Chili žije už niekoľko rokov v Českej republike. S rodinou sa presťahovala kvôli peniazom. Vyštudovala marketing a pracovala ako manažérka sociálnych sietí. Má 31 rokov a na Instagrame sa venuje tvorbe kreatívneho gastronomického obsahu. Nedávno vydala kuchársku knihu a pracuje na vlastných produktoch. Ruku na srdce, pravdepodobne ju poznáš z reality show Survivor, po ktorej sa na ňu zosypala vlna nenávistných komentárov. Ako sa s nimi vysporiadala, koľko jej trvá tvorba videí, ako vyzerali začiatky života v Česku a plánuje sa vrátiť do Vietnamu?
Cítite sa ako influencerka?
Myslím, že mi neprináleží na túto otázku odpovedať. Influencer je titul, ktorý by vám mali dať ľudia, ktorí vás sledujú a vaše slovo má pre nich nejakú hodnotu. Toto by mal byť vedľajší produkt toho, že robíte niečo dobre a kvalitne. Nemala by to byť hlavná náplň práce – idem sa živiť influencerstvom, čo si veľa ľudí predstaví tak, že idem natáčať „virálne“ videá na TikTok, aby nazbierali čo najviac sledovateľov.
Úprimne sa priznám, že som na to slovo trochu alergická, pretože v dnešnej dobe to má skôr negatívny význam. Ja sa živím varením a kreatívnou tvorbou, a takto sa ostatným prezentujem. Cítim sa ako niekto, kto robí svoju prácu dobre.
Na základe vašich príspevkov by sa dalo povedať, že sa pri vytváraní kontentu skutočne veľmi bavíte. Koľko hodín denne vám zaberie spravovanie sociálnych sietí a tvorba jedál?
Je to rozhodne najväčšia výhra v mojom živote – mať možnosť živiť sa niečím, čo ma napĺňa. Zámerne nehovorím baví, pretože to nie je vždy zábava. Je to z veľkej časti hlavne príprava, plánovanie a potom exekúcia, počas čoho sa cítim skôr tak neutrálne, sústredene. Rozhodne to nie je tak, že by som sa pri tom stále smiala a všetky tie hodiny práce mi prišli vzrušujúce. Ale to je úplne v poriadku. Podľa mňa je dôležité si uvedomiť, že aj keď nájdete prácu svojich snov, neznamená to, že vás musí baviť každý moment. Jasné, určite ma to baví viac než akákoľvek iná práca, ale pocity radosti tvoria len zlomok.
Aj keby ste robili niečo, čo milujete osem hodín každý deň, skôr či neskôr vás to bude hnevať. Správa sociálnych sietí je regulárna práca na plný úväzok, ktorá nerešpektuje víkendy ani fixnú pracovnú dobu. Je tu ešte ťažšie oddeliť, čo je osobný život a čo práca. Tým, že sa na sieťach prezentujete pod svojou vlastnou identitou a nie pod záštitou nejakej značky, je omnoho ťažšie povedať, že o desiatej večer už nebudete „pracovať“. Úspechy aj zlyhania sú omnoho osobnejšie a oveľa viac vás zasiahnu.
Pre presnejšiu predstavu, každý minútový recept zaberie aj šesť hodín od vytvorenia nápadu až po finálny zostrih. Sú dni, kedy natáčame od rána do večera a postprodukcia – to sú hodiny presedené pri počítači.
Okrem Masterchefa ste boli aj v reality show Survivor. Neľutujete? Ste v kontakte so súťažiacimi?
Rozhodne to neľutujem. Survivor bola neskutočná skúsenosť, ktorá mi úprimne zmenila život. Každý takýto extrém vám odhalí niečo nové o vašom charaktere a o vašej sile. Byť štedrý, keď má človek veľa, je jednoduchšie. Ale dokážeš byť štedrý, aj keď umieraš od hladu? To je už test osobnosti. Navyše, aj to, čo prišlo po mojom návrate domov, bolo samo o sebe taký menší Survivor. Integrácia do bežného života je extrémne náročná ako mentálne, tak aj fyzicky. Tri mesiace hladovania vášmu telu naozaj dá zabrať a ja napríklad doteraz nie som vo svojej pôvodnej kondícii. Samozrejme ma tiež zaskočila aj vlna hejtu, ktorá sa na mňa zvalila, pretože som bola v kmeni naozaj obľúbená, a tak nejak všetci predpovedali, že ja a Niki budeme miláčikovia divákov.
Konkrétne táto časť po návrate mi tak strašne veľa dala. Musela som si neustále opakovať, čo je pre mňa dôležité a že názory akých ľudí sú pre mňa podstatné. Nemazala som žiadne komentáre a dokonca som aj otvorene povedala: poslúžte si, môj profil je otvorený. Pokiaľ sa vy nehanbíte za svoj názor, prečo by som sa mala ja?
Všetci máme občas pocit, že sa na nás všetko zosype. Čo je pre vás „safe place“ a čo robíte v rámci psychohygieny?
Pre mňa je safe place keď som sama a môžem si v pokoji všetko spracovať. Po rokoch terapie a práce som sa naučila byť sama so sebou a viem, že aj v tých najhorších situáciách sa vždy dokážem upokojiť. Byť s kamarátmi alebo rodinou, samozrejme, pomáha a hneď mi to zdvihne náladu, ale na to, aby som si veci skutočne spracovala, musím byť sama. Niekedy je to nepríjemné byť sám a počúvať svoje myšlienky, ale je to efektívnejší spôsob, ako sa sám v sebe vyznať. Pre mňa je najlepšie ísť cvičiť, na prechádzku a potom sa z toho všetkého vypísať. Odvtedy, čo dokážem byť sama so sebou a viem, že sa v ťažkých situáciách nebudem ešte viac sabotovať, sa všeobecne v živote menej bojím vecí.
Tiež veľmi pomáha terapia, na ktorú chodím pravidelne, kde si môžem svoje myšlienky spracovať ešte s vedením niekoho, kto je nestranný a kvalifikovaný na to, aby mi pomohol.
Ak by ste mali dať jednu radu svojmu 20-ročnému ja – ako by znela?
Tieto otázky sú vždy ťažké, pretože je toho toľko, čo by som svojmu ja povedala. Robila som veľa chýb a v tom veku som ešte dosť zápasila sama so sebou. Ale na druhej strane, aj tieto boje mali zmysel a vďaka nim som taká, ako som dnes. Povedala by som si, aby som sa o seba starala ako o niekoho, na kom mi záleží. Inak si nemyslím, že by akákoľvek jedna rada môjmu 20-ročnému ja nejak pomohla, pretože vlastne nikto z nás netrpí v živote nedostatkom rád. Priala by som svojmu 20-ročnému ja ľudí v živote, ktoré mám teraz. Alebo nejakú kamarátku, ktorou dokážem byť teraz ja pre svoje okolie.
Hovorí sa, haters gonna hate. Ako vy reagujete na hejterov?
Nebudem klamať, sú dni, kedy s tým bojujem. Najmä, keď ste verejne vidieť a každý má teraz právo vyjadriť svoj názor. Demokracia je krásna, ale bohužiaľ, nie vždy je spárovaná so zodpovednosťou alebo ohľaduplnosťou. Na druhej strane nás tieto veci v škole tiež moc neučia, takže sa nedivím, že pre človeka monitor potom odstraňuje zábrany aj ľudskosť. Do očí by vám málokto povedal to, čo online. Ale zároveň o sebe viem, že som človek, ktorý všeobecne bojuje s kritikou. Pýtam sa sama seba, aký je úmysel toho človeka, ktorý mi toto píše. Je to konštruktívna kritika, z ktorej si môžem niečo zobrať alebo naozaj len hejt? Aký je pomer pozitívnych reakcií vs hejtov?
Hoci je to nepríjemné, je tiež podľa mňa nebezpečné všetko negatívne označovať ako hejt alebo ako osobný útok. Ale pokiaľ je to len čistý hejt, vždy si poviem, že predsa len ešte žijeme v demokratickej spoločnosti, kde je sloboda slova. To, že niekto má potrebu si svoje frustrácie vybiť na mne, je omnoho deštruktívnejšie pre jeho ego než pre mňa, keď na jeho existenciu zabudnem behom piatich minút.
Určite sa vás už veľa ľudí či novinárov pýtalo tie obligátne otázky ohľadom rasizmu, keďže máte vietnamské korene. Mňa zaujíma, ako sa vám žije v Česku? Premýšľali ste niekedy nad odchodom?
Česko je pre mňa mojím domovom, takže to stále považujem za miesto, kde by som chcela stráviť väčšinu života. Mám tu rodinu a priateľov. Samozrejme, láka ma napríklad na tri mesiace (najmä tých zimných) sa zobrať a stráviť ich niekde inde. Určite v budúcnosti plánujem výjazd do Spojených štátoch a urobiť si ľahko vzdelávací gastro výlet.
V ktorých svojich osobnostných črtách a vlastnostiach si nosíte to vietnamské dedičstvo po rodičoch?
Keď to vezmem z hľadiska toho, čo nás učili odmalička, tak je to nejaká solidarita a húževnatosť. Naši mne a bratovi neustále opakovali, že je jedno, kým budeme v dospelosti, ale najdôležitejšie je „byť dobrým človekom.“ Viem, že to znie trochu ako klišé, ale naši verili, že keď má človek vplyv, inteligenciu, húževnatosť, ambície, ale je bez morálky, potom môže napáchať spoločnosti omnoho väčšiu škodu. Ja s tým súhlasím a som rada, že som začala byť verejne známa až v neskoršom veku. Už som vedela kto som, a že sa teraz nezmením ani nezbláznim zo získanej pozornosti. Vietnamská výchova ma tiež naučila pracovitosti, prísnosti a zmyslu pre zodpovednosť, predovšetkým v rámci rodiny.
Kedy a prečo sa rodičia presťahovali z Vietnamu? Ako spomínajú na začiatky?
Otec sem prišiel v 80. rokoch v rámci spolupráce medzi komunistickými štátmi. Pracoval tu ako robotník v továrni. Dôvod bol rovnaký ako všetkých ostatných Vietnamcov – vidina peňazí. Skoro všetci posielajú peniaze príbuzným do Vietnamu. Potom sa vrátil, vzal si moju mamu, ale pretože ich finančná situácia bola stále biedna, otec sa vrátil späť do Česka. Chcel zarábať peniaze a pripraviť nám zázemie, aby sme mohli ísť za ním. V roku 1995 sme prišli. Začiatky boli naozaj veľmi ťažké. Naši museli každý deň vstávať o štvrtej ráno, jazdiť na trhy, kde si postavili stánok a predávali tam celý deň. V zime v -20 stupňoch sa domov vracali s omrzlinami. Všetci traja sme boli napchaní v takej malej jednoizbovej garsónke, kde bol sporák na chodbe.
Mňa posielali k takej českej babičke, kde som bola veľmi nešťastná a plakala som bez preháňania každý boží deň. Trvalo rok, než si našetrili dosť na menší obchod, takže už nemuseli predávať v stánkoch. Potom to už bolo lepšie a lepšie, pretože v 90. rokoch bolo podnikanie podstatne jednoduchšie. Úprimne, nepoznám pracovitejších a húževnatejších ľudí ako mojich rodičov. Čo na nich najviac obdivujem je ale to, ako solidárni boli voči svojmu okoliu, či už v dobách najväčšieho nedostatku, alebo potom, čo už mali svoj biznis a kúpili si dom. Dodnes, keď na tie časy spomínajú pri rodinnom albume, im ujde slza.
Ste na seba hrdá?
Trvalo to dlho, ale už áno. Ani nie kvôli svojim pracovným úspechom, ale skôr kvôli tomu, ako sa viem vysporiadať s tým, keď mi veci nevychádzajú. A zároveň sa už toľko nevyhýbam nepríjemným veciam, emóciám alebo konfrontáciám, pretože tie sú pre mentálnu hygienu a zdravé vzťahy tiež veľmi dôležité. Trúfam si povedať, že už viem, kto som, prečo tu na svete som a čo je pre mňa dôležité. Sama sebe som si dovolila byť vo svojej detskej energii a v dospelosti byť hravá, bezprostredná, zvedavá, hyperaktívna. Viem o svojich tienistých stránkach, komplexoch a traumách z minulosti, ktoré mi občas zafarbujú úsudok. V dobrom slova zmysle beriem svoje súdy a emócie s omnoho väčšou rezervou. Predtým ma emócie pravidelne kontrolovali a mala som pocit, že som im úplne napospas. Teraz, keď ma prepadne nejaký hrozný hnev, viem, že musím ísť von, zahryznúť sa do stromu a o desať minút bude všetko v poriadku.
Chodievate do Vietnamu často? Čo máte na tej krajine najradšej?
Naposledy som tam bola pred štyrmi rokmi, ale určite sa plánujem v najbližšej dobe vrátiť. Hoci som väčšinu času strávila tu v Česku, stále je pre mňa Vietnam domovom. Vždy, keď sa tam vrátim, mám pocit, ako keby som sa vracala k svojim koreňom. Milujem to prostredie, tropické podnebie, rušné ulice plné života, farieb a hlavne výborného jedla. Vietnamská mentalita je tiež veľmi odlišná, a v niečom ma to extrémne baví. A, samozrejme, tam mám stále väčšiu časť príbuzenstva, takže keď prídeme s rodinou na návštevu, všetci si nás hýčkajú a berú na výlety. To je moc príjemné.
Nedávno ste vydali aj kuchársku knihu, gratulujem! Určite aj Instagram je pre vás určitý druh príjmu. Prezradíte, koľko zarábate?
Ďakujem! Áno, sociálne siete sú pre mňa veľkým zdrojom príjmu. Aj preto som chcela vydať kuchárku a teraz pracujem na vlastných produktoch, aby moje sociálne siete neboli tým hlavným zdrojom. Vďaka tomu si lepšie zachovám autonómiu a budem môcť ďalej robiť obsah vždy primárne pre ľudí. Čo sa týka zárobku, to si nechám pre seba. Záleží totiž na tom, o aký formát a firmu sa jedná. Keď je to malý český rodinný biznis, ktorý len začína, ale robia niečo poctivo, potom ich zazdieľam bez toho, aby som si za to, čokoľvek účtovala. Je dôležité si uvedomiť, že žijete v komunite, a to, čo vám dáva, je potrebné tiež nejak vracať.
