Záleží nám ako vyzeráme vonku medzi ľuďmi – to isté platí aj pre online svet. Sociálne siete preto vytvorili avatarov. Ako užívatelia tak máme možnosť vytvoriť svoju virtuálnu „kópiu“ a skrz ňu komunikovať. Pri tvorbe avatarov však vedome-nevedome skĺzame k zidealizovanej verzii samého seba ako aj stereotypom toho, čo spoločnosť akceptuje za „krásne“.
Dvojaký život
Online platforma Second life svojím používateľom už takmer dve desaťročia poskytuje možnosť vytvárať a upravovať svoj digitálny vzhľad. Odvrátenou stranou projektu je však práve body-shaming a s ním spojená šikana. Body-shaming je v skratke šikanou, pri ktorej sa komentuje vzhľad a hmotnosť s cieľom ponížiť danú osobu za to ako vyzerá. Vo virtuálnom svete Second Life to celé začalo kampaňou módnej značky. Tá začala rozposielať do četovacích kanálov urážky namierené proti tuku na ľudskom tele. Módna spoločnosť sa následne pustila aj do plus size modelov a modeliek. Vo svojej kampani použila hanlivé heslo „No fat chicks“ („nie pre tučné baby“, pozn. red.), bolo umiestnené vedľa modelky s crop-topom, na ktorom bolo zase napísané „No fat“. Virtuálny obchod predával teda oblečenie len pre chudých avatarov – ak ste teda chceli ich oblečenie, museli ste sa prispôsobiť konvenčným veľkostiam, ktoré schvaľovali ako „správne“. Čo nemá ďaleko ani od reálneho sveta, v ktorom sa pre tučných ľudí nevyrába toľko oblečenia ako pre chudých, pričom sa voči tejto komunite vedú rovnako agresívne kampane.
Online protesty
Ľudia sa však zomkli a začali protestovať v obchode s avatarmi, voči ktorým sa značka vymedzovala a mierila proti nim svoju agresívnu kampaň. Na ich transparentoch stálo: „Ľúbim ťa tučného/ú, ľúbim ťa chudú/ého.“ Majiteľ obchodu sa v reakcii poďakoval prítomným online demonštrantom za „propagáciu značky, obchodu a produktov zadarmo.“ Čo je však znepokojujúcejšie je názor, ktorý sa šíril medzi ľuďmi Second Life komunity. Majiteľov tučných avatarov sa pýtali, prečo ich nadizajnovali ako tučných, keď mali na výber z množstva ďalších možností. „Môžeš byť čímkoľvek, krásny/ou akým/ou len chceš, a ty si sa rozhodol/a byť tučným/ou. Prečo?“ píše sa na blogu New World Notes. Väčšia pozornosť sa venuje tomu, že niekomu vadí výzor iných ľudí - ako tomu, že týmto komentárom užívateľ zasiahol do práva iného človeka na vlastné telo, resp. avatara, a spokojnosť s ním.
Ako je však možné, že takáto zaujatosť voči tvaru tela existuje aj vo svete, v ktorom avatar môže mať elfské uši, vílie krídla či tyrkysovú pokožku? Angličtina na to používa výraz fatphobia, v našom jazyku by to znelo ako strach z tučných ľudí. Je to zaujatosť voči ľuďom s nadváhou, pričom sa predpokladá, že takýto človek morálne zlyhal a musí sa preto cítiť vinne. A aj preto väčšina avatarov vyzerá ako nudní simíkovia. Samozrejme, všetci sú mladí, bez vrások, vyšportovaní a zdravo opálení. Z toľkých možností ako zachytiť svoj vnútorný charakter a pokúsiť sa ho kreatívne a čo najvernejšie stvárniť vo virtuálnom svete si vyberáme práve tú časť reality, ktorú vidíme na reklamných baneroch.
Čím realistickejšie, tým nenávidenejšie
Čo si z toho však môžeme vziať, je poučenie ako korigovať vývoj podobných online platforiem. Totiž práve metaverzy ako Second Life predstavujú ďalšiu etapu vývoja sveta internetu. Ak chceme, aby digitálna budúcnosť nebola plná nenávisti namierenej proti tvaru tela či jeho farbe, musíme rozmýšľať nad možnosťami ako toto riziko čo najväčšmi minimalizovať. Metaverz Roblox k problému pristúpil tak, že jeho avatari vyzerajú ako postavy z lega s jednoduchými črtami tváre. Fortnite má zase avatarov, ktorí vyzerajú ako zvieratá či roboti. Realistickosť je totiž tým, čo nenávisť a predsudky v Second Life dostalo do popredia. Nárast nenávistných komentárov prišiel práve s nástupom technológii, ktoré vedeli avatara zobrazovať realistickejšie. V princípe, čím menej realistickejšie vyobrazenie, tým menšia šanca, že sa na tvojho avatara dakto urazí a začne ti vypisovať komentáre.
