Internet ľudí spája, poskytuje mnohokrát užitočné informácie a vzdelanie. Stal sa však aj nebezpečným miestom, na ktorom užívatelia medzi sebou šíria nebezpečný obsah alebo kyberšikanu.
Nenávisť je online
V minulosti to boli hlavne anonymné profily, čo v komentároch šírili svoje nenávistné názory a ideológie. Avšak čoraz častejšie sa dá naraziť na užívateľov, ktorí majú fotky, zverejnenú prácu, na profiloch zdieľajú rôzne odkazy a statusy. Ľudia sa prestali hanbiť za svoje názory a keďže ich je čoraz viac, cítia čoraz väčšiu podporu.
Existuje výskum, ktorý sa zaoberal pozorovaním rozdielov v prevalencii medzi nevhodným a urážlivým správaním online užívateľov a ľudí v reálnom svete. Nazvali to disinhibičným efektom. Teória to definuje ako zníženie alebo opustenie sociálnych zábran, ktoré sa vyskytujú pri komunikácií tvárou v tvár, pri používaní elektronickej komunikácie na diaľku. Znamená to, že všetcí tí, čo na internete vystupujú ako totálni dezoláti a hejteri, môžu byť v reálnom živote milí, starostliví, susedia by o nich nič zlé nepovedali. No práve z takéhoto podhubia, môže vzísť tragédia. Algorytmy, ktoré nám cielene ukazujú to, čím sa najväčšmi obklopujeme, čo chceme, v čo veríme, nám môžu vytvoriť skreslenú predstavu sveta, v ktorom sú všetci na našej strane.
Prečo sme na internete iní?
Psychológ John Suler v roku 2004 spísal 6 dôvodov, prečo sa na internete správame inak ako pri osobnom kontakte. Medzi najvýraznejšie faktory sa radia práve pocit anonymity a neviditeľnosti. Na ostatných užívateľov to však potom vplýva spôsobom, že ak sú svedkami, že sa osoba na internete správa voči druhým urážlivo, je pre nich oveľa ťažšie brať ich vážne a na zodpovednosť. Vzniká tak priestor prajný pre šírenie nenávisti.
Internetová anonymita trollom a "hejterom" poskytuje ochranu pred kritikou a pocitom hanby. Tá by naopak prišla v momente, ak by aj ostatní poznali identitu daného užívateľa. Pri komunikácii tvárou v tvár máme väčšiu šancu, že v druhom človeku vzbudzujeme rešpekt. Keď sme však zredukovaní len na slová, ktoré existujú len v online svete, ľahšie podliehame - či už úmyselne alebo neúmyselne - dehumanizovaniu ostatných.
Online komunikácia je rýchla, správy píšeme v priebehu pár sekúnd. Vety, ktoré píšeme nie sú také ako pri hovorenej komunikácií, sme oveľa úspornejší, pramejší, bez sebaumiernenia a zdržanlivosti. Kdežto pri hovorenej komunikácií sme oveľa štruktúrovanejší, citlivejší a znieme diplomatickejšie. To, čo vidíme na internete (story, komentáre, statusy) je v podstate impulzívnosť. To znamená, že pri istých témach máme vyššiu tendenciu skĺzať k vulgarizmom, osočovaniu a nenávisti.
Nahlasovanie nenávistného obsahu
Jednou z najjednoduchejších možností, ako problém riešiť, je nahlásiť neprípustný obsah. Na Facebooku existujú skupiny, v ktorých sa ľudia spájajú a organizujú - upozorňujú na nezákonný obsah a následne ho nahlasajú. Takto funguje napríklad facebooková skupina #somtu.
Podľa oficiálnych vyjadrení spoločnosti Facebook, je vraj až 90 percent nenávistných prejavov odstraňovaných. No podľa magazínu Wired Facebook v súkromnej internej komunikácii uvádza číšlo 3 - 5 percent. Vyzerá to tak, že Facebook chce, aby sme verili, že takmer každý komentár, ktorý nahlásime, bude aj reálne odstránený. Tieto údaje boli získané po tom, čo zo spoločnosti unikli tisíce strán interných dokumentov, ktoré poskytla bývalá zamestnankyňa Frances Haugen. Mimo iné sa v nich písalo aj o údajnom vplyve Instagramu na zdravie tínedžerov či o tom ako algorytmus News Feed podporuje šírenie dezinformácií. Podľa uniknutých informácií Facebook očividne nezvláda nápor nenávistných komentárov a spolieha sa najmä na umelú inteligenciu. Tá je však pri moderovaní obsahu neefektívna.
