Vypchaný rázporok bol v renesančnej dobe prehlásením mužskej moci. „Sladká tvár, jemné fúzy, pekné telo,“ chvastavo vypočítava svoje prednosti postava v neskoršom renesančnej alžbetínskej divadelnej komédií Okúzlený Willy. Do výpočtu ale muž dodáva ešte jednu položku, pre ktorú by sa po ňom mali ženy otáčať: „Hýriaci rázporok.“
Bol to jeden z najokázalejších prvkov mužského šatníka 15. storočia. Absurdný, bizarný, nafúknutý, píše sa na portáli iDnes.
Móda odhalila, skryla a vystavila
Na jeho pôvode sa historici väčšinou zhodnú. Bol podľa nich reakciou na vývoj mužského obliekania a mal čisto praktickú funkciu. Na konci 14. storočia sa pánsky odev skladal z haleny alebo kabátca, pančúch a plášťa. Pančuchy boli vlastne dve oddelené nohavice, niekedy sa navliekali na tenké plátenné spodky, prichytené boli k halene, podobali sa rybárskym nohaviciam pre brodenie sa vodou.
Postupom času ale móda haleny a kabátce skracovala, rovnako tak plášte. Pančuchy sa hore predlžovali, vzadu sa dokonca spojili, samozrejme, vpredu, v rozkroku, zostávali stále roztvorené. S medzerou. Práve v oblasti genitálií. Haleny, ktoré skôr otvor decentne zakrývali, ale k rozkroku nedosahovali. Intímne partie sa nehanebne odhaľovali svetu.
„Je prekvapivé, že štýl, ktorý tie partie odhaľoval, nebol každému po chuti. A moralisti ho začali skoro odsudzovať,“ cituje portál Cambridgskej univerity Victoriu Bartelsovú, ktorá renesančnému rázporku venovala štúdiu. Napríklad františkán Bernardin Sienský v kázaní z roku 1429 napomínal rodičov, ktorých synovia sa prechádzali v halenách, ktoré „siahajú len po pupok“, a v pančuchách, ktoré „ukazujú veľa mäsa sodomitom.“ V Anglicku nariadil v roku 1463 mužom zakrývať svoje intímne partie dokonca parlament Eduarda IV.
Preto sa objavila nová časť garderóby, trojuholníkový kus látky, ktorý partie cudne zakrýval. Dole bol prišitý k pančuchám, hore sa pripichol k halene. Lenže pri tejto modernizácii to nezostalo. Nový prvok sa čoskoro emancipoval.
Naparujme sa, naparujme
Najskôr v Španielsku a Taliansku, píše The New Yorker, dočkal sa vypchania a vypuklého tvaru, tiež šnurovanie. To, čo malo byť pomocníkom umelosti, sa stalo extravagantnou súčasťou módy princov, šľachticov aj nižších vrstiev. Rázporok ako by sa vymkol kontrole, vyrástol do neprirodzených proporcií – z rozkroku pánov trčal, ako by mali permanentnú erekciu.
Podľa mnohých interpretácií o to vlastne išlo. Vypuklý rázporok, ktorý sa tiahol z mužovho lona ako, guľa, bol prehlásením o mužovej moci, sile, ktorá podčiarkovala jeho fyzickú, sexuálnu zdatnosť, ale aj ekonomické, sociálne, vojenské postavenie. Maskulinita bola v Európe 16. storočia silnou kartou a vypchaný, vypuklý rázporok sa stal ich nástrojom. Nešetrilo sa na ňom, bol pretkaný striebrom, osadený šperkami, podobal sa ozdobe na vianočnom stromčeku.
Nosili ho muži aj chlapci, feudáli aj vojaci. „Idey mužnosti boli úzko spojené s chápaním vojenskej sily. Obranný rázporok bol integrálnou súčasťou uniforiem nemeckých a švajčiarských žoldnierov. Na bojisku bol nielen ochranným prvkom, ale aj symbolickým,“ píše Bartelsová.
Najväčším propagátorom vypuklej bizarnosti sa stal anglický kráľ Henrich VIII., panovník, ktorého historici označujú za modelového protagonistu módy v službách moci. Ramená široko vytiahnuté vypchávkami, takže bol široký tak, ako vysoký, bohatierske klobúky, to všetko priťahovalo na jeho postave pozornosť. Predovšetkým ale rázporok. Ten nikdy nechýbal, útočný, enormný, krikľavý, hovorí pre portál Art UK Michael Glover autor knihy Prerušované obrázkové dejiny rázporku v umení.
Vyšperkovaným a veľkým rázporkom sa ale snažili upútať pozornosť všetci členovia kráľovského dvora, nielen anglického. Niektoré rázporky boli oválne, iné mali tvar penisu, všetky mali epické proporcie.
Historici k ich používaniu prisudzujú aj iné motívy, ako naparovanie. Napríklad podľa kultúrnej antropologičky Grace Q. Vicary existuje „funkčné spojenie medzi rázporkom a epidémie syfilisu.“ Obávané ochorenie sa vtedy liečilo zmesami bylín, odvarmi, používala sa borovicová živica, arzenik, síra, dôležitú rolu zohrávalo striebro. K liečbe ale bola potrebná schránka, v ktorej by sa do tých prípravkov mohol penis naložiť. Jednak aby sa vystavil účinkom lektvarov, jednak aby v nich úd ležal zabalený do obväzov a odev sa ochránil následkom mokvania. Práve to robilo podľa Vicary prvých používateľov „externých“ rázporkov z nemeckých žoldnierov. Práve tí totiž boli prvými obeťami syfilisu.
Rýchly vzostup, rýchly koniec
Rovnako tak rýchlo, ako sa bizarný prvok mužskej módy objavil, tak svižne sa zo scény aj porúčal. „Aký bol zmysel tej smiešnej časti nohavíc obliekaných našimi otcami?“ pýtal sa už v 80. rokoch 16. storočia francúzsky filozof Michel de Montaigne. A extrovertný rázporok označoval za „prázdny a bezúčelný model údu, ktorý dokonca ani nemôžeme decentne nazvať menom, ktorý však s plnou parádou vystavujeme na obdiv verejnosti.“
Móda zdôrazňovania mužských genitálií opustila a vydala sa ženskejším smerom. Goliere zdôrazňovali tvár, nafúknuté krátke nohavice boky a bedrá. V poslednej štvrtine 16. storočia sa rázporok miniaturizoval až vo svojej pôvodnej podobe zmizol úplne.
Bartelsová groteskný inventár mužskej módy považuje za výpoveď o vtedajších pánoch. „Obliekame sa tak, aby sme si budovali vonkajší obraz toho, ako vnímame naše vnútorné ja,“ súdi a dopĺňa: „Zaujímavá vec na móde 16. storočia je pre mňa spôsob, akým odhaľuje, čo bolo pre mužov tej doby významné – ich starosť o maskulinitu, vojenskú zdatnosť a mužnú, sexuálnu silu.“