Len máloktorá štúdia sa dočkala tak pozitívneho ohlasu verejnosti, ako tá publikovaná v roku 1913. Jej názov sa dá preložiť ako „Hlas sliepok: príspevok k psychológii“ a jej autorom bol Thorleif Schjelderup-Ebbe, nórsky zoológ. Čo stálo za jej úspechom? Nebola to žiadna vysoká veda, neobsahovala nezrozumiteľné odborné pojmy. Bolo to celkom ľudsky spísanä štúdia o tom, či medzi sliepkami existuje prirodzená hierarchia. Téme sa venoval Radomír Dohnal pre iDnes.cz.
V každom kŕdli domácej hydiny už na prvý pohľad vyniknú tie s dokonalým perím, vykŕmené, ktoré sa hrdo nesú po dvore. Okolo nich sa pohybujú už nie také pekné sliepky, ktoré sa voči opereným krásaviciam správajú podriadene. Svoj spoločenský hendikep si potom kompenzujú tým, že občas napadnú sliepky tretej kategórie. Také tie rozstrapatené, vychudnuté, s vyzobaným perím. Chudinky, ktoré stoja v kŕdli na najnižšej priečke spoločenského rebríčka.
Schjelderup-Ebbe onú prirodzenú organizáciu slepačieho kŕdľa stručne opísal. A všetci tomu rozumeli. Nielen preto, že to nebolo nič exotické či nepochopiteľné. Ale kvôli tomu, že hydinová štúdia o dominancii a hierarchii sa ľahko dala aplikovať aj na opis ľudského sveta. Prirodzený poriadok vecí, v ktorom šéfovia stoja nad sekčnými vedúcimi. Tí sekírujú vedúcich smeny, ktorí sa zase obúvajú do majstrov, ktorí nenechajú vydýchnuť učňov v dielni.
Tí dole nikdy nezapárajú do tých hore, a tí hore majú vždy lepšie “zobanie”, dalo by sa nadnesene povedať.
Aj keď to tak niekedy nevyzerá, vedci naozaj chcú písať štúdie, ktoré sú čítané a široká neodborná verejnosť ich prijíma kladne. Preto sa aj štúdia o zavedenom poriadku medzi sliepkami dočkala mnohých napodobiteľov. Takže základnou otázkou, ktorú musel v nasledujúcich desaťročiach každý píšuci a o úspech usilujúci zoológ vyriešiť, bolo: „Kto to vlastne celé vedie?“ A bolo celkom jedno, či boli predmetom jeho bádania slony, mrože, šimpanzy alebo srnky.
Aby sa téma priblížila ľuďom, bolo potrebné stanoviť základnú štruktúru, hierarchiu ich spoločenstva.
Povedať, kto je v tom stáde alebo kŕdli alfou, betou, gamou alebo ešte horšie, omegou.
Dominancia sa javila byť základným princípom, ktorý štruktúruje spoločenstvá a formuje správanie živočíchov. A hľadala sa všade. V zoologickej záhrade v Bazileji ju medzi rokmi 1946 až 1947 hľadal profesor zoológie Rudolf Schenkel. U vlkov.
Vo výbehu s rozmermi 10 krát 20 metrov ich chovali desať. A z pozorovaní, ktoré spoza mreží Schenkel urobil, vyplývalo, že aj u nich fungovala hierarchia. Trochu iná, než tá slepačia, ale podobná.
Dar profesora Schenkela: alfa samci, alfa samica
Na jej vrchole stál dominantný samec, alfa, s nemenej dominantnou samicou. Tí boli vedúcimi osobnosťami celej svorky. Ostatní im boli viac-menej podriadení. Samce beta úrovne však nechceli byť podriadenými navždy. Preto sa pokúšali privilegované postavenie získať, uchmatnúť ho alfa samcovi súbojom. Často neúspešne, pretože vedúci alfa samec bol skutočne tým najsilnejším vlkom.
Alfy, samec aj samica na vrchole, neustále cielenou agresiou potláčali konkurenciu, a tým si hájili svoje výsostné postavenie.Štúdia o vlkoch bola, aspoň súdiac podľa ohlasu neodbornej verejnosti, ešte väčšia pecka ako štúdia o poriadku sliepok. Bodaj by nie, v hlavnej úlohe bola neskrotná divoká šelma, krvavé súboje a vydobyté právo na sex s najlepšou samicou vo svorke.
Schenkelove štúdie o sociálnej štruktúre vlkov spoluvytvorili a spopularizovali obraz dominantných alfa samcov a alfa samíc, ako ich poznáme dodnes.
Fenomén hierarchie svorky
Postava najsilnejších jedincov, dominantných a privilegovaných, ktorí stoja na čele svorky, sa hlboko zakorenila. Stala sa kultúrnym fenoménom. Je potrebné dodať, že fenoménom ľudským.
Ak ste strávili nejaký čas na internete, iste sa vám koncept alfa samca odniekiaľ pripomenul. Nesie v sebe myšlienku, že v každej sociálnej skupine sa vždy jeden dominantný jedinec vyšplhá na vrchol vďaka sile, agresivite alebo pevnej vôli. Dnes je to jeden zo základných kameňov obrovského on-line priemyslu, orientovaného na seba-rozvoj, úspech. A tiež toxickú maskulinitu.
Keď na sebe budete pracovať, tvrdia guru osobného rozvoja, dokážete v sebe prebudiť dravú šelmu. Vnútorného vlka. Z pozície prehliadaného beta-samca vyrastiete vo vodcovskú osobnosť, silného alfa-samca. Ktorému sa podriadi aj každá samica. Silní ovládajú slabé. Žerte, alebo budete zožratí.
Dynamika moci je vraj neúprosná. Ak si vo svorke chcete nárokovať najlepšiu potravu, najlepšie samice na párenie a slobodu robiť si, čo chcete, musíte sa nutne stať alfa-samcom.
Výsledkom je biznis, priemysel s miliardovým dolárovým obratom, ktorý dnes mužom ponúka koučovacie programy pre alfa samcov, testosterónové doplnky s motívmi vlčích svoriek a online kurzy, sľubujúce zaručené precitnutie „vnútornej sily k vodcovstvu“.
Lenže celá tá komédia, zahŕňajúca pilule zobajúcich borcov z posilňovní a končiaca u ľudských samčekov, ktorí za svitu planúcich pochodňou zúfalo vyjú na spln, stojí na úplne pomýlených základoch.
Celá postava hlavného vlka, ako privilegovaného alfa samca, je totiž scestná.
Poďme mýtus rozpliesť.
Alfa je otec a mama
V roku 1968 začal biológ Lucyan David Mech písať knihu o všetkom, čo sa vedelo o vlkoch. Nebolo toho veľa. Hoci vlci zdieľajú s ľuďmi predlhú históriu vzájomnej rivality, vo voľnej prírode boli prakticky vyhubení.
Takže okrem anekdotických správ prakticky neexistovali dôkazy o tom, ako vlastne skutočne vyzerajú vlčie svorky vo voľnej prírode. Vychádzal teda prevažne z toho, čo o vlkoch kedysi spísal zoológ Schenkel. Aj vďaka tomu sa kniha o vlkoch, ktorú vydal v roku 1970, stala bestsellerom.
Mech však na vedu úspechom nezanevrel, vlkom sa venoval aj naďalej. Pokračoval v ich štúdiu. Tentokrát však v prirodzenom prostredí. Na severe Kanady, na ostrove Ellesmere, kde vlci žili voľne. Jazdil tam za nimi trinásť rokov a stále zreteľnejšie videl, že vo svojej knihe ich život interpretoval zle.
Aj kvôli Schenkelovmu omylu. Schenkel sám si ho nemohol byť vedomý, pretože pozoroval zvieratá za mrežami zoologickej záhrady, na ploche desaťtisíckrát menšej, než koľko by malo byť znesiteľne veľké teritórium pre vlky žijúce na slobode.
Dynamika vlčej svorky, ktorú na ostrove Ellesmere pozoroval Mech, bola od príbehu o alfa hierarchii úplne odlišná. Všetky svorky, na ktoré narazil, totiž boli rodinné jednotky. Otec, matka a ich potomkovia z vrhov za posledné tri roky. Mláďatá boli prirodzene podriadené svojim rodičom, rovnako ako bývajú podriadené ľudské deti. Akonáhle dosiahli pohlavnú dospelosť, mladí samci si namiesto boja s vlkom alfou odišli hľadať partnerky a založiť vlastné svorky.
Mech za tých trinásť rokov nevidel jediný poriadny boj o dominanciu.
Oným slávnym alfa párom je mama-vlk a otec-vlk. Podriadenosť ostatných členov svorky nevychádza zo súbojov, ale čisto z toho, že sú to potomkovia rodičovského páru. Beta samci v skupine nie sú alfe podriadení preto, že by boli slabšie, podradnejšie. Sú to jednoducho „synovia“ otca vlka.
A ani v najmenšom sa neusilujú o to zvrhnúť ho z mocenskej pozície a získať si tým možnosť párenia s alfa samicou. Je totiž ich vlastnou matkou.
Doterajšie poznanie o rozčlenení vlčej skupiny, po dekády prepisovaná a znovu sebautvrdzujúca sa verzia o dominantnom alfa páre, ktorý drží násilím v šachu zvyšok svorky, skrátka nie je pravdivá.
Taká normálna rodina
Prirodzená vlčia skupina, svorka, je totiž obyčajnou rodinou. Takzvaní alfa samci viedli svoju svorku nie agresiou, ale deľbou práce. Samica sa starala o mláďatá a bránila ich, samec zaisťoval väčšinu lovu a zháňanie potravy.
Mech dospel k záveru, že označovať vodcu vlčej svorky ako „alfa“ nie je o nič zmysluplnejšie, než označovať ľudského rodiča za „alfu“ svojej rodiny.
Vlci, prirodzene žijúci vo voľnej prírode, vo svorkách nebojovali o dominanciu prakticky nikdy. Vychovávali svoje mláďatá, delili si prácu a starali sa jeden o druhého.
V roku 1999 publikoval Mech štúdiu, v ktorej celú dynamiku vlčej rodiny uvádza na pravú mieru. Nazbieral k tomu toľko dát a podrobností, že sa s jeho závermi nedá príliš polemizovať. Pochvaly sa za to však nedočkal, zatiaľ čo jeho bestseller šíriaci pôvodný mýtus zostal v tlači ešte ďalších dvadsaťtri rokov.
Napriek jeho opakovaným žiadostiam o stiahnutie.
Onen rámec hierarchie, vykolíkovaný písmenami gréckej abecedy, sa medzitým stal východiskovým jazykom rozsiahleho online ekosystému, niekedy nazývaného manosféra – voľné siete influencerov, koučov a tvorcov obsahu, ponúkajúcich rady mužom v oblasti randenia, fitness, financií a osobného rozvoja.
Kultu, ktorý však nerastie z pravdivého základu. Mýtus o alfa vlkovi len umožňuje biznisovej ideológii tváriť sa ako biológia, veda a zákon drsnej prírody. Ale nie je nimi.
Ako upozorňuje Ashley Pritchard, neznamená to, že v prírode neexistujú hierarchie. Napríklad šimpanzy majú svojich alfa samcov. Súťažia o najvyššie postavenie, vytvárajú koalície a občas aj zabíjajú rivalov. Ale ani v tomto prípade alfa samec nezodpovedá populárnej predstave: šimpanzy získavajú svoj privilegovaný status skôr vďaka štedrosti a diplomacii než vďaka hrubej sile.
"V živočíšnej ríši môžete hľadať príklady spoločenstva, ktoré zodpovedajú vašej ideológii, a pravdepodobne nejaký nájdete. Problém nie je v tom, že alfa vlk je mýtus. Chyba je v tom, že vyberať si jeden druh ako ospravedlnenie ľudského sociálneho modelu je všeobecne príkladom zlej vedy," hovorí.
Ako teda príbeh, ktorý začína klovajúcimi sliepkami a končí kurzami sebarozvoja vlastného alfa samectva, chápať?
Ako príbeh, kedy bola jedna rozumná štúdia o zvieratách v zajatí zbytočne zovšeobecnená na ich správaní vo voľnej prírode. Príbeh o populárnej knihe, ktorá túto chybu zafixovala v ľudskom povedomí. A príbeh jej autora, vedca, ktorý ju napísal a zvyšok svojej kariéry strávil snahou chybu napraviť. Veda sa tým opravila sama. Kultúra maskulinity už nie.
A vyvrátené pozorovanie vystresovaných vlkov v malom výbehu zoologickej záhrady je dnes „filozofickým“ základom miliardového priemyslu.
