Na pódiu stojí bosá, pevne spojená so zemou. Pre Martinu Kertészovú, speváčku a hudobníčku z kapely DIS IS MARKĒTA, je to spôsob, ako sa uzemniť, cítiť každý tón a naplno prežiť hudbu. Jej piesne vznikajú z intímnych zážitkov, no menia sa na príbehy, v ktorých sa dokáže nájsť každý. S kapelou prepája folklór, experimentálnu hudbu a elektroniku do podmanivej zmesi, ktorá si získala poslucháčov doma aj v zahraničí. Dokazuje to aj účinkovanie na prestížnom festivale Colours of Ostrava 2025 či ocenenie v rámci Radio Head Awards.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa folklór stáva sa živou súčasťou súčasnej hudby,
- čo Martinu frustruje pri písaní piesní,
- ako sa kapele DIS IS MARKĒTA hralo na festival Colours of Ostrava a ako sa dostala do amerického rádia,
- s akými problémy dnes riešia kapely na Slovensku,
- a prečo niektoré texty zostávajú navždy tajomstvom.
Názov DIS IS MARKĒTA je kombináciou tónu dis a tvojej prezývky „Markéta“. Ako vznikol?
Je to slovná hračka. Na prvé počutie to znie ako anglické „this“ a ľudia názov prekladajú ako „Toto je Markéta“. V skutočnosti je to tiež kombinácia tónu dis a skratky z môjho mena a priezviska. Keďže sme v kapele dve Martiny, prezývka Markéta vznikla ako vtip na rozlíšenie. Postupne sme si na to zvykli a dostala sa aj do nášho názvu. Bola to vlastne prvá použiteľná možnosť – ostatné názvy boli buď smiešnejšie, alebo ťažšie zapamätateľné. Medzi sebou si to skracujeme len na „Markéta“ – napríklad: „Ideme hrať s Markétou koncert.“ Je to meno aj názov kapely v jednom.
Prezradíš aj nejaké krkolomné, smiešne názvy, ktoré ste skúšali?
Strojcom týchto názvov bol náš bývalý violončelista. Pôvodné názvy si nepamätám, no z aktuálneho DIS IS MARKĒTA vznikla napríklad skratka „disketa“, „Dis is parketa“, a keď sme chorí, tak „Disease Markéta“. A podobné srandičky. (smiech)
Tvoj hudobný príbeh sa začal folklórom. Ako sa tvoj vzťah k slovenskému folklóru vyvíjal a čo pre teba znamená dnes?
Folklór bol pre mňa vždy prirodzenou súčasťou života. Odmalička som chodila do súboru, doma som si veľa spievala a tancovala. Nikdy som ho nevnímala ako niečo staré – vždy bol pre mňa súčasný a pestrý. Aj v čase, keď som sa mu aktívne nevenovala, piesne vo mne žili ďalej. Bavila ma jeho rozmanitosť, región od regiónu iné piesne, kroje či zvyky.
Neskôr som začala objavovať aj príbehy predkov – spôsoby, ako žili, ako boli spätí s piesňami či tancami. Uvedomila som si, že toto každodenné „žitie folklóru“ sa z nás postupne vytráca. Spomínam si na starkú, ktorá si ľudové piesne spievala pri bežných činnostiach, pri varení či práci na záhrade. To, čo chcela povedať, často zaspievala. Pieseň môže byť rovnako prirodzeným prejavom ako reč.
Na našom hudobnom folklóre mám tiež rada, že otvára dvere do multižánrovosti. Dá sa prepájať s inými žánrami a oživovať v súčasnom zvuku.
Dnes je folklór akoby opäť „trendy“.
Určite. Na Slovensku je cítiť, že folklór zažíva návrat. V skutočnosti tu však vždy bol, len sa mu možno nevenovala taká pozornosť. Samozrejme, treba rozlišovať, čo je folklór a čo je jeho zneužívanie, napríklad na politické účely.
Ako na hudobný folklór reagujú mladí ľudia?
Často sa im páči, keď sa prepája s inými žánrami. Viackrát sme počuli, že niekto, kto nemal k slovenskému folklóru vzťah – vnímal ho ako niečo zastaralé, čo patrí do minulosti – ho v novej zvukovej podobe prijal a stal sa mu blízky.
Samozrejme, nie všetci mladí ľudia si k nemu cestu nájdu. Je to vec vkusu. Naša skúsenosť je taká, že mnohých oslovuje práve jeho nové spracovanie.
Vaša hudba je mix hudobného folklóru, alternatívy a elektroniky. Ktoré vplyvy si v sebe ešte nosíte?
To je pre mňa vždy ťažká otázka. Aj keď sme sa snažili pomenovať, kam vlastne patríme, nevieme sa zaradiť do jednej škatuľky. Naša tvorba je veľmi intuitívna. Každý člen kapely prišiel z iného hudobného prostredia – niekto z experimentálnej hudby či klasiky, iný z folklóru – a týmto spojením sme vznikli.
Ak by som mala vybrať konkrétne hudobné vplyvy, boli by to prvky ľudovej piesne, experimentálnej a klasickej hudby, elektroniky či ambientu. V nových piesňach sú to aj prvky rituálnej hudby. Snažíme sa na seba nechať pôsobiť to, čo prichádza, a s tým ďalej pracovať.
V tvojich textoch cítiť veľkú dávku osobnej výpovede. Aké je to – ísť s kožou na trh a takto sa otvoriť publiku?
Zo začiatku to bolo náročné. Texty vznikajú z môjho vnútorného sveta a prežívania, niektoré sú pre mňa obzvlášť citlivé. Spočiatku som mala problém ukázať ich kapele a ešte ťažšie bolo predstaviť ich publiku. Zažívala som neistotu z toho, či som pripravená, aby ich ľudia počuli.
Snažila som sa ale odstúpiť od seba a povedať si: „Nie som jediná, kto toto prežíva.“ Bolo pre mňa dôležité ukázať ľuďom, že v tom nie sú sami. Zároveň je pre mňa samotné spievanie liečivé. Keď niečo vyspievam, akoby zo mňa opadla záťaž. Hudba je mojou formou terapie.
Dnes, keď piesne opakujem, cítim, ako pôvodné emócie postupne stratili svoju silu. To, čo bolo kedysi ťažké spievať, spievam s ľahkosťou. Viem si pripomenúť, v akom období som skladala konkrétnu pieseň a zároveň cítim vďačnosť, že ten čas už prešiel. Hudba mi umožňuje sledovať vlastnú cestu – vracať sa k dôležitým momentom a uvedomovať si, že všetko raz pominie.
Dá sa ísť aj úplne do hĺbky, alebo je vždy nejaké percento, ktoré si človek nechá len pre seba?
To je krásna otázka. Nedávno som bola na prednáške mojej obľúbenej poetky Mily Haugovej, kde povedala: nechajte si svoje tajomstvo, svoje jadro, nejaký kúsok vo vašom vnútri len pre seba.
Dá sa ísť úplne do hĺbky, otázka skôr je, či to človek chce alebo nechce. Aj keď si tie najintímnejšie veci nechávam pre seba, niekedy to nedokážem ovplyvniť – keď mám potrebu sa vypísať alebo vyspievať, to skryté sa zrazu ocitne v texte. Občas je to presne naopak a najväčšou frustráciou je, keď silný pocit v sebe nedokážem dostať do slov piesne. Niečo tak ostáva skryté a nepomenované, dokonca aj predo mnou samou.
Na koncertoch spievaš bosá. Je to symbol, rituál alebo ti to je skrátka komfortné?
V prvom rade je to pohodlné. Rada chodím bosá aj v bežnom živote – moja mamina by vedela rozprávať, ako ju to v detstve vytáčalo. (smiech) S klaviristkou sme od začiatku koncertovali bosé, postupne sa to udomácnilo a dnes väčšina kapely hrá bosá.
Pre mňa je to aj spôsob, ako cítiť zem. Je to istý druh uzemnenia. Zároveň mi to pri spievaní fyzicky pomáha – ľahšie sa mi spieva, keď stojím pevne a viem sa nohami „usadiť do zeme“. Je to tiež o slobode pohybu, môžem sa hýbať, ako chcem a viem, že ma nohy udržia. Mám rada, keď medzi mnou a zemou nič nie je.
Hrali ste aj na Colours of Ostrava. Ako ste vnímali taký veľký festival?
Očakávala som väčší stres, no nakoniec to bola veľmi príjemná skúsenosť. Festival bol výborne zorganizovaný a dobre sa nám hralo. Bolo skvelé vyskúšať si veľký stage – zvyknutí sme na menšie pódia, kde máme väčšiu blízkosť medzi sebou aj s publikom.
Pred pár rokmi ste boli nominovaní na ocenenie v 2 žánrových kategóriách (world music a folk) Radio Head Awards. Čo to pre vás znamenalo?
Veľké prekvapenie. Okrem toho, že sme to vôbec nečakali, bolo to aj po prvýkrát, čo nás niekto žánrovo zaradil do world music.
To nám otvorilo dvere k novým festivalom, promotérom, ľuďom, ktorí sa v tomto svete pohybujú. A vďaka tomu sa naša hudba dostala ďalej, na zaujímavé miesta a aj do zahraničia.
Vaša hudba zaznela aj v americkom rádiu. Ako k tomu došlo?
Áno, súviselo to práve s tým, že sme sa dostali do sveta world music. Dostali sme možnosť zahrať na showcase festivale Ritmo Budapest, kde si nás všimli ľudia, ktorí sa v tomto prostredí pohybujú. Následne nás platforma UPBEAT zaradila do rebríčka 10 nových „world music“ kapiel z Európy, vďaka čomu nás objavil aj Darek Mazzone – DJ amerického rádia KEXP. Ponúkol nám, že nás zahrá vo svojej relácii.
Líši sa energia koncertov doma a v zahraničí?
Nikde nie je taká energia ako doma, medzi priateľmi a rodinou. No je pravda, že občas je pre mňa náročnejšie hrať doma, ako v zahraničí. Poznám ľudí v publiku a cítim väčšiu zodpovednosť za svoj výkon. V zahraničí často hráme pre neznámych ľudí a dokážem sa viac uvoľniť.
Máte pred koncertom nejaký rituál?
Áno. Som kontaktný človek, rada sa objímam a pred koncertom potrebujem blízkosť. Kapela si na to už zvykla. Vždy sa chytíme do kruhu ako futbalisti, povieme si niečo povzbudivé – väčšinou vtipné – a potom naraz každý vydá nejaký tón. Vznikne harmónia alebo disharmónia, naladíme sa na seba a ideme na stage.
Dá sa na Slovensku uživiť hudbou, alebo je to skôr srdcová záležitosť?
Verím, že sa tie dve veci nevylučujú, no u nás je to skôr srdcová záležitosť. To, či sa tým dá uživiť, závisí od viacerých faktorov. Záleží na konkrétnom človeku, aj na žánri či cieľovej skupine, pre ktorú je hudba určená. V prípade alternatívnej hudby, akú robíme my, je to o čosi ťažšie. Na Slovensku je aktuálne problém aj so systematickou štátnou podporou pre umelcov a vytváraním prostredia, ktoré by im pomáhalo živiť sa tým, v čom sú dobrí. Jeden z mála zdrojov, Fond na podporu umenia, nedávno zmenil štruktúru svojej podpory a mimo iné výrazne obmedzil podporu pre nezávislé kultúrne centrá. Práve vďaka ich činnosti mohlo veľa umelcov a kapiel ako my prezentovať svoju tvorbu.
