Jakub alias DJ Triple P patrí medzi najaktívnejších DJ-ov slovenskej hip-hopovej scény. Za mixpultom stojí už od tínedžerských čias a dnes má za sebou vystúpenia na klubových eventoch aj veľkých festivaloch po boku mien ako Separ, Luca Brassi či Yzomandias.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- čo považuje za najväčší wau moment, ktorý sa podľa neho už nikomu nepodarí
- prečo si po prvom hraní so Separom myslel, že je namyslený
- aké situácie už musel ako DJ zachraňovať
- čo považuje za svoje najbizarnejšie DJ zážitky
- čo ho pri hraní na ľuďoch najviac irituje
Čo bolo doteraz tvoje najväčšie „wow, toto sa fakt deje“ v kariére?
Po Separovom štadióne som hral afterku a môj set bol vlastne showcase, kde vystúpila takmer celá scéna a rapovali tam Separ, Dame, Yzo, Raphael, Luca, Hard Rico, Shimmi, Zayo a podobne. To bol pre mňa asi najväčší wow moment, ktorý sa podľa mňa už nikomu nikdy nepodarí zopakovať. Aj keď som tam spravil jednu chybu a dostal som to pocítiť (smiech), bol to neskutočný zážitok.
Ako si sa vôbec dostal k DJingu – teda kedy vznikol Triple P?
Niekedy, keď som mal 16, tuším to bol február. Teda asi pred trinástimi rokmi…strach. DJ-ské meno mi dal jeden kamoš hneď po prvej akcii. Tam vznikol Triple P.
Pred pár rokmi ťa v rozhovoroch označovali za najvyťaženejšieho hip hop DJa na Slovensku – ako to vnímaš dnes? Zmenilo sa odvtedy niečo v tvojom tempe alebo kariére?
Bolo to najvybookovanejší DJ, čo vymyslel Osťo, keď sme vymýšľali názov. Najviac mi v tom pomohol a nikdy na to nezabudnem.
V tempe ani nie, stále idem bomby už asi štyri roky, ale neviem, či toho mám viac ako iní DJs. Už sa na to tak nepozerám a sledujem len seba a ľudí, s ktorými spolupracujem. Ale vtedy to bolo o dosť ľahšie. Cena za môj set bola nižšia ako teraz a mám pocit, že vtedy mi ľudia z hudobného priemyslu chceli viac pomôcť a potiahnuť ma ako teraz.
Pamätáš si ešte na svoje prvé hranie po boku Separa? Aké to bolo – skôr stres alebo čistý hype?
Áno, bolo to v Prievidzi v Jantári. Vtedy som si veril ako technický DJ s gramofónmi a myslel som si, že to Separ určite ocení. On však len prišiel a povedal, že čo to hrám za blbosti (smiech).
Urazil som sa a všade som rozprával, aký je namyslený. Až neskôr som si uvedomil, že on mal okolo seba množstvo kvalitných DJ-ov a moje šaškovanie tam nikoho nezaujímalo. Mal som jednoducho hrať dobrú party. Vtedy som sa ešte ako DJ trochu hľadal.
Aký je váš vzťah mimo pódia? Je to skôr čisto profesionálna spolupráca alebo ste si sadli aj ľudsky a dnes ste už kamoši?
Sme kamoši. Mimo eventov sa nestretávame, ale v práci sa vidíme celkom často. Ja mám rád ten typ ľudí, humoru a zábavy. Vždy sa teším na spoločné eventy a myslím si, že aj on je rád, keď tam hrám ja. Hlavne si cením, že keď som párkrát niečo potreboval, vždy to pre mňa urobil.
Aký je rozdiel medzi hraním v klube a hraním po boku interpreta na veľkom pódiu?
Tak ja nie som úplne koncertný DJ, ale skôr ten support, čo hrá pred alebo po. Rozdiel tam nejaký je, ale veľmi to neporovnávam. Aj malý klub, aj veľký festival dokážu byť super.
Zažil si niekedy situáciu na stagei, ktorú si musel zachrániť?
Jasné. Ja som už podľa mňa zachránil asi polku scény, keď sa diali nejaké problémy s technikou. Dokonca som na festivale Rubicon požičal USB kábel DJ-ovi od Quava z Migos, ktorý si ho samozrejme nechal, a ja som potom musel zháňať nejaký náhradný (smiech).
Spomenieš si aj na nejaký najbizarnejší moment, ktorý si ako DJ zažil?
Áno, mám ich celkom dosť. Napríklad to, čo som spomínal vyššie, je podľa mňa celkom bizár. V prešovskom klube Encore som sa opil tak, že som neodohral afterku, v Dolnom Kubíne mi v plnom klube trikrát vypadla hudba a ľudia na mňa kričali „fuuuj“, a raz dávno som zobral na party dievča, ktoré sa predo mnou, keď som hral, bozkávalo s náhodným chlapcom. Mám milión takýchto príbehov.
Prišla ti niekedy fakt zvláštna požiadavka od publika alebo organizátora?
Od organizátora asi nie. Fakt len v prípade, keď niekto bookuje DJ-a podľa toho, kde hrával, a ani nevie, kto to je. Napríklad keď sa ma opýtajú, čo vlastne hrám. To mi príde zvláštne – keď si bookuješ interpreta a nevieš ani, čo vlastne bookuješ. Od publika prídu zvláštne požiadavky tak trikrát do týždňa.
Dá sa dnes na Slovensku podľa teba reálne uživiť iba DJingom alebo to väčšinou musí byť kombinácia viacerých vecí? Čo robíš, keď práve nehráš?
Pri troche šťastia sa to dá. Keď nehrám, snažím sa cvičiť, hrávam basketbal a robím veci spojené s hudbou. Ja to žijem 24/7 365 dní v roku.
Dá sa pri tomto životnom štýle vôbec oddýchnuť?
Jasné, úplne v pohode. Keď si dokážu oddýchnuť ľudia, ktorí robia manuálne päťkrát do týždňa, ja si nemôžem sťažovať.
Ako zvládaš nočný život – alkohol, spánok, energia? Nepodpíšu sa na tebe občas prebdené noci?
V pohode, som zvyknutý. Ako som už hovoril, ja sa z toho teším. Stále mám veľa hraní, kde býva plno, a asi by som bez toho nevedel byť.
Čo sa týka alkoholu, v tomto veku to už cítiť a musím si vyberať, kedy pijem. Snažil som sa to v poslednej dobe obmedziť, aj keď to tak možno nevyzerá. Myslím, že kvôli sociálnym sieťam mám už nálepku, že pijem veľa, ale za to si môžem sám. Ono to však naozaj nie je tak, že by som pil na každej party.
Mám taký pocit, že byť DJom sa dnes stáva stále väčším trendom a chce ním byť každý tretí človek. Čo si ty osobne o tomto myslíš?
Ani nie. Myslím si, že je to už dlhší čas stále rovnaké. Pár tanečníkov alebo influencerov to robí, ale ja to nejako neriešim. Podľa mňa to nie je úplne trend.
Čo momentálne najviac funguje na Slovensku – čo chcú ľudia počuť?
Slovenský rap a white girls music, respektíve popové hity okolo roku 2010.
Je niečo, čo ľudia na koncertoch alebo v kluboch robia a ako DJa ťa to vie úprimne vytočiť?
Mne okolie hovorí, že ma vytáča všetko, keď hrám (smiech). Takže áno – vytáča ma, keď mi niekto dookola ukazuje na telefóne, čo mám zahrať, vytáča ma fráza „zahraj niečo tanečné“ a vytáčajú ma ľudia, ktorí sa nasilu musia predvádzať na stagei. Ospravedlňujem sa.
Ale najviac ma vytáča, keď za mnou príde niekto opitý a povie mi vetu: „Zahraj niečo poriadne.“
Aký je podľa teba najväčší mýtus o DJoch, ktorému ľudia stále veria?
Že na akcii máme vždy iné dievča. Halo, ja tam prídem väčšinou o ôsmej, nevyspatý a unavený, a odchádzam o tretej–štvrtej, keď už sú tie najkrajšie s niekým iným alebo doma. Ja primárne chcem ísť domov.
Je niečo, v čom je slovenské publikum možno špecifické – v dobrom alebo zlom?
Slováci sa vedia najlepšie zabávať a vo veľa mestách sa chcú pofotiť, pokecať, pozvať ma na poldeci. Myslím si, aj keď to možno bude znieť prekvapivo, že Slováci, ktorých ja v kluboch stretávam, sú vo väčšine prípadov super.
Je nejaké pódium, festival alebo moment, o ktorom snívaš, že si ho raz zažiješ?
Už ani nie. Mám všetko, o čom som sníval. Vlastne o dosť viac.
