René, Miško, Sára, Katka a ich Farma pod PoľanouBrainee/Miroslav Kamody
StoryEditor

Boli sme na Farme pod Poľanou: Ľudia si myslia, že makáme od piatej, nutná robota je 15 minút ráno a večer, hovoria Katka a René

Miroslav Kamody30.03.2023., 12:00h

Na farme v lone prírody pod Poľanou našla Katka, René a ich dve deti domov, po akom vždy túžili. Uponáhľaný a neosobný mestský život vymenili za pokojný vidiek, ktorý si zamilovali desiatky tisíc ľudí na sociálnych sieťach.

Lajkuj Brainee.sk na

Katka a René vymenili ruch veľkomesta za život na farme v srdci slovenskej prírody. O svoje zážitky sa začali pred rokmi deliť na sociálnych sieťach, kde záujem ľudí o ich život pred niekoľkými mesiacmi doslova explodoval. Momentálne ich sleduje vyše 80-tisíc ľudí.

Na Farmu pod Poľanou sme nedávno zavítali osobne. Katku a Reného sme vyspovedali nielen o ich začiatkoch či ťažkých chvíľach, ale aj o plánoch do budúcna, láske k zvieratám či výchove detí na farme.

image

Cena za vajcia prudko vzrástla. Ide o prirodzenú odpoveď na infláciu alebo je umelo nastavená?

„My už nie sme z tej generácie, kde mali doma kravu, sme na to sami. Preto je pre nás internet výhodný, lebo ak sa k tomu chceme vrátiť, potrebujeme informácie ťahať z iného zdroja, ako ľudia kedysi,” vysvetľuje pre Brainee René.

„Môžeme ísť na celý deň preč, aj mať robotu od deviatej do piatej. Nie sme otroci tých zvierat, ako si mnohí predstavujú,” dopĺňa ho Katka.

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Príbeh o tom, ako ste sa dostali k farme, už pozná azda každý, kto vás sleduje. Mňa však zaujíma, ako začala vaša vášeň pre kone, ktoré ste mali už predtým?

Katka: Ja som jazdila od desiatich rokov v Bratislave, René zase s partiou v Dobšinej. Rozdiel bol v tom, že ja v klasikách na jazdiarni bez prírody s trénerom, on v štýle - posaď sa na koňa a choď. Keď sme sa spoznali, René mal osemnásť rokov a ja o tri viac. On už svojho koňa mal, ja som si svojho kúpila o dva mesiace neskôr. Na farmu už išli s nami.

Polroka ste spoločne žili v Bratislave. Čo vám na nej vadilo najviac?

K: Nebrala som to tak tragicky, lebo som sa tam narodila. Iné je to ale pre ľudí, ktorí sem prídu z malého mesta. Pamätám si, keď sme sem išli prvýkrát spolu. René sa ma na diaľnici opýtal, či mesto pred nami je Bratislava. A ja že nie, to je iba Nitra. A on že pre boha, veď to je ako New York. (smiech)

U nich bolo bežné, že sa každý pozná a na ulici alebo v obchode sa zdraví. René sa cítil ako mimozemšťan, každého zdravil a nikto nereagoval. Trpel, tým pádom bol nervózny, takže sme sa hádali, bolo to celé zle. Už sme len čakali, kedy prídeme sem.

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Niekto by mohol argumentovať, že ste prácu od 9-tej do 5-tej vymenili za prácu, ktorá je 24/7. Kde vidíte najväčšie pozitíva oproti mestskému životu?

K: V tom, že sme sami sebe pánmi. Napríklad, keď som bola tehotná alebo potrebovala ísť na bežné vyšetrenia do Bratislavy, kde mám doktorov, nemusela som chodiť sama len preto, že mám muža v práci a šéf mu nedá voľno. Hocikedy sme sa cez týždeň zobrali a išli na výlet. Nemuseli sme sa nikoho pýtať. Ale zase, tak to má asi každý živnostník.

René: Hej, ale tu sa dokážeš rozvíjať úplne inak, máš neuveriteľné možnosti. V klasickej práci je človek v takej krabici.

K: A keď máš nápad, tak musíš ísť za šéfom, ktorý ti ho ne/schváli. Ale tu, keď si zmyslíme, že čokoľvek chceme, tak to tu vybudujeme.

Čo vás v začiatkoch najviac prekvapilo?

K: Z technických vecí asi nič, lebo René vie fakt všetko a urobí čokoľvek. Ako tínedžer prerábal mamin dom, takže vedel, do čoho ide. Mne vadilo, že tu vkuse bola nejaká robota, hlavne keď sa prerábal dom. Žili sme ešte v Bratislave, takže sme sem prišli v piatok a makali, lebo v nedeľu sa už išlo naspäť. Vtedy som sa pýtala len to, koľko ešte treba urobiť na to, aby to tu bolo v pohode.

image

Sára, Katka, René a v pozadí ich farma

Brainee/Miroslav Kamody

Najviac ma prekvapilo, že človek, ktorý v meste pracuje od deviatej do piatej príde domov a je s rodinou. Keď ale René podkúva, tak odíde o šiestej a v lepšom prípade sa vráti o ôsmej večer. A to nerátam robotu vonku. Niekedy mi vadí, že je s nami málo, ale tak to k tomu patrí.

Koľko máte aktuálne zvierat?

K: Štyri kone, z toho tri sú naše a jeden je v ustajnení. Tri kozy, za chvíľku ich bude asi trikrát toľko (smiech). (Medzi rozhovorom a publikovaním sa narodilo osem kozliatok, pozn. red.) Kravu, teľa, asi 40 sliepok, sedem kačiek, dve ovce, králika a klasika - jeden pes a tri mačky.

Čo vás na nich najviac fascinuje? Lebo predsa len, každé má inú osobnosť a každé sa správa inak.

K: Dá sa pri nich dobre vypnúť. Je to taký relax, aj keď máš okolo nich robotu. Už len tým, že sú naše a sme s nimi každý deň, tak k nim má človek citový vzťah.

R: Čo by sme robili, keby sme ich nemali?

K: Sedeli by sme na gauči a kukali telku.

R: Veď ale my tu nemáme telku. (smiech) A podľa mňa je veľký rozdiel aj v tom, ako ľudia chovajú zvieratá. Ak ich máš na produkciu, tak je to úplne iné, ako keď je produkt vedľajší.

K: My sme mali pred dvomi rokmi asi šesť mesiacov také obdobie, že budeme vegáni. Vtedy sme už mali kozy a robili produkty z mlieka, no namiesto toho sme chceli vo veľkom pestovať. Keď sme riešili, že či ich predáme, tak to pre mňa bolo úplne „no-go”. Nakoniec sme z toho upustili, kozy máme, vegáni nie sme.

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Čo bolo podľa vás najťažšie naučiť sa?

K: Pre Reného asi nič, lebo veľa jeho kamarátov s koňmi malo farmy alebo gazdovské dvory, kde sa chovalo a pestovalo. Aj keď vyrastal v paneláku, stále ho to tam ťahalo. Naučil sa veľa vecí vrátane starostlivosti o zvieratá.

Pre mňa to bolo nové, aj keď ako žena mám viac na starosti starostlivosť o deti a domácnosť, vonku sa nejdem nejako zodrať. Ale učili sme sa dojiť a robiť výrobky z mlieka. K tomu nám pomohli knihy, Google a facebookové skupiny.

Je v tomto internet dobrý pomocník alebo zlý pán?

K: Je rozdiel pozerať skupiny na Facebooku, kde ti dá na jednu vec milión chovateľov inú diagnózu. Čo sa týka mlieka, tak pozerám weby o výrobe syra alebo videá na YouTube. Je iné, keď vidíš ten postup a aj to, že sa to človeku podarilo.

R: Veľký problém je v tom, že voľakedy sa chovalo a v rodinách to bol základ. Deti vyrastali pri krave, od mala videli, ako sa dojí, telí, čím sa kŕmi. Takže podvedome sa do nich tá starostlivosť o zvieratá dostávala. Ale potom prišla doba, kedy všetci odišli do miest a vidiek v podstate vyhynul.

My už nie sme z tej generácie, kde mali doma kravu, sme na to sami. Preto je pre nás internet výhodný, lebo ak sa k tomu chceme vrátiť, potrebujeme informácie ťahať z iného zdroja, ako ľudia kedysi.

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Čo bola taká vec, pri ktorej vám v podstate odpálilo dekel v súvislosti so starostlivosťou o zvieratá?

R: Veľa vecí, čo Katka dávala na Instagram, bolo takých, že som o nich nemal ani šajnu. Skoro všetko, čo tam dala, bolo nové aj pre nás.

K: Väčšina ale boli také základné veci, čo podľa mňa chovateľ vie. Ale keď sme sa sem nasťahovali, tak som netušila, že existujú farebné vajcia. Videla som to na amerických instagramových profiloch a začala študovať, aké plemená musím kúpiť, aby sme také mali aj my.

Veľa som si študovala aj o kozách, keď sme ich začali chovať. Lebo to vôbec nie je o tom, že ju pustíš na lúku a iba sa pasie. Je to celkom veda. Hlavne sa naučiť spozorovať nejaké prejavy a symptómy toho, že zvieraťu niečo je.

Opísať váš bežný deň je nemožné, lebo nemávate bežné dni. O koľkej ale vstávate a kedy chodievate spať?

R: Momentálne je to desivé.

K: Podľa mňa je to tak stále. Keď René ide kuť, tak vstáva o piatej ako správny farmár. (smiech) A keď je doma, tak bežne vstaneme o ôsmej. Ani dojenie extra nehrotíme - keď podojíme o ôsmej, tak večer zase okolo siedmej, nejdeme sa kvôli tomu zabiť.

A to sa hlavne pri deťoch ani nedá, lebo ja keď vstanem skoro, tak automaticky vstane jedno alebo druhé dieťa. V lete je to lepšie, vtedy dojím aj ja. Ale v zime treba deti obliecť, vytrepať sa s nimi a dávať na ne pozor... Spávať potom chodievame okolo jedenástej - dvanástej.

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Jedna vec ma pri prezeraní vášho profilu, okrem samozrejme milióna ďalších vecí, obzvlášť zaujala – normalizácia smrti. Bežný mestský človek má za život možno dvoch psov a keď zomrú, prejde si trúchlením. Ale na tej farme je to predsa len iné a nastanú situácie, kedy sa zvieraťu jednoducho nedá pomôcť. Ako ste sa učili vysporiadať s týmito situáciami? Bolo to nové pre oboch?

K: Áno, lebo aj René, keď bol malý a chovali ovce a barany, tak si to sám zarezal a naporcioval. Ale tu sme zatiaľ nič nezabili na mäso, všetko nám zomrelo, lebo zomrelo. Keď je to sliepka, tak to už veľmi neriešime, ale keď ide o veľké zvieratá, ako dva kone minulý rok, tak je to také... nemáš ich pre ten úžitok.

Inde keď zviera nešťastím zomrie, tak ho ľudia ešte aj tak použijú na mäso. Tam, kde to ale majú rovnako ako u nás, tak ťa to serie. Neviem, či sa na to dá zvyknúť. Oplačeš si to, si smutný a musíš ísť ďalej.

René, kedy si začal s podkúvaním koní?

R: V roku 2018 alebo 2019. Dovtedy som si to riešil na vlastných koňoch, na cudzích až po tom, ako som mal na to papier. Zaujímalo ma to ale už od trinástich. Na podkúvačstvo do Košíc som chcel ísť už skôr, ale vždy do toho niečo prišlo. Až keď sme prišli sem, tak bol konečne priestor na to, aby som išiel.

image

René, Miško, Sára, Katka a ich Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

V zime plánujete a v lete realizujete. Aké ciele či nápady ste si dali na blížiacu sa sezónu?

R: Veľakrát sa stalo, že sme povedali, že najbližšiu sezónu chystáme toto a toto, a potom sa to na niečom zaseklo a ľudia nás bombardovali, prečo to nie je. Máme skôr všeobecné plány do budúcnosti.

Plánujeme ubytovanie. Ak to s jednou firmou dotiahneme do finále, tak budeme mať mobilný dom so saunou, kaďou a otužovacím jazierkom. Ale plánov je veľa, chceli by sme halu na uskladnenie sena, na techniku. Do budúcna možno aj hospodársku budovu s boxami pre kone a kruhovú ohradu na jazdenie.

K: Ja by som tento rok chcela dať záhradku do schopného stavu, lebo doteraz to bolo vždy o tom, že som bola tehotná alebo jedno z detí bolo malé a poriadne sa nedalo. Teraz by sme sa tomu chceli venovať vo väčšom.

image

Sedem dní bez svetla a komunikácie so svetom. Počas terapie tmou som sa utopil v spomienkach a lietal na gigantickej gumovej kačke

Vo videu, kde ste odpovedali na najčastejšie otázky, ste povedali, že aj vy ste mali slabé chvíľky, kedy ste mali takpovediac na mále. Kedy konkrétne to bolo?

K: To boli situácie, kedy som Renému hovorila, že vkuse robí a nikdy nie je s nami. On potom v hneve povedal, že keď sa mi nepáči, tak môžeme ísť bývať do paneláku. Ale ako sme povedali aj v tom videu, reálne by sme to neurobili. Boli to situácie, kedy si jeden z nás chvíľkovo neuvedomil, koľko tu toho treba robiť.

R: A ďalšie situácie prichádzajú s tým, že nemáme stabilný príjem. Takže keď sme už psychicky unavení zo všetkého, fyzicky vyťažení z roboty a ešte je aj taký mesiac, keď nie je príjem, je to ťažké.

Čo vás nakoniec prinútilo ostať? Lebo áno, čisto teoreticky sa všetky zvieratá dajú rozpredať.

K: Bolo by to strašne zbrklé a obaja by sme ľutovali. Ja si už neviem predstaviť bývať v meste, René vôbec.

R: To sú chvíľkové stavy. Drží ťa to päť hodín, vyspíš sa z toho a ráno už ani nevieš, čo bolo. Vstaneš a robíš ďalej, neriešiš to. Kým by sme sa reálne dostali do fázy predaja, tak by sme už mali dobré obdobie a nechceli to urobiť.

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Vaša popularita na Instagrame pred pár mesiacmi doslova explodovala. S mnohými fanúšikmi prichádzajú však nielen slová podpory, ale aj kritiky. Čo vás dokáže absolútne najviac nasrať?

K: Nevyžiadané rady. Nenávidím. (smiech). Ja som niekoľkokrát hovorila, že na ne neodpisujem, lebo ten človek, ktorý to píše, si myslí, že je jeden. Lenže mne tú jednu vec napíše dvadsať ľudí a ja ich čítam všetky.

R: A ešte také úplne nezmyslené otázky, že aký je rozdiel medzi slamou a senom.

K: Alebo ako vieme pri pozbieraní vajec z kurníka, že v ňom nie je kuriatko. Veľa takýchto banalít, ale na to ešte dá zvyknúť. Potom sú tu ľudia, ktorý to robia XY rokov a myslia si, že sme totálne neschopní, lebo začíname - to je pravda, ale neschopní asi nie sme, keď nám tie zvieratá žijú. Ale oni majú potrebu hovoriť, čo máme robiť. A to ani nehovorím, keď spojíš zvieratá s malým dieťaťom či tehotenstvom. To bola hotová smršť. (smiech)

image

Farma pod Poľanou

Brainee/Miroslav Kamody

Farma je full full full time job. Viackrát ste aj na Instagrame hovorili, že dovolenka je pojem, ktorý pre vás už neexistuje. Ako teda zvyčajne vyzerá váš voľný deň, keď sa vám podarí nejaký si urobiť?

K: Ono to bolo myslené inak. My môžeme ísť na celý deň preč, aj mať robotu od deviatej do piatej. Bude porobeného menej a nebudeme sa rozvíjať, ale zvieratá prežijú. Ľudia si myslia, že tu drieme od piatej do desiatej.

R: Nutná robota, ktorú je treba spraviť, je 15 minút ráno a 15 minút večer. Teraz dajme tomu pol hodina aj s dojením. Všetko medzi tým je náš voľný čas, kedy sadneme do auta a niekam ideme alebo zostaneme doma. No ja nebudem sedieť na gauči, tak vkuse niečo robíme. Roboty je tu kvantum, ale nikdy to nie je robota, ktorú musím urobiť dnes. Na dva – tri dni nemôžeme odísť len kvôli dojeniu.

K: Kone sú totálne bezstarostné, raz za tri dni im dáme seno. Všetky zvieratá sú celoročne vonku, takže im nemusíme vyhnojovať maštale a napájať ich. Na lúku im dáme balíky sena, pričom kozy jeden jedia aj mesiac. V ohradách tečie voda. Nie sme otroci zvierat, ako si mnohí predstavujú.

R: Ale zase chápem, že sú gazdovia, pre ktorých tie zvieratá predstavujú jediný príjem. Vtedy sa okolo nich musia točiť úplne inak.

Máte dve deti – Miška a Sáru. Ja viem, že toto sú len teoretické úvahy, ale rozmýšľali ste už aj nad tým, že jedného dňa si povedia, že mestský život im vyhovuje viac a nebudú chcieť pokračovať v tradícii, ktorú ste založili?

K: Pôjdu, skúsia, nebudeme im v tom brániť. Obaja sme tak nastavení, že keď nám povedia, že chcú štyri tituly, tak fajn, keď bude chcieť byť tu a pokračovať ako farmár, tak dobre. Chcem, aby sa sami rozhodli.

R: Ja som mal strašne voľnú výchovu. Otec robil sezónne v zahraničí, v podstate ma vychovala mama. Veľa mi tolerovala, nechala ma ísť svojou cestou, aj keď ju to možno niekedy vytáčalo do vývrtky. Ale keď som aj nebol v škole, tak som ťažil drevo v lese alebo prerábal dom. Je to o tom, čo ťa baví – napríklad známky z technických predmetov som mal na jednotku, aj keď som viac v škole nebol ako bol. To by som chcel dať aj deťom, nech majú voľný smer.

Farma nie je sebestačná, to ste už niekoľkokrát vysvetľovali. V minulosti ste ale povedali, že jedným z vašich cieľov tá sebestačnosť je a pomalinky smerujete k tomu, aby sa vám to podarilo. Čo je na to ešte potrebné urobiť?

R: Čas.

K: Áno, za päť rokov od nuly a s deťmi sa to úplne nedá.

R: Sebestačnosť nie je ťažká – stačí nasadiť veľkú záhradu, skleník. Ale ja ešte stále musím investovať čas a odísť z domu, aby som zarobil peniaze. A ten mi potom chýba tu. Tiež záleží na tom, ako chceme byť sebestační. Byť odstrihnutí od sveta úplne alebo len potravinovo? Lebo ak chceme byť úplne, tak to bude trvať omnoho dlhšie, pretože nám treba mäso, zeleninu, fotovoltaiku a ešte k tomu stále generovať aj peniaze na veci, ktoré si nedokážeš vyrobiť, napríklad naftu, benzín či opravy.

Ľudia vás môžu navštíviť, aj keď je ideálne, ak sa ohlásia vopred a nenabehnú sem len tak. Čo tu na nich čaká?

K: Ponúkame kempovanie, ale nie sme kemp. Je to tak na divoko pre ľudí, ktorí nechcú chodiť do preplnených kempov. Ideálne je to pre karavany, lebo nemáme vybudované sociálne zariadenia a kuchynku, ale vieme im poskytnúť prípojku na elektrinu a pitnú vodu. A ak niekto príde stanovať, tak je dopredu upozornený, ako fungujeme a že tu majú suchý záchod.

A keď už ľudia prídu, tak deti môžu vidieť zvieratká, vyskúšať si dojenie kôz, ochutnať naše produkty a vajcia. Je tu množstvo miest na turistiku, cykloturisitku, sú tu bylinky a na jeseň huby. 

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/kultura/socialne-siete, menuAlias = socialne-siete, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
19. apríl 2024 17:15