Na prvé počutie môže znieť spojenie morskej ryby a rodovej rovnosti pomerne bizarne. Avšak práve slede zohrali dôležitú úlohu v tom, že sa dnes Island môže pýšiť najvyššou rodovou rovnosťou na svete. Ako teda spolu súvisia slede a rodová rovnosť na Islande?
To sa dozvieš v nasledujúcich riadkoch.
Sleďové dievčatá
Počas „sleďového dobrodružstva“ (v islandskom rybárskom priemysle je ekvivalentom zlatej horúčky) v rokoch 1910 až 1969 sa do „hlavného mesta sleďov" Siglufjörður hrnuli tisíce sezónnych pracovníkov z celého Islandu, aby tu každé leto pracovali.
Slede vtedy predstavovali až 40 % celkového vývozného artiklu Islandu. Ženy, ktoré pracovali na mólach, čistili, triedili, filetovali, a balili do sudov sleďa atlantického, boli rovnako dôležité ako rybári na mori. Píše BBC.
Islanďania týmto ženám dnes vďačia za to, že pripravili pôdu pre záväzok krajiny k rodovej rovnosti (Island bol podľa indexu Svetového ekonomického fóra 12 rokov po sebe označený za krajinu s najvyššou rovnosťou mužmi a ženami na svete.) A vďaka zachovaniu ich histórie, kedysi ospalé mesto Siglufjörður dnes zažíva nostalgiou poháňanú renesanciu.
Vďační Islanďania tejto ére dokonca venovali samostatné múzeum, ktoré zaznamenáva toto obdobie prostredníctvom piatich pôsobivých výstavných budov plných artefaktov. Návštevníci sa tam môžu poprechádzať po pôvodných apartmánoch dievčat, ktoré tam pracovali.
Jedna z budov múzea sa nachádza v Róaldsbrakki, bývalej nórskej soľnej stanici postavenej v roku 1907, kde sa v stiesnených priestoroch počas sezóny delí o izby až 50 žien všetkých vekových kategórií. Nie že by na veľkosti internátov záležalo; väčšinu času aj tak trávili vonku, stáli nad soľničkami a pracovali, alebo aj pretancovali celú noc.
„Bola to skľučujúca práca," hovorí pre BBC Anita Elefsen, riaditeľka múzea.
26 hodinové zmeny
„Počas 26-hodinovej zmeny nabalili tri až štyri sudy za hodinu a potom mohli ísť domov a odpočívať. Mnohé ženy hovorili, že keď prišli na ubytovňu, jednoducho si ľahli na podlahu, a boli úplne vymazané. A niekedy ich dokonca o dve či tri hodiny neskôr niekto zobudil klopaním na okno, stým, že prišla ďalšia loď plná čerstvých sleďov."
„Väčšina z nich si napriek tomu prácu užívala, aj keď to bolo ťažké. Mnohí si dokonca aj odmietli vziať deň voľna – nielen z finančných dôvodov, ale aj kvôli ich spoločnej oddanosti tomuto projektu," tvrdí Elefsen.
Sleďové dobrodružstvo bolo prvou udalosťou, kedy islandské ženy zastávali významnú úlohu v pracovnom živote. V 20. rokoch 20. storočia dokonca sleďové dievčatá založili prvú odborovú organizáciu žien na Islande a bojovali za vyššie mzdy, čo sa zhodovalo s hnutím za volebné právo žien v krajine.
Na rozdiel od iných povolaní v tom čase, mali sleďové dievčatá možnosť zarobiť si rovnaké (a niekedy aj väčšie) peniaze ako muži, pretože boli vyplácané viackrát do mesiaca so sadzbou okolo 30 islandských korún (ISK) (0,22 eur) za sud. Rýchlou a efektívnou prácou si mohli zarobiť až 1 290 ISK (približne 9,04 eur) za deň, čo im umožnilo kupovať si domy alebo vozidlá, študovať, cestovať a mať pocit nezávislosti. Vďaka práci zväzu žien sa medzi rokmi 1929 a 1962 suma, ktorú dostávali za sud, zvýšila o viac ako 70 %.
Pani Birna Björnsdóttir, ktorá patrila k „sleďovým dievčatám", má dnes 80 rokov. Na montážnej linke začala pracovať ako sedemročná. Aktuálne sa zúčastňuje na výstavách sleďov v múzeu, ktoré sa konajú na móle pred budovou Róaldsbrakki a ktoré podľa nej stále vyvolávajú rovnakú radosť a vzrušenie, aké cítila ako dieťa.
K práci ich vytiahli od tanca
„Bol to zábavný čas. Áno, veľa sme pracovali - moja najdlhšia zmena mala 36 hodín," hovorí pani Birn. „Chlapci, čo nás budili, keď prišli člny, mali 11 alebo 12 rokov. Niekedy sme boli uprostred tanca, keď zazneli klaksóny, a museli sme sa vrátiť do práce. Len sme sa prezliekli z našich spoločenských šiat do pracovných kostýmov,“ spomína dôchodkyňa.
Populačná krivka mesta Siglufjörður vrcholila v 40. a 50. rokoch 20. storočia, vtedy tam žilo 3 000 ľudí (dnes je to menej ako polovica). Kráčať po hlavnej ulici kedysi znamenalo predierať sa lakťom cez davy. Avšak, keď sa rybári v roku 1969 vrátili z mora s prázdnymi rukami kvôli kolapsu populácií sleďov, takmer všetci odišli.
Až v 90. rokoch, keď sa skupina dobrovoľníkov (najmä učitelia z miestnej strednej školy) zhromaždila, aby zrekonštruovala opustenú starú soľnú stanicu a vytvorila múzeum, začalo mesto opäť ožívať. A po získaní Ceny Európskeho múzea v roku 2004 upevnilo pozíciu Siglo ako nevyhnutnú zastávku pozdĺž malebnej jazdnej trasy severného Islandu Arctic Coast Way.
Návštevnosť múzea odvtedy neustále stúpa, podľa riaditeľky by mal dokonca rok 2022 byť doteraz najrušnejším rokom. Siglufjörður aktuálne zažíva druhý boom – tentoraz však kvôli cestovnému ruchu.
„Aj keď už slede nelovíme, vďaka zachovaniu a zdieľaniu našej histórie sme schopní opäť vstať a premeniť sa na obľúbenú destináciu," hovorí. „Ľudia z celého sveta sem teraz chodia po celý rok."
Islanďania v tom vidia aj pridanú historickú hodnotu, keďže mnohé z historických predmetov vystavených v múzeu – od gramofónov až po vintage šaty – dostali ako dary od bývalých rodín „sleďových dievčat". Múzeum aj teraz dostáva aspoň jednu novú položku týždenne.
Kým Siglufjörður bolo kedysi ťažko dostupným miestom, teraz ho tunel cez hory ho spája s mestom Akureyri a zvyškom severovýchodného Islandu, vďaka čomu sa k nemu turisti ľahšie dostanú. Medzitým expedičné výletné lode privážajú milovníkov histórie nákladom.
Na tento trend naskočilo aj množstvo nových podnikov, ktoré uspokoja rastúci záujem o islandskú históriu. Vedľa múzea je Segull 67, pivovar nachádzajúci sa v starej továrni na mrazenie rýb, kde si môžeš vyskúšať starožitné stroje. A v zrekonštruovanej prístavnej dedine sa v pestro maľovaných budovách zase nachádzajú kaviarne ako Hannes Boy, pomenovaná po miestnej legende o rybárovi či očarujúci hotel Siglo, ktorého izby s námornou tematikou ponúkajú výhľad na okolité hory.
Cestovatelia dychtiví po dobrodružstve v meste, často mieria na vrcholy Tröllaskagi (polostrov Trollov), ktorý je mekkou backcountry a heli-skiingu v zime a pešej turistiky a jazdy na koni v lete.
Nejde len o zábavu, ale aj o odovzdanie vedomostí ďalším generáciám
„Cestovný ruch sa na severe dosť zvýšil,“ tvrdí miestna sprievodkyňa Harpa Hlín Jónsdottir, ktorá vedie treky so svojou spoločnosťou Trolli Ferdafelag. „Myslím si, že viac ľudí chce zažiť aktivity v nedotknutej prírode. Turistické chodníky tu vytvorili ovce a nevytvorili ich ľudia – je to skutočné dobrodružstvo." Jej najnovším projektom je spolupráca s obcou na preznačení niekoľkých chodníkov, ktoré umožnia skúseným turistom samostatne spoznávať región.
Rozšírenie ponuky má v pláne aj múzeum. Bývalý soľný dom v súčasnosti prechádza rekonštrukciou, v rámci ktorej sa objaví nová expozícia zameraná na zimné obdobie počas éry sleďov, vtedy väčšina mužov odišla z mesta a ženy zostali a mali odborové stretnutia v rámci prípravy na ďalšiu sezónu.
Keďže posledné letá viedli k viac ako päťdesiatim živým výstavám sleďov na móle, mnohé bývalé sleďové dievčatá si stále obliekajú uniformy. Čoraz častejšie však odovzdávajú gumené rukavice mladým Islanďanom, ktorí napriek tomu, že nikdy nepracovali na skutočných montážnych linkách, užívajú si momenty, kedy môžu okúsiť kúzlo solenia sleďov pod polnočným slnkom, ktoré je súčasťou Islandu.
„Nejde len o zábavu našich návštevníkov, ale ide aj o odovzdanie vedomostí ďalším generáciám,“ uzatvára Elefsen. „Nejako udržiavame tradíciu pri živote."
Sleďové dobrodružstvo sa možno skončilo, no pre malé mestečko sa práve začalo nové. Počas nekonečných letných dní totiž „sleďové dievčatá" stále píšu históriu.
