Vztýčený prostredník bol vždy považovaný za falický symbol. Ako taký ale nebol vždy chápaný v negatívnom zmysle. Zobrazenie mužských genitálií bolo stelesnením plodnosti. Prapôvodná inšpirácia gesta vychádza z takzvanej falickej agresie, ktorú môžeme často vidieť aj u primátov.
Napríklad samci šimpanzov, ktorí sa chcú v hierarchii skupiny presadiť, tiež často ukazujú konkurentom svoju výbavu. Dávajú tým najavo fyzickú nadradenosť a predchádzajú tým priamemu konfliktu. Ľudskí samci na túto evolúciou osvedčenú neverbálnu hru tiež pristúpili.
Stačí im na to len prst. V jedinom geste sa spája zobrazenie vlastnej dominancie, sily a potencie a súčasne osočenie adresáta z nedostatočnosti toho istého. Vztýčený prostredník je súčasne urážajúci a zahanbujúci. Jednoducho univerzálny.
Nebolo to tak vždy. Okolo roku 500 pred naším letopočtom panoval totiž okolo interpretácie poriadny zmätok. Symbolizoval totiž aj pohlavný styk, respektíve ponuku k nemu. Uľahčovalo to komunikáciu s prostitútkami alebo ku styku s voľnými ženami. Jeden nepatrný pohyb a hneď bolo jasno.
Prst, ktorý chráni pred zlom
Inak to ale videli grécki námorníci, cestujúci obchodníci a vojaci. Pre tých predstavoval vztýčený prostredník pohotovú obranu proti magickej kliatbe „zlého oka“. O čo išlo? Ľudia vystavení pôsobeniu odlišných kultúr a náboženstiev sa báli uhranutia.
Verili, že mimo svojej vlastnej krajiny, bez ochrany vlastných bohov, môžu byť na cudzej pôde v spirituálnom oslabení. A pokiaľ mali pocit, že sa ich niekto práve pokúša očarovať, uhranúť pohľadom, mohli moc takého zaklínania zrušiť vďaka dôverne známemu gestu.
Vztýčený prostredník bol teda niečo ako talizman, ochranný amulet vždy pripravené na použitie. A je vcelku logické, že ľudia z odlišného kultúrneho prostredia nehľadeli na cudzincov šermujúcich okolo seba prstom práve s nadšením.
Že je toto gesto obdarené nadprirodzenou silou, súdili aj kúzelníci žijúci okolo Stredozemného mora. Chcete niekoho prekliať? Potrebujete len hrsť hliny zmiešanej s vlastnými slinami, ktoré stlačíte v dlani, a zlostné gesto prostredníka, smerujúce k cieľu kúzla.
Strčte si ho niekam!
Okolo roku 456 pred naším letopočtom sa význam gesta terminologicky usadil. Pokiaľ ste ho niekomu ukázali, označovali ste ho bez slov pohŕdavo katapygónom, v prípade žien potom katapygainou, teda podradným človekom, ktorý je povoľný na análnu penetráciu.
Vo svojom diele toto znectenie obšírne opisuje slávny dramatik Aristofanés. Isté je, že sa vtedy prvok neverbálnej komunikácie pevne usadil v antickom prostredí. Preslávil sa ním najmä filozof Diogenes zo Sinópé, ktorý vztýčeným prostredníkom často odpovedal na výzvy od zástupcov opačného filozofického smeru, sofistov.
Do Ríma sa vztýčený prostredník, digitus impudicus, dostal ako kultúrny import a plne si tu zachovával urážlivý podtext. V literárnom diele s ním operuje básnik Marcus Valerius Martialis a zachovali sa aj zmienky o tom, že týmto gestom provokoval Cassius Chaera, veliteľ pretoriánskej gardy, nedostatočnú mužnosť cisára Caligulu. Práve toto, plus pokus o prevrat, ho potom stálo život.
Rímski legionári si tento znak vyložili po svojom a hojne ho užívali pri kontakte s odbojnými Galmi. Tí totiž často pred bitkou, podobne ako to robia šimpanzy, ukazovali svojim nepriateľom svoju vyvinutosť. Rimania bez toho, aby museli vyzliekať zbroje, odpovedali v podobnom duchu naspäť. A tým výdatne prispeli k rozšíreniu symbolu za hranice impéria.
Znak hanebnosti
Ešte v roku 560 nášho letopočtu píše učený biskup Isidor zo Sevilly, že nadužívanie tohto gesta je znakom sprostoty a hanebnosti. Lenže potom nastáva útlm. Môže za to šíriace sa kresťanstvo, ktoré vztýčený prostredník nevníma len ako urážku, ale predovšetkým prejav pohanskej viery.
A pretože v ľuďoch viera silne zakorenila, musí sa kedysi toľko populárna neverbálna urážka pobrať do zabudnutia. Aj keď nie úplne. Gesto v ústraní prežíva a s nástupom renesancie zažíva znova vzostup. Stáva sa najprv rýdzo talianskou záležitosťou, ktorej však zvyšok Európy stále dobre rozumie.
A po stáročiach sa, pravdepodobne s talianskymi migrantmi, dostáva do Ameriky. Aspoň to tvrdí lingvista Jesse Sheidlower, ktorý dosledoval spomínané gesto v Spojených štátoch do roku 1880. V roku 1886 sa objavuje na stene slávy tímu Boston Beaneaters (dnes Atlanta Braves): čiernobiela snímka zachytáva „posolstvo“.
V novom svete sa vztýčený prostredník ujal. Do kamier ho ukázal prezident USA Ronald Raegan, pravda, v čase, keď bol len guvernérom štátu Kalifornia, George W. Bush alebo neúspešný kandidát na starostu New Yorku Anthony Weiner. Niekedy ako odkaz oponentom, inokedy ako vyjadrenie politického názoru.
Významnú historickú úlohu zohrali vztýčené prostredníčky napríklad v roku 1968, kedy vojenskú loď USS Pueblo zadržalo flotilu Severnej Kórey. Pre tamojší režim bola taká akcia veľkou reklamou, ktorá ale nefungovala: na propagačných snímkach totiž postávali americkí námorníci so zdvihnutými prstami.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.
