Medzinárodný deň väznených spisovateľov si každoročne pripomíname od roku 1980. Vznikol z iniciatívy Medzinárodného klubu spisovateľov. Deň je určený na podporu autorov a ich práva na slobodu prejavu a šírenia informácií. Cieľom bolo zvýšenie povedomia verejnosti o prenasledovaných a väznených spisovateľoch, novinároch, básnikoch a vydavateľoch.
Ľudovít Didi
1931 - 2013, narodený v Púchove. Bol nemanželským rómskym dieťaťom a vyrastal u svojich starých rodičov, jeho otec bol rómsky hudobník. Napriek diskriminácii a zlým finančným pomerom absolvoval ľudovú aj meštiansku školu. V škole sa ho ujal učiteľ-kňaz, ktorý v ňom videl potenciál a väčšmi u Ľudovíta rozvíjal jeho vedomosti. Bol prijatý na učiteľskú školu do Bánoviec nad Bebravou, no keďže rodina nemala peniaze na internát, nešiel tam. Didi teda odišiel do Bratislavy, keďže však nemal na jedlo, musel žobrať, za čo ho vzala polícia na stanicu, kde musel vysvetliť ako a kde si chce nájsť prácu. Vrchný policajt mu umožnil dva týždne prespávať na stanici s podmienkou, že si zatiaľ nejakú robotu nájde.
Didi mal šťastie a narazil na zle učiacich sa synov istého Bulhara - za to, že ich učil, mu Bulhar dával jedlo a poskytol aj izbu. Skrz brigády v reštauráciách si zas zarobil na maturitný kurz v YMCA. Následne študoval na viacerých výškach, doštudoval nakoniec v Nitre na Pedagogickom inštitúte a pracoval na Osobitnej škole vo Vrábľoch. Stadiaľ ho však vylúčili z podozrenia kazenia socialistickej mládeže a nezhody s ideovo-politickým vedením zverencov. Následne prišla opresia zo strany systému, jeho deťom sťažili podmienky prijatia na školy a Didi aj so svojou manželkou museli pracovať vo fabrike. Aj napriek tomu boli svojim názorom verní a podpísali aj Chartu 77. Písať začal až na dôchodku, na popud manželky, písal najmä o svojich zážitkoch a skúsenostiach s režimom.
Zora Jesenská
1909 - 1972, narodená v Martine. Študovala na mestskom gymnáziu, neskôr klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Zarábala si ako učiteľka klavíra a redaktorskou prácou pre feministický časopis Živena, neskôr bola aj podpredsedníčkou rovnomenného združenia.. Neskôr pôsobila aj redaktorka vo vydavateľstve Tatran. Počas uvoľnenejších 60. rokov sa zasadzovala o demokratizáciu pomerov v režime, za čo bola po okupácií perzekvovaná. Už od mladosti sa venovala umeleckému prekladu. Do slovenského jazyka vnášala autorov ako Lermontov, Puškin, Tolstoj, Čechov či Gogoľ, ale aj neruských autorov ako Schiller, Dumas alebo Shakespeare. V roku 2017 -dostala in memoriam Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj prekladateľskej činnosti.
Milan Šimečka
1930 - 1990, narodený v Bohumíne. Vyštudoval ruštinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, neskôr pôsobil na Filozofickej fakulte UK a VŠMU v Bratislave. Po 1968 v čase normalizácie bol prenasledovaný a za trest musel pracovať vo viacerých robotníckych povolaniach. Napísal dielo Sociálne utópie a utopisti, v ňom predstavil svoje antikapitalistické postoje a príklon k marxizmu, či Kríza utopizmu. V zahraničí publikoval svoje eseje, fejtóny a aj niektoré knihy, v ktorých sa ponáral do mechanizmu totalitných režimov a aktuálneho politického diania. Po Nežnej revolúcii bol poradcom prezidenta Havla na 10 mesiacov, až kým nezomrel. Je držiteľom ceny Jana Palacha, International Press Institute mu udelil IPI Press Freedom Award za najlepší článok roku a Václav Havel mu in memoriam udelil Rad T. G. Masaryka 1. triedy.
Oleg Pastier
1952 - 2018, narodený v Tekovskej Novej Vsi. Študoval na strednej všeobecnovzdelávacej škole v Nitre a neskôr sa venoval sa poézií a publicistike. Skrz samizdat získal prvé skúsenosti s vydávaním kníh a časopisov - spolupracoval s časopismi Kontakt, Fragment a Fragment K. Po Nežnej revolúcií spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom a vytvoril preň sériu 23 fíčrov s názvom Rodinné striebro, taktiež spracoval rozhlasovú reláciu Obuj sa a choď, Avantgardy, Európska poviedka a mnohé ďalšie, dajú sa vyhľadať v archívoch RTVS. Od prezidenta dostal aj vyznamenanie Radu Ľudovíta Štúra 2. triedy. Český ústav pre štúdium totalitných režimov mu udelil Cenu Václava Bendu, tú rozdáva osobnostiam, ktoré zohrali významnú úlohu v boji za obnovu slobody a demokracie Československa.
Dominik Tatarka
1913 - 1989, narodený v Drienovom. Tatarka vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a na Sorbonne v Paríži, uvádza sa v životopise na Literárnom informačnom centre. Ako partizán sa zúčastnil aj odbojov Slovenského národného povstania, bol aj členom Revolučného národného výboru. Po oslobodení krajiny zastával niekoľko profesii, bol redaktorom, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, ale napríklad aj scenáristom. Angažoval sa aj vo Zväze československých spisovateľov. Bod obratu v jeho živote nastal, keď prišlo k okupácií vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Dovtedy bol presvedčeným komunistom, no po tomto akte, sa jeho dôvera v predstaviteľov ideí, v ktoré veril, zlomila. Reakciou vtedajšej vlády bola absolútna cenzúra, Dominik Tatarka nesmel nikde publikovať a stal sa personou non grata. Svoje diela teda začal publikovať v samizdate, teda tajne bez vedomia štátu. Následne sa živil ako pomocný robotník v lese. Ako jeden z mála Slovákov bol aj signatárom Charty 77. Za svoje dielo Písačky dostal Cenu Jaroslava Seiferta, ktorú zriadila Nadácia Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktorým bola zakázaná publikácia v dobe svojho vzniku.