane konkrétne zviera. Druhému je jasné, že musíme zaplatiť aj benzín, telefón alebo mzdy. Lebo hoci mnoho útulkov funguje na báze dobrovoľníkov, nedá sa to robiť robiť 24 hodín denne 356 dní v roku. A ak nechce podporiť nás, nech sa páči, máme zoznam útulkov a môže podporiť hociktorý.

Byť zodpovedná za toľko živých bytostí asi prináša nutnú dávku stresu. Kedy ste sa počas svojej kariéry najviac báli?

Som tu roky, ale najväčší strach som zažila cez koronu. Mali sme tu v čase prvej vlny 130 psov a ja som si hovorila – a čo teraz? Ak nedajbože ochorejú zamestnanci, čo budeme robiť? Sama nezvládnem toľko psov denne obhospodáriť. Stala sa však milá situácia. Mám tu dvoch kolegov pôvodom zo Srbska, ktorí žijú aj s rodinami na Slovensku. Prišli, ukazovali mi fotky z bombardovania Sarajeva a povedali: „Vedúca, my prežijeme všetko, nebojte sa.“ To ma tak nakoplo, že som tiež povedala: presne tak, zvládneme to. Našťastie, nikto neochorel. Zvládli sme to a dúfam, že to budeme zvládať aj ďalej. Čím viac sa nám totiž bude dariť, tým viac budeme môcť pomáhať.

Pavla Dugovičová

  • Vyštudovaná ekonómka po vysokej škole pôsobila v oblasti cestovného ruchu ako obchodná riaditeľka.
  • K práci pre Slobodu zvierat sa dostala v podstate náhodou, pôvodne mala na starosti ekonomické a organizačné práce.
  • Od roku 2010 pôsobí ako predsedníčka tejto organizácie.
  • Pod jej dohľadom vyrástol v Bratislave nový útulok, dlhodobo sa tiež snaží o umiestňovanie psov a ďalších zvierat do náhradných rodín v rámci adopcií.
  • Je vydatá a má syna. Sloboda zvierat sa okrem zachraňovania týraných zvierat v rámci
  • Linky proti krutosti podieľa aj na edukatívnych a informačných kampaniach pre verejnosť.

24. máj 2022 05:25