Domina Monita v Bratislave rozvíja a spája ľudí so záujmom o BDSM (z angl. Bondage and Discipline, Domination and Submission, Sadism and Masochism – zväzovanie a disciplína, dominancia a submisivita, sadizmus a masochizmus, pozn.red.). Vo svojich priestoroch organizuje rôzne stretnutia aj párty a prevádzkuje plne vybavenú mučiareň aj bar.
V rozhovore sa dočítaš viac o tom, ako BDSM komunita na Slovensku funguje a kde sa spoznáva, zoznámiš sa s tým, čo je a nie je dominancia a submisivita, či ako vyzerajú BDSM párty. Monita ti tiež povie svoj názor na predsudky a či sa Slovenky a Slováci radi hrajú v posteli a skúšajú nové veci.
Ako si sa dostala k tomu, že si chceš zriadiť mučiareň?
Úplne omylom, tak dva roky dozadu. Začalo to tým, že môj partner spravil miestnosť, v ktorej by sme sa vedeli spolu hrať, a potom sme začali mučiareň ponúkať aj iným ľuďom, nech sa spolu tiež pohrajú. A zrazu z toho vzniklo toto. Niečo iné ako je na Slovensku zvykom. Najprv som oslovila len BDSM komunitu, či by sa im to páčilo-nepáčilo, no a zapáčilo sa to nakoniec všetkým.
Koľko vás približne stálo zariadenie takéhoto priestoru?
Dosť. Napríklad klietka na človeka ma stála tisícku. Až potom som zistila, že je to aj drahá záležitosť. Jeden poriadny bič stojí stovku a potrebuješ naozaj poriadny, aby vydržal a nerozpadol sa ti po pár ranách. Za tie roky sme stále niečo prerábali, dopĺňali … podonášali sme sem kozy, kríže a iné kraviny, zaplnili sme aj bar.
Kde takéto doplnky a pomôcky nakupuješ?
Buď v špecializovaných obchodoch alebo od ľudí, ktorí sa tomu venujú. Na Slovensku sú ľudia, ktorí tieto veci vyrábajú, lebo ich to baví. V našej BDSM komunite to tu takto funguje, každý si niečo vyrába alebo si minimálne vie niečo vyrobiť. Myslím, že takéto ručne vyrobené veci sú často kvalitnejšie než tie z obchodov. Tie sa totiž zvyknú po chvíli rozpadnúť, ale v tých obchodoch zoženieš snáď aj nemožné (Smiech.)
Klienti za tebou chodia sami, či sa nejako propaguješ?
Áno, som na viacerým sociálnych ale aj sexuálnych stránkach. Slovensko je, čo sa týka tejto témy, utiahnutejšie, ľudia si myslia, že robíme niečo zlé a násilne, pritom opak je pravdou, úchylku má každý jeden z nás, či už vo väčšej miere, alebo v menšej … BDSM sa nikto nemusí báť, práve naopak, treba skúšať a prekonávať svoje limity …
Keď ťa už niekto skontaktuje, vieš ho odhadnúť, či to myslí vážne, či nemá nejaké postranné úmysly?
Ak sa človek správa pre mňa čudne, je nepríjemný, tak s tým seknem. Robím to v rámci srandy, nepotrebujem si tým nič dokazovať. Rada sa bavím na ľuďoch, nevybíjam sa na nich a nemám zo seba komplexy. Ľudia majú radi, že sa im takto venujem – aj keď ich zatváram do klietky (smiech). Nedá sa to však robiť tak, že niekto za tebou príde len raz, takýto vzťah treba budovať, niektoré fungujú aj desať, dvadsať rokov. Toto je to, čo možno aj veľa ľudí hľadá, no nikto ti niečo takéto nedá hneď na prvom stretnutí.
Už sa ti stalo, že od teba niekto odišiel?
Nie. Teda len jeden Čech odišiel, ale len preto, lebo mu vadilo, že sa vo vnútri fajčí.
Ak by mal niekto záujem dostať sa do BDSM komunity, čo by si im odporučila?
Stránky ako Xbdsm.sk, tam je dosť ľudí alebo Domina.sk – len tá momentálne nefunguje; a v Bratislave sa komunita stretáva každý mesiac v reštaurácii. Človek sa tam vôbec nemusí báť, príde a uvidí, zoznámi sa a buď sa dá s niekým do reči a dozvie sa viac, alebo ho to neosloví a odíde. Na Slovensku je toho dosť, len nie každý to berie ako ja. Ja by som rada otvorila oči všetkým. Preto organizujem tuto u seba párty, kde by sa ľudia mohli spoznať, pokecať, popozerať sa – hlavne chcem, aby sa nebáli.
Keď príde nový človek na takéto stretko do reštaurácie, očakáva sa od neho, aby mal aj nejaký prehľad?
Stačí záujem. Každý niečo hľadáme, stačí len prísť a na všetky svoje chute prídeš potom časom. Ľudia ťa privítajú, nejako sa ti predstavia a aj ak nevieš, kým presne si v tomto smere, či si hore alebo dole, netlačí sa na pílu. Na takýchto stretkách sa nič extra nedeje, je to vo verejnom priestore, nikto ťa nezabije (smiech.). Je to čisto len o vzájomnom spoznávaní sa.
Čo je dominancia a submisivita?
Poviem, čo nie je dominancia: nie je to arogancia, nie je to o tom, že ja som hore a som len tým, čo toho druhého ponižuje. Submisivita je zase o oddanosti. Každý má však svoje vlastné miery a limity, ktoré si musí sám nastavovať. Sme predsa dospelí a vieme komunikovať.
Ako to funguje u teba na párty?
Mám súkromný klub a behajú mi tu aj nahí ľudia. Môžeš sa tu hrať, ale aj sedieť a porozprávať sa napr. o zakázanej téme (Smiech.) a keď ťa po čase chytí chuť a povieš mi že „Niečo by som vyskúšal, madam“, tak ideme na to. Chodia sem ľudia, ktorí majú veľa skúseností a vieme sa od seba aj niečo naučiť, najlepšie na tom je, že svet BDSM fakt nemá konca (Smiech.).
Chodia k tebe aj nejakí prominentní klienti?
Toto neriešim. Nikoho sa nič nepýtam, rešpektujem súkromie.
Majú o tvoje akcie záujem aj páry alebo ženy?
Hej, páry hlavne na párty. Zo žien chodia hlavne dominy, subinky pomenej. Keď už príde pár, tak v zložení dominant a subinka.
Ako zaisťuješ bezpečnosť na svojich akciách?
BDSM komunita funguje tak, že keď už človeku zdvihneš telefón alebo si posielate SMS-ky, vieš, s kým máš dočinenia. My sme úplne iní ľudia, u nás sú všetci otvorení, milí a hlavne vďační za to, že poznajú aj niekoho iného s podobnými záujmami. V podstate vieme o svojich „najhorších stránkach“, tým pádom sme medzi sebou viac v pohode. Za dva roky sa mi tu nič zlé nestalo, ani len nejakú drzosť som nezažila a o párty to platí tiež. Okej, raz sa niekto opil viac než mal, tak sme ho uložili spať, nestalo sa však nič také, že by sa niekomu ublížilo alebo že by bol na nás zlý, alebo že by som sa bála a musela zavolať políciu…
Nemáte teda ani nejakých „SBS-károv“?
V našich priestoroch si skôr ty ten, čo sa tu bojí byť; nevieš kde si, nevieš čo je za týmito dverami, čo máš očakávať … (smiech.) Takže v tomto smere mám výhodu ja. Ale samozrejme, mám tu aj ľudí, na ktorých by som sa vedela obrátiť, ak by trebalo naozaj pomôcť.
Majú Slováci a Slovensky voči BDSM väčšie predsudky než k domácemu násiliu?
Slovenské domácnosti boli také, že v nedeľu do kostola, po kostole do krčmy a z krčmy domov prísť zbiť ženu. A toto bolo – dúfam, že už nie je – na Slovensku vždy akceptované, bolo to niečo ako verejné tajomstvo. Teraz sa to už, našťastie, rieši, je to v zákonoch poistené. Naopak, ak sa dvaja dospelí ľudia dohodnú a dajú si súhlas (existujú aj zmluvy o praktikách), tak prečo nie, ak ich to baví a vzrušuje? BDSM nie je násilie, často to tak síce vyzerá (hlavne vo videách), ale ten, kto svet BDSM neokúsil, nevidí do hĺbky …
Si v kontakte aj s českou BDSM komunitou? Ako by si porovnala Slovákov a Čechov?
Česi sa až tak neboja, sú otvorení a neriešia. Vlastne hocikde okrem Slovenka je to lepšie, už len keď popozeráš na Instagrame aké ženy, šupy, dominy, nedominy tam sú a propagujú sa, aké krásne BDSM klubovne tam majú … Ja osobne som odpadla z Poliakov.
Slováci sa vždy pred tým, než ku mne vojdú, obzerajú, či niekto nie je na ulici. Boja sa o svoje súkromie. Česť výnimkám, ktorí sa neobzerajú a nič neriešia, majú v p**i, čo si kto o nich myslí.
Aké sú tvoje hranice, do čoho by si nešla?
Ťažká otázka, ja mám rada asi všetko. Aj keď dobre, nie úplne všetko – strop mám v sexe, do toho nejdem. Nešla by som ani do rezania skalpelom, aj keď niektorí ľudia to chcú, a tiež ani vomit (vracanie, pozn. red.) by som nedala.
Tvoj názor na sex pod vplyvom omamných látok?
Toto vôbec, neberiem ani len opitých ľudí. Ak by prišiel niekto opitý, nemám istotu, či by mi za hodinu, keď vytriezve, nepovedal, že som mu spravila niečo nepríjemné, čo nechcel. Dávam si pozor aj na ľudí na párty, kto koľko vypije. Zo subíkov nepije ani jeden, lebo musia šoférovať, máme ich ako odvoz – chcú si to užiť hlavne triezvou hlavou, a to si na nich vážim. Jediné, čo je tu „omamné“, je popper, ale to je len na uvoľnenie (popper je na Slovensku legálny, používa sa pri análnom sexe a na erekciu, pozn red.). Ale aj na to si dávam veľký pozor, aby sa tu s tým nikomu nič nestalo.
Patrí aj k romantike a romantickému vzťahu fetiš?
Jasné. Keď sa dvaja ľudia dajú dokopy a majú vzťah, každý má niečo svoje, len si to často navzájom nepovedia. Potom im to kazí vzťahy, pretože si to jeden z nich ide hľadať inde – čo by som nenazývala ani podvádzaním, ja osobne by som to tak nebrala – niekomu by to však vedelo rozbiť vzťah. Partneri by sa vo vzťahu mali rozprávať, vedieť si vykomunikovať veci a hlavne dnes – ľudia sa nerozprávajú o sexe, lebo sa hanbia, ale tvoj partner by ťa mal mať rád, aj keď máš nejaký fetiš.
Čo si myslíš o monogamných vzťahoch?
Sto ľudí, sto chutí. Ľudia by sa mali baviť, kým je život fajn. Ale stanoviť, že kde sú nejaké medze … To nech si nastaví každý sám za seba.
Ak by chceli partneri spolu objavovať BDSM v sexe, čo by si im odporučila na začiatok?
Hlavne komunikovať, nastaviť si stop slovo, po ktorom s aktivitou okamžite prestanú, aby nezažili niečo nepríjemné. Musia si navzájom vysvetliť, čo majú medzi sebou a čo od seba chcú a potom sa skúša. Keď človek rozpráva, ide všetko a aj ja keď tu mám cudzieho človeka, musím si s ním všetko vykumunikovať, nie som telepatka, tiež si nastavujeme stop slovo. Limity sa časom zároveň sami prirodzene posúvajú. Pre mňa, napríklad, bola topka posledná skúsenosť, keď sme robili waterboarding (šatka na tvári, na ktorú sa leje voda, pozn. red.).
Myslíš, že Slovenky a Slováci radi skúšajú nové veci v sexe?
Oni by aj radi, len sa strašne boja. Veľmi dlho im trvá, kým sa vôbec odvážia niečo vyskúšať, niečo, čo naozaj chcú a vedia, že to chcú, ale trvá im to roky. Raz ku mne prišiel jeden muž, o ktorom som potom zistila, že sme si už rok a pol pred tým písali. Až po roku a pol sa odvážil ku mne prísť, pričom ja nehryziem … až tak (smiech). Jednoducho, treba vždy komunikovať a presne vedieť, čo ten druhý chce. Jeden subík mi totiž po tejto otázke odpovedal, že on chce len to, čo chcem ja. No a ja som mu chcela poriadne nakopať gule a on zrazu, že toto už nie – preto je komunikácia dôležitá.
Čo ťa najviac baví?
Dusenie a kopanie do vajec (smiech.) Tam je najväčšia chlapská slabosť. Páči sa mi tá irónia, keď za mnou príde muž a poprosí ma, aby som ho nakopala do gulí, pričom neboli odjakživa práve chlapské gule to sväté? A teraz ma o to ten chlap prosí.
Odkiaľ si sa učila o BDSM? Nejaké knihy, videá, filmy …?
Všetko ma naučili ľudia, nikdy som si o tom nič nečítala. Pár vecí, ktoré som nevedela, som si, samozrejme, pozrela – napríklad, keď odo mňa človek chcel, aby som si o jeho jazyk uhasila cigaretu. Teraz už viem, že pred tým treba na jazyk napľuť, ale sú aj taký, ktorým stvrdol a cigarety hasia aj bez slín.
Na TikToku sa šíri jedno vlákno ohľadne BDSM, v ktorom ženy vyzývajú mužov, aby ich nebili – prirovnávajú to k týraniu. Odôvodňujú to tým, že keďže žijeme v spoločnosti, v ktorej je s tým veľký problém, nemalo by sa to diať ani počas sexu.
Ak s tým tá žena súhlasí a vzrušuje ju to, tak v tom nevidím problém. Nikdy som nezažila, že by sa muž k svojej subinke choval zle. Na druhej strane, ženy toho znesú oveľa viac. Ja osobne voči ženám neviem byť taká, že by som ju udrela, voči žene mám rešpekt. Ale keď vidím, že to tá žena naozaj chce – a je to dosť vidno na človeku – tak prečo nie. Vedia si užívať aj výprask do krvi.
Akí sú muži-dominanti?
U niektorých sa mi nepáči ich správanie, hlavne keď do toho vkladajú viac aroganciu než dominanciu. Potom sa k svojim subinkám správajú ako k handrám. Je potrebné, aby tam bol rešpekt, stále ide o človeka, no niektorí chlapi si chcú dominanciu viacej presadiť aj kvôli tomu, že vnútorne s niečím nie sú vyrovnaní. Aj keď je tu dynamika pani/otrok, stále sa musíme rešpektovať a dôverovať si. Ani ty, ak by si mi nedôveroval, by si ku mne neprišiel a nemohla by som ťa len tak zviazať. Ľudia sa musia najprv spoznať.
Písal ti niekedy niekto nejaké nenávistné komentáre alebo správy?
Nie, nič také sa mi ešte nestalo. Len mi Instagram maže účty, už som mala sedem profilov.
Aký bol dôvod?
Vypli ma, takže ma niekto musel nahlásiť, asi ma nemá rád. Toto je jediná nenávisť, o ktorej viem, že je namierená proti mne. Pričom nemala som tam žiadne nahé fotky, fotila som si nové čižmy alebo nohy, za rok som nazbierala 12 tisíc ľudí. A potom keď som vytvorila Archu, tam som mala tak 2 alebo 3 tisíc sledovateľov. Pri tomto účte som ale chápala, prečo nás vymazali, a tak trochu sa na to aj spoliehala (Smiech.) Dávala som tam fotky z našich párty.
Prečo takýto názov?
Tak ako mal Noe svoju archu pre zvieratká, tak aj my sme mali tú svoju, kde sme chceli a prijímali hocijaké zvieratko.
Nerozmýšľala si aj nad založením OnlyFans?
Jasné, mám ho. Ale ani sem nemôžem pridávať naše videá ani fotky s týraním ani dusením ľudí. Je to dosť obmedzujúce, takže tam sú iba soft praktiky, napríklad footfetish.