Predtým, ako sa Ride stala prvou Američankou vo vesmíre, vedci úporne premýšľali o jej tampónoch. Vážili ich a profesionálny ovoniavač z NASA hodnotil, či bude lepšie vybrať dezodorizované alebo nedeodorizované. Vedci sa potrebovali uistiť, že v uzavretej vesmírnej kapsule nebude aróma príliš silná a nepríjemná, píše sa na webe magazínu National Geographic.
Páni inžinieri nakoniec dospeli k záveru ohľadne toho, koľko tampónov by taká priemerná žena potrebovala na týždeň. "Je sto to správne množstvo? znela ikonická otázka. Nie, odpovedala im Ride, To nie je správne množstvo.
Inžinieri sa snažili byť čo najväčšmi ohľaduplní; vraj dokonca tampóny zviazali šnúrkami, aby neodplávali. Zatiaľ všetko nasvedčuje len tomu, že menštruácia najznámejšej vesmírnej agentúra spôsobila veľkú dilemu.
Naviac, ešte predtým než bolo bežné, že aj ženy chodili na vesmírne expedície, panovali zvláštne stereotypické predstavy o ich menštruácii. Napríklad, že ženy budú počas svojho cyklu veľmi plakať alebo nebudú schopné pracovať. Tiež tu bola obava z toho, že by menštruácia bola zvrátiť do zdravotného problému.
Otázka bola: Vyjde krv z maternice aj bez gravitácie, ktorá by ju ťahala dole? Vedci sa obávala možnosti, že by nastala retrgádna menštruácia, čo je stav, kedy krv nevyteká, ale sa zrhomažďuje a preteká dozadu cez vajíčkovody až do brucha.
V najhoršom prípade by to mohlo spôsobiť stav známy ako peritonitída, uvádza sa na portáli Popsci. Jedná sa o zápal membrány lemujúcej brušnú stenu a orgány vo vnútri brucha. Ak sa peritonitída nelieči, môže byť život ohrozujúcim stavom. A vtedy zjavne nikto nechcel poslať ženu do vesmíru len preto, aby údajne nezomrela kvôli jej prirodzenému menštruačnému cyklu.
Menštruovanie vo vesmíre
V 70. rokoch minulého storočia vedci NASA vedeli, že na kardiovaskulárny systém výrazne vplýva stav beztiaže. Ľudia sa vyvinuli v gravitácii Zeme, naše telá sa jednoducho zdokonalili v boji proti gravitácii, aby bolo srdce schopné pumpovať krv z dolných končatín do hrudníka. Keď však zrazu gravitácia zmizne, obehový systém sa stáva takpovediac „lenivým“. Srdce nemusí pracovať tak tvrdo a krv a tekutiny sa hromadia v hornej časti tela a hlavy, čo dáva astronautom charakteristický vzhľad opuchnutej tváre a vyziabnutých nôh.
Problém však nastal, keď mužskí inžinieri a leteckí chirurgovia začali dumať nad tým, či sa niečo podobné môže stať aj menštruujúcej žene vo vesmíre. Čo si však vtedy neuvedomovali, bolo, že medzi krvným obehom a menštruáciou je dosť veľký rozdiel (a nie jeden, samozrejme).
Obehový systém riadi sieť tepien a žíl, kým menštruácia je riadená hormónmi. Prúd menštruačnej krvi nie je vedený spôsobom, akým je vedená cirkulujúca krv. Takže zatiaľ čo mužskí inžinieri sa obávali retrográdneho krvácania, ženy astronautky sa vôbec neznepokojovali; práve naopak, očakávali, že menzes vo vesmíre bude rovnaký ako na Zemi. Problém bol v tom, že neexistoval spôsob, ako dať ženám za pravdu. Niekto by musel menštruovať vo vesmíre, aby sa dilema uzavrela.
Nie je jasné, kto bola prvá žena, ktorá menštruovala vo vesmíre, ale za to sa vie, že žiadnu ženu neprekvapilo, že menzes vo vesmíre je rovnaký ako na Zemi, píše sa na Popsci.
Pre astronautky existuje ešte jedna možnosť, ako sa prípadnej menštruácii vo vesmíre vyhnúť. Tú je totiž možné potlačiť antikoncepciou.
