V stredu v Bratislave odštartuje 18. ročník Filmového festivalu inakosti, ktorý so sebou prinesie filmy prepojené s LGBTI+ menšinou, z toho 41 celovečerných a viac ako 40 krátkych. Festivalom sa snažia jeho organizátori prispieť k eliminácii homofóbnych postojov v našej spoločnosti a zároveň dopriať filmovým nadšencom kvalitný filmový zážitok.
V našom rozhovore sa dozvieš, ako sa Filmový festival inakosti rokmi mení, ako reaguje jeho riaditeľka na zamietnutú podporu od Ministerstva kultúry, či si myslí, že sú Slováci na ceste k väčšej vzájomnej tolerancii či aký moment bol z doterajších ročníkov nezabudnuteľný.
Blíži sa nám už 18. ročník Filmového festivalu inakosti, na čo sa môžu návštevníci tento rok tešiť?
Na sedem dňový maratón výborných filmov v Kine Lumière a Kine Film Europe, filmov z ktorých väčšinu nie je možné nikde inde vidieť. Na bezpečný a láskavý priestor nielen pre queer ľudí a taktiež množstvo sprievodných podujatí, ktoré približujú rozmanité aspekty ich životov.
Čo je hlavnou myšlienkou FFi?
Naším cieľom je každý rok priniesť filmovým nadšencom čo možno najkvalitnejšie filmy. Zároveň sa už 18 rokov snažíme festivalom prispieť k eliminácii homofóbnych postojov v spoločnosti.
FFi má neoficiálny podtitul – filmový festival pre LGBTI+ ľudí, ich rodičov, deti a priateľov. Tento dodatok je veľmi dôležitý, upozorňuje, že queer ľudia nie sú uzavretou komunitou žijúcou niekde na periférii, ale sú prirodzenou súčasťou našej spoločnosti s rodinnými väzbami ako má ktokoľvek iný. Zároveň diskriminácia namierená voči LGBTI+ výrazne ovplyvňuje aj životy ich rodín. Samozrejme dôležité je aj slovo priateľstvo, ktoré referuje k širokej verejnosti, ktorá je ochotná nebyť vopred zaujatá voči LGBTI+ menšine.
Sledujete ako sa rokmi mení a vyvíja, nielen po technickej stránke, ale aj v rámci záujmu ľudí?
Za posledných osemnásť rokov sa výrazne zmenili technológie filmových premietaní, z 35 mm kópií sa prešlo na digitál, čo samozrejme výrazne ovplyvnilo i prácu na festivaloch. Napríklad sa menej zapodievame kuriérmi a výrazne viac riešime kvalitu internetového pripojenia a cloudy.
Z hľadiska queer obsahu a jeho dostupnosti došlo k zásadným zmenám. Dostať sa ku kvalitnému queer filmu, respektíve k filmom s LGBTI+ postavami bolo pred 18 rokmi pomerne náročné. Streamovacie služby toto rokmi výrazne zmenili a ponúkajú množstvo dúhových seriálov a filmov. Takže dnes si nemôžeme dovoliť vybrať na festival čokoľvek, musíme byť prieberčiví a ponúknuť taký program, aby sme motivovali ľudí opustiť svoje obývačky a prísť do kina.
Existujú nejaké špecifické kritériá, ktoré musia filmy spĺňať, aby sa do programu dostali?
Máme dve, respektíve tri základné kritériá: kvalita – film sa nám proste musí páčiť a samozrejme zastúpenie LGBTI+ tém, postáv vo filme, či už v hlavnej alebo vedľajšej dejovej línii je kľúčové. Dôležitý je aj kontext – aktuálna spoločenská situácia na Slovensku ako aj naša snaha každý rok zostaviť čo najrozmanitejší program z hľadiska tém, druhov a žánrov.
V rámci LGBTI+ tém máme však aj výnimky. Napríklad v sekcii Classics, ktorá prináša výnimočné diela svetovej kinematografie niekedy uvádzame aj tituly, ktoré v zásade nemajú otvorene queer postavy či motívy, ale s odstupom času sa ukazuje ich dôležitosť pre queer publikum, vznikajú queer analýzy, prípadne mnohé queer filmy k nim odkazujú.
Ako napríklad?
Tento rok uvádzame nový dokumentárny film Mareka Šulíka Prezidentka. V ňom je queer téma zastúpená vo veľmi malom rozsahu, ale samotná osobnosť Zuzany Čaputovej ako političky, ktorá počas celého svojho politického pôsobenia aktívne stála na strane LGBTI+ ľudí je s našou životnou skúsenosťou úzko spojená a tento film nespochybniteľne na náš festival patrí.
Tento rok predstavíme napríklad aj veľmi dôležitý maďarský film Bez vzduchu, kde nie je otvorene prítomná žiadna queer postava, ale celý film je o šírení homofóbie a demagógie v spoločnosti – učiteľka literatúry je obvinená z nevhodného správania, pretože svojim 17-ročným študentom odporučí film Agnieszky Holland Úplné zatmenie, aby lepšie pochopili život a dielo prekliatych básnikov.
S akým rozpočtom pracujete?
Rozpočet festivalu sa pohybuje od 15 do 80 000 eur. Každý rok je iný, závisí to od toho, aké finančné prostriedky sa nám podarí získať z verejných i súkromných zdrojov či koľko času tejto aktivite vieme venovať. Ak by však nebol festival postavený na dobrovoľníctve a obetavosti mnohých ľudí, reálne by bol jeho rozpočet minimálne dvojnásobný.
Na jednej strane sa snažíme fungovať v presvedčení, že práca v kultúre nie je akási voľnočasová aktivita pre srandu, ale je to práca, ktorá si vyžaduje odborníkov a odborníčky, ktorí musia byť adekvátne zaplatení. Na druhej strane to do praxe na FFi zatiaľ previesť nevieme a skutočne ďakujem všetkým kolegom a kolegyniam, ktorí ho robia de facto zadarmo. Väčšina rozpočtu ide na filmy a zabezpečenie priestorov.
Máte nejaké príspevky z Ministerstva kultúry? Ak áno, nebol s tým tento rok problém?
Čo sa týka Ministerstva kultúry, tak ako každý rok sme predložili žiadosť v dotačnom programe Kultúra znevýhodnených skupín obyvateľstva. Bodové hodnotenie odbornej komisie bolo veľmi dobré, napriek tomu sme podporu nezískali. Naposledy sme neuspeli v dotačnej schéme MK SR za čias ministerky Laššákovej. Podujatie tento rok podobne ako v minulosti podporil Audiovizuálny fond a to je pre nás veľmi dôležité.
Filmový festival so sebou prinesie týždeň plný queer kinematografie. Je možné sa zúčastniť len jedného dňa, či vybraných premietaní?
Samozrejme, na festival je možné zakúpiť si vstupenku aj jednotlivo, na konkrétne filmové predstavenie. Festivalové projekcie sa konajú v Kine Lumière a v Kine Film Europe, vstupenky sa dajú kúpiť na weboch kín, priamo v pokladni kín alebo na našom portáli, kde sú zároveň k dispozícii kompletné informácie o filmoch a programe.
Mení sa možno aj samotný charakter festivalu na základe toho, čo sa v našej krajine aktuálne deje?
Áno, určite. Aktuálne dianie má často dopad na financovanie festivalu a to má zásadný dopad na jeho rozsah, snažíme sa však, aby nemal dopad aj na jeho kvalitu. Taktiež ide o bezpečnosť – pred teroristickým útokom na Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha sme v podstate otázku bezpečnosti zásadnejšie neriešili, v súčasnosti je to jedna z dôležitých tém pri príprave festivalu.
Čo sa týka samotných filmov – nevyberáme ich úplne so zreteľom na súčasnú situáciu na Slovensku, ale vieme upozorniť na tie, ktoré s ňou viac rezonujú. Tento rok je to už spomínaný film Bez vzduchu o demagógii a prepojení moci a nevzdelanosti. Veľmi zaujímavý pre naše publikum určite bude aj film Vedenie domácnosti pre začiatočníkov nielen o úradných peripetiách dúhovej rodiny.
FFi je jediné filmové podujatie na Slovensku, ktoré sa cielene venuje LGBTI+ minorite. Chýba podľa vás Slovensku viac queer organizácií či eventov?
Myslím si, že v tomto smere nemusíme mať obavy. Je mnoho organizácií a neformálnych združení, ktoré robia rozmanité queer podujatia a to je skvelé. Napokon, mnohé z týchto združení budú realizovať sprievodné podujatia aj počas nášho festivalu. Úžasným gestom v tomto smere bola po teroristickom útoku na Zámockej iniciatíva Slovenská tepláreň, vďaka ktorej sa realizovalo a zviditeľnilo množstvo queer podujatí realizovaných vo všetkých kútoch Slovenska.
Uvidíme však, čo bude ďalej... Od zástupcov Ministerstva kultúry SR bolo počuť, že žiadne euro nepôjde na LGBTI+ podujatia, prejavuje sa to už aj v praxi a v tomto smere bude budúci rok nesmierne náročný. Pre nás však bude asi najdôležitejšie nájsť spôsob, ako toto náročné obdobie prekonať a pokúsiť sa ďalej queer podujatia organizovať. Nemôžeme dopustiť, aby LGBTI+ ľudia boli vymazaní z verejného priestoru, to je začiatok konca.
Všimli ste si, že by festival prispel k zmene postojov spoločnosti voči LGBTI minorite?
Asi nemá zmysel si namýšľať, že prostredníctvom FFi vieme zmeniť postoje tisícov ľudí, ktorí sú homofóbni a na festival nikdy reálne neprídu a v horšom prípade ešte aj v jeho čase zvýšia kadenciu nenávistných prejavov. Priala by som si to, ale je to málo pravdepodobné.
Myslím si však, že FFi je nesmierne dôležité podujatie pre LGBTI+ ľudí a ich blízkych, aby cítili podporu, aby vnímali, že queer kultúra je legitímnou súčasťou slovenskej kultúry, LGBTI+ ľudia sú plnohodnotní členovia tejto spoločnosti a sú tu vítaní. A táto vizibilita, toto gesto môže queer ľuďom dodať odvahu k životu v pravde.
Myslíte, že sú Slováci na ceste k väčšej vzájomnej tolerancii?
Snažím sa si to myslieť, bez toho by som už na Slovensku nemohla žiť.
Aké sú najväčšie výzvy, ktorým pri organizovaní festivalu čelíte?
Asi najväčšou výzvou je nevzdať to.
Máte nejaký nezabudnuteľný moment z doterajších ročníkov festivalu?
Pre mňa bol veľmi silný moment, keď sme sa v roku 2009 dohodli so šéfkou bratislavskej siete multiplexov na spolupráci a v bežnom programe vtedy najnavštevovanejšieho kina v Bratislave sa objavili tituly klasiky teplej kinematografie ako Takmer nič (r. Sébastien Lifshitz) či Srdcia na púšti (r. Donna Deitch). Dnes to už asi pôsobí smiešne, vtedy to však bola veľká vec – queer filmy ste za normálnych okolností v kinách nemali možnosť vidieť.
Presunuli sme festival z periférie do centra, stal sa organickou súčasťou bratislavského kultúrneho života a z posledných rokov patrí asi k najsilnejším momentom stretnutie s pani prezidentkou Čaputovou, keď prijala pozvanie na festival a zúčastnila sa festivalového premietania.