HerecTASR/Jaroslav Novák
StoryEditor

Milan Ondrík: Ľudia by ohľadom Ukrajiny mali vážiť slová, aby sa za nich raz ich deti nemuseli hanbiť

Lukáš Kovalčík04.05.2022., 08:00h
Často o tom hovorím, ale my ako národ, ale aj ľudstvo samotné, sme nepoučiteľní. Všetko zlé opakujeme, hovorí herec Milan Ondrík.
Lajkuj Brainee.sk na

Počas svojej hereckej kariéry si zahral takmer všetko od ruskej klasiky cez slovenské diela, až po súčasnú svetovú drámu. Diváci ho poznajú aj z filmov a televízie, no uznávaný Milan Ondrík si napriek úspechu a oceneniam udržiava istú dávku pokory.

O tom, ako sa mu pracovalo na filme Tieňohra, prečo často stvárňuje psychologicky komplikované postavy, ako vníma ťaživú atmosféru vojny na Ukrajine, ale aj prečo si myslí, že ľudstvo je nepoučiteľné a opakuje všetky chyby minulosti, sa dozvieš v nasledujúcich riadkoch.

V najnovšom Bebjakovom filme Tieňohra stvárňujete zlomeného muža, ktorý túži po pomste. V minulosti ste tiež stvárnili viacero psychologicky komplikovaných postáv. Máte radi túto polohu?

Áno, možno sa tým aj ja snažím vysporiadať s nejakými vecami alebo vypovedať o určitých emóciách, ktoré som v živote zažil alebo zažívam. Deje sa to však podvedome, nie je to cielené. Ako herec polohy striedam, ale máte pravdu, že psychologicky komplikované postavy, ktoré som stvárnil vo viacerých filmoch, sa v niečom spájajú.

Váš hrdina Ján prežil tragédiu, ktorá zmenila jeho život. Stalo sa aj vám niekedy niečo zásadné, čo by otočilo váš život naruby?

Áno, boli to veľmi vážne veci. Urobil som aj veľa chýb, ale chvalabohu nie až také, ako Ján vo filme, že sa nedali už vrátiť. Myslím, že každý človek má právo robiť chyby, ale nemal by ich opakovať, preto tak môžeme ako ľudia rásť. Toho sa držím, že som mal možnosť svoje chyby opraviť. Ján takú možnosť nemal.

Aká bola pre vás práca na Tieňohre?

Bola to veľmi príjemná práca. Peter Bebjak, okrem toho, že je veľmi talentovaný človek, je aj ľudsky chápavý, tolerantný a láskavý. Musím spomenúť aj Martina Žiarana, ktorý je veľmi šikovný kameraman. Tento film je výsledok niekoľkoročnej práce celého tímu, vytvorili mi podmienky, aby som sa cítil komfortne a podal čo najlepší výkon.

Ján aj iné postavy, ktoré ste stvárnili, majú blízko ku športu. Ako ste na tom vy? Trénujete aj mimo projektov?

Nebolo to tak stále, ale posledné roky sa hýbem. Paradoxne, začal som s tým, keď som mal nejakú ťažkú udalosť v rodine. Tam som sa rozhodoval či zasadnem do podniku, alebo proste vybehnem niekam von a tam to vykričím.

Rozhodol som sa pre druhú možnosť, aj predtým som chodil trochu do posilky, no odvtedy som si zamiloval tú slobodu workoutu.

Cvičil som, kde sa dalo, na strome, na ihriskách, na plotoch. Nebolo to však kvôli tomu, že by som chcel nejako vyzerať, ale kvôli hlave. Týmto som sa oslobodzoval, čistí mi to hlavu.

Vo filmoch či seriáloch sa objavujete pomerne často. Zostáva divadlo napriek tomu vašou srdcovkou?

Ono to z toho vychádza. Veľa postáv, aj ťažkých charakterov, som najprv stvárňoval v divadle, hrám tam už 19 rokov, pomohlo mi to a vychádzam z neho. Z každej strany mi je odporúčané, aby som si dal v divadle stopku, pretože mám veľa iných ponúk. Divadlo však neplánujem opustiť.

Je o vás známe, že si projekty vyberáte, nekývnete na každú ponuku. Podľa čoho sa rozhodujete pri výbere?

Nemám na to kľúč. Často podľa titulu či ľudí, s ktorými som možno robil a dôverujem im, a podobne. Momentálne ani nestíham všetko čítať, čo mi posielajú, lebo by mi vybuchla hlava. Mám však agentku v Českej republike, ktorá mi pomáha upratovať, najmä termínovo, čo mi hrozne pomáha.

V minulosti ste ostro kritizovali rastúce neonacistické tendencie v spoločnosti. Dnes tu máme vojnu na Ukrajine. Ako to vnímate?

Veľmi ťažko. Najmä prvé dni boli šok určite pre všetkých. Čítal som rôzne vyjadrenia o atómových hrozbách a podobne. Nevedel som fungovať, musel som sa nejak od toho oslobodiť. To oslobodenie prišlo paradoxne s jednou hroznou situáciou, keď som videl konkrétnu fotku mŕtveho dievčatka na Ukrajine. Som zástancom toho, že jeden život je celý svet. Pretože on obsahuje celý svet, keď ten život skončí, tak pre neho skončí celý svet. Vtedy som sa hrozne oslobodil. Hovoril som si, prečo sa ja bojím? Prečo by som mal mať väčšie práva ako jedno dievčatko, ktorému nebolo nič umožnené?

Často o tom hovorím, ale my ako národ, ale aj ľudstvo sme nepoučiteľní. Všetko zlé opakujeme. Asi sme veľmi slabí umelci, my herci, ale aj spisovatelia, maliari a ďalší, keď sme málo reflektovali napríklad dobu, ktorú sme na Slovensku zažili a zase sa vraciame späť.

Vzhľadom na to, čo sa deje na Ukrajine, by som chcel vyzvať ľudí, aby vážili slová, pretože aj na Slovensku keď bola druhá svetová, tak ľudia nevážili slová a boli na nesprávnej strane. Aby sa ich deti, vnuci a pravnuci nemuseli raz za nich hanbiť, že na akej strane stáli, a aké zverstvá robili.

Máte rodinu a deti. Ako zvládate skĺbiť hereckú profesiu s rodičovstvom?

Najlepšie to bolo cez korona pauzu, kde som si zvykal s nimi doma žiť a bolo to super. Až mi bolo ťažké sa od detí zase odtrhnúť. Teraz som akurát odišiel z domu, a najmladšia mi plakala na rukách, že prečo zas musím ísť do roboty. Trhá mi to srdce. Vysvetľujem jej však, že musím, aby sme mali čo jesť. Tieto odchody zvládam ťažko, preto sa teším na tie momenty, keď som doma.

O vašom detstve sa už čo to popísalo. Aký bol však Milan Ondrík ako teenager?

V puberte sme vystrájali rôzne veci, to bolo ešte na Orave. Potom som prišiel do Bratislavy, kde mi ešte viac začali rásť rožky, no rýchlo som dostal po prstoch. Hneď po škole som zavoňal prvý úspech falošnej slávy, no onedlho som si uvedomil, že sa budem skôr sústrediť na to byť lepším hercom a človekom. O to sa snažím doteraz.

Počas silnej pandémie boli divadlá zavreté. Ako ste to prežívali?

Ťažko. Bál som sa čo bude, o rodinu. Ostal som doma a najhoršia bola neistota, že nikto nevedel, čo sa bude diať a dokedy to bude trvať. Zvažoval som rôzne veci, aby som uživil rodinu. Rozhodil som si kontakty aj na manuálne práce, pretože som manuálne zdatný.

Nakoniec to však nebolo potrebné, pretože som dostal iné ponuky. Urobil som si aj rezbársku dielňu, pretože rezbárstvo bolo moje pôvodné povolanie. Odmietal som robiť rôzne internetové platformy, pretože ja nie som youtuber.

Aktuálne patríte medzi najuznávanejších slovenských hercov. Ako to vnímate?

Vybral som si ťažšiu cestu. Nešiel som len za peniazmi, aj keď som mal takú možnosť. Išiel som niekedy aj do rizika, ale myslím, že som urobil dobre a pre kameru som tým vzácnejší, myslím to, že nie som každý deň na niekoho obrazovke doma. Popularita je prchavá.

Čo chystáte do budúcnosti?

Začínam v Prahe točiť nový film, bude to trvať asi dva mesiace. Popritom hrám v divadle, dotáčame aj ešte iný film, ktorý je už rozpracovaný. Uvidíme, čo bude potom. Pandémia a vojna nám ukazuje, že plány sa ľahko môžu úplne zmeniť. 

Žijeme neisté časy, preto si treba vážiť každý okamih a moment. Znie to ako klišé, no myslím to úprimne.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
29. jún 2022 11:13