Döllersheim je presne tou dedinou, ktorá by sa v dejepise našich južných susedov asi príliš nepreslávila, píše portál iDnes. Neoplývala scénickými krásami, do Álp je odtiaľ ešte dlhá cesta. Zato od českých hraníc leží len tridsaťpäť kilometrov. Táto blízkosť sa do jej histórie zapísala hneď dvakrát. V roku 1427 ju nájazdom vyplienili husiti a o 193 rokov neskôr bola ťažko poškodená druhý raz, keď tadiaľ prechádzali vojská mieriace na pražské bojisko na Bielej hore.
Spísať jej pamätihodnosti by netrvalo dlho. Na ich čele by pravdepodobne stál farský kostol sv. Martina ako stredoveká gotická dominanta obce. Ďalej fara, obecný úrad, škola, pošta, hostinec a niekoľko remeselných dielní. Podľa sčítania obyvateľstva žilo v dedine v roku 1934 okolo 754 ľudí.
O štyri roky neskôr tu však nezostal ani jeden jediný. Celý Döllersheim a niekoľko malých osád a statkov v okolí, dokopy viac než tri tisícky duší, muselo zmiznúť. Ľudia boli vysťahovaní, odsunutí. Na ploche 157 štvorcových kilometrov tu totiž bol zriadený vojenský výcvikový priestor nazývaný Allentsteig.
Stalo sa tak na jeseň 1938, krátko po anšluse Rakúska. A za okolností, ktoré historikom a znalcom vojenstva prídu prinajmenšom podivné.
Tajomný vojenský priestor, ktorý zničil celú dedinu
Poďme postupne. Nemecký Wehrmacht vtedy potreboval rozšíriť sieť výcvikových priestorov na novom území, ale v Rakúsku zatiaľ žiadny taký „optimálny“, ktorý by bol vhodný pre výcvik motorizovaných a delostreleckých jednotiek, skutočne neexistoval. Vojenské velenie hľadalo rozsiahlu a riedko osídlenú oblasť s členitým terénom. Z tohto hľadiska dávala voľba Dolného Rakúska určitý zmysel. Zabranie dediny Döllersheim však už veľký zmysel nedávalo.
Naskytali sa aj iné lokality, napríklad vo Weinviertli, v severnom Štajersku alebo v hornorakúskom pohraničí, ktoré ponúkali takmer to isté, navyše bez nutnosti vysídliť miestnych obyvateľov. Z najvyššieho velenia nemeckej armády však prichádzala veľmi konkrétna a veľmi neodbytná požiadavka, pokyn najvyššej priority smerujúci práve k Döllersheimu.
Samotný proces vysťahovania bol – vzhľadom na to, že išlo o „bratský národ“ – mimoriadne rýchly. Obyvatelia dediny a okolitých osád mali len niekoľko týždňov na to, aby si zmenili adresu. A poslední starousadlíci boli odtiaľ násilne vyvezení narýchlo vojenskými autami.
Tento odsun navyše podliehal prísnemu utajeniu – spočiatku sa o ňom v rakúskych novinách nesmelo vôbec písať. Do širšieho povedomia sa dostal až vtedy, keď bola „zóna odsunu“ výrazne rozšírená. Zo širšieho okolia boli vysídlení obyvatelia ešte k 31. októbru 1941 a ich počet prekročil sedemtisíc.
To však už dávno po tom, čo po prvej vlne vysídľovania nastúpili do Döllersheimu demolačné čaty nemeckej armády, ktoré terén zrovnávali a búrali celé usadlosti.
Lenže tá pôvodná náhlivosť vôbec nezodpovedala úrovni využívania výcvikového priestoru Allentsteig počas vojny. Cvičili tu síce občas jednotky Wehrmachtu aj oddiely SS, ale nikdy nepatril medzi strategicky významné základne. V roku 1943 tu síce vznikla 392. pešia divízia, posledná z troch nemecko-chorvátskych divízií. No nikdy sa tu nekonali väčšie manévre, len cvičné streľby, pretože priestor bol jednoducho príliš malý.
Z tejto „nevyťaženosti“, potencionálnej zbytočnosti a malej dôležitosti pre armádu potom vychádzajú pochybnosti o tom, či bolo skutočne nevyhnutné vysídliť a zlikvidovať malý, no inak normálne fungujúci Döllersheim. O to viac, že sa ponúka alternatívne vysvetlenie.
Rodinné tajomstvo, ktoré mohlo zničiť Hitlera
V osade Strones, ktorá patrila ku katastru obce Döllersheim, totiž v roku 1837 istá Mária Schicklgruberová, slobodná služobná, porodila nemanželské dieťa.
Tým dieťaťom bol Alois Schicklgruber. A neskôr, keď mal Alois päť rokov, sa jeho matka vydala za Johanna Georga Hiedlera. Alois neskôr prijal po Hiedlerovi, svojom nevlastnom otcovi, upravené priezvisko Hitler. Ešte raz: Alois, rodený Schicklgruber, ktorý v tridsiatich deviatich rokoch prijal meno Hitler, sa stal biologickým otcom Adolfa Hitlera.
Bol by to len drobný príbeh z dolnorakúskeho vidieka, ktorý by nezapríčinil nijaký rozruch. Nebyť toho, že v roku 1931 odštartoval Adolf Hitler svoje politické ťaženie.
V rámci neho napríklad posilňoval svoj árijský obraz knihou Die Ahnentafel des Führers – Rodokmeň vodcu. A v nej okrem iného opisoval čistotu svojej krvi až k akémusi Stefanovi Hiedlerovi z roku 1672.
Dnes už vieme, že tento rodokmeň bol síce pôsobivý, ale úplne vymyslený. V roku 1937 to však vedela len úzka skupina zasvätených v Hitlerovom okolí. A bohužiaľ, niekoľko stoviek obyvateľov Döllersheimu malo tušenie, že Hitlerova verzia pravdy je prinajmenšom pochybná. Tí, ktorí si ešte pamätali Johanna Georga Hiedlera či jeho nevlastného syna Aloisa Hitlera.
Hitler veľkohubo hlásal čistotu svojej rasy a svoj árijský pôvod, oháňal sa rodokmeňom siahajúcim do 17. storočia, ale v Döllersheime vedeli, že istota jeho pôvodu siaha nanajvýš do roku 1837, keď sa narodil jeho otec.
Totožnosť muža, ktorý vtedy oplodnil 42-ročnú slobodnú služobnú Schicklgruberovú, však v krstnom liste uvedená nebola. Otec Adolfa Hitlera mohol byť v skutočnosti ktokoľvek. Nemusel to byť niekto židovského pôvodu, hoci by to z historického odstupu pôsobilo pikantne.
No k tej neistote sa nedá pristupovať s istotou. Otec je neistý vždy, ako upozorňuje aj web Allentsteig, popisujúci život v regióne pred a po založení výcvikového priestoru. Je dosť možné, že totožnosť toho muža nepoznala možno ani samotná Schicklgruberová.
Neistý pôvod Aloisa Hitlera bol však zásadným politickým rizikom. Spochybnenie pôvodu nemeckého vodcu mohlo byť použité ako nástroj vydierania alebo intríg. Alebo ako zámienka na prevrat. A práve to podľa určitých náznakov mohlo odôvodniť zriadenie výcvikového priestoru Allentsteig, ktorý síce nebol najpotrebnejší pre armádu, ale bol nesmierne dôležitý pre Hitlera.
Jeho zásahom pred Vianocami 1938 miznú z mapy dediny Döllersheim aj osada Strones. A s nimi aj všetky hmotné dôkazy o pôvode a rodovej línii Hiedlerovcov a Schicklgruberovcov. Do uzavretého vojenského priestoru nemohol vstúpiť žiaden zvedavý bádateľ, aby si prezrel náhrobky či listoval farskými knihami.
Vysídlením a násilným rozptýlením obyvateľov sa prerušila aj sila kolektívnej pamäti.
Miesto muselo zmiznúť, aby prežila lož
Treba dodať, že obyvatelia Döllersheimu si asi sami neprilepšili tým, že ešte pred anšlusom na seba pútali pozornosť. Na to, že ich rodák Alois je otcom Adolfa Hitlera, boli náležite hrdí. Hneď po anšluse sa tu konala slávna „Hitlerova prehliadka“.
Hrob Hitlerovej starej mamy bol označený za Ehrengrab, čestný hrob. Školáci k nemu nosili kvety a spievali nacionalistické piesne. Miestne úrady dokonca udelili vodcovi čestné občianstvo. Tento rozruch však pravdepodobne prispel k tomu, že už o pár mesiacov neskôr si obyvatelia Döllersheimu museli začať baliť kufre.
Po druhej svetovej vojne bolo Rakúsko (1945 – 1955) obsadené spojeneckými vojskami a bývalý výcvikový priestor, ktorý sa nachádzal v sovietskej zóne, niekoľko rokov využívala Červená armáda. Po nej prevzala správu nad územím rakúska armáda, ktorá v roku 1981 povolila, aby boli ruiny dediny niekoľkokrát ročne sprístupnené návštevníkom.
Ťažko poškodené a vyľudnené sídlo vo vojenskom priestore si môžeš pozrieť aj ty. Prečo? Možno kvôli miestnej podmanivej atmosfére, v ktorej sa mieša ľuďmi spôsobená deštrukcia s liečivou silou prírody. Preto, že ruiny domov a torzo kostola pôsobia romanticky. Preto, že je to zaujímavé miesto neďaleko českých hraníc.
A možno aj preto, aby si aspoň trochu nahliadol za oponu udalostí, ktoré pred osemdesiatimi siedmimi rokmi spustili kolotoč hrôz po celom svete. Určite však nie kvôli adorácii toho ukričaného malého muža s nemožným fúzikom. Dedina Döllersheim mu nikdy na slávu neslúžila, práve naopak. Usvedčovala ho z lži. A preto musela zmiznúť.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.