Rastislav Boroš pôvodne vyštudoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku, no teraz sa venuje najmä réžii. S jeho tvorbou si sa už možno stretol, ak poznáš seriály Inšpektor Max alebo 1890. V rozhovore sa dozvieš, či ho tvorba na Slovensku dokáže uživiť, čomu inému než práci na filmoch sa venuje, aké sú jeho inšpirácie, kto sú jeho obľúbení režiséri, no zároveň aj ako sa dostal k arabskému plnokrvníkovi. Režiséra sme sa taktiež pýtali, ako sa mu pracovalo so ženskými postavami pri písaní a prezradí nám aj novinku, na ktorej aktuálne pracuje a na ktorú sa ešte len môžeme tešiť.
Režisér, scenárista a producent v jednej osobe. To znie ako veľa zodpovednosti. Čo vás viedlo k tomu zastávať všetky funkcie naraz pri príprave jediného filmu?
Pre mňa je film veľmi osobným spôsobom rozhovoru a je veľmi úzko spojený s bytím a svetonázorom režiséra. Aj keď je Čierne na bielom koni zábavná komédia, ktorá oslovuje široké spektrum divákov a je postavená ako divácky žánrový film, stále sú v nej zakódované moje vlastné túžby a sny, aj osobné dilemy a radosti, s ktorými som sám zápasil alebo som ich z rôznych dôvodov túžil sprostredkovať. Mám pocit, že práve filmy slovenských režisérov, ktorí kráčajú vo vzťahu k autorstvu cestou spájania profesií, sú tie filmy, ktoré zanechávajú v slovenskej kinematografii najvýraznejšiu a najnekonvenčnejšiu stopu a ich filmy sú najtrvácnejšie v čase.
Ako ste film financovali?
Čierne na bielom koni bol financovaný majoritne zo slovenských zdrojov a čiastočne z českých. Najväčší podiel na financovaní mali Audiovizuálny fond a Fond na podporu kultúry národnostných menšín Kult Minor, koprodukčne sa na filme podieľal RTVS Rozhlas a televízia Slovenska. Dofinancovanie filmu prebehlo vďaka nášmu vlastnému producentskému. Film je najdrahšie umenie a bez tej obrovskej sumy ho nie je možné robiť.
Stále čítame ako štát okresáva dotácie pre umenie a tvorcov, dotýka sa to aj filmu? Viete sa ako režisér touto profesiou na Slovensku uživiť, poprípade sa venujete aj inému zamestnaniu?
Relativizovať funkciu umenia v spoločnosti je asi to najnebezpečnejšie, čo spoločenské vládne elity môžu robiť a v histórii je veľa príkladov, ktoré to dokazujú. Kým funkčne existuje to zrkadlo našich životov, ktoré voláme umenie, tým fungujú aj ozdravné procesy na všetky tie neduhy, ktoré spoločnosť ťahajú od hodnôt, na ktorých naša západná civilizácia stojí. Žijeme ľudsky biedne časy, to som hlboko presvedčený, žijeme v kríze osobných a spoločenských identít, kdesi v časoch, v ktorých na ľudskosť útočí pandémia, geopolitické mocenské krízy, náš novodobý konzumný život a tá zvláštna slovenská odroda východných oligokracií, ktoré tu desaťročia dýchajú a prakticky parazitujú na spoločnosti. Nepodporovať umenie je nebezpečné a naše elity výdatne koketujú s myšlienkou života bez umenia. Je to ľudsky úbohé a s odstupom času dejiny ukážu prstom na všetkých ľudí, ktorí sa podieľali na tom, že umenie je v súčasnosti v hlbokej kríze.
Okrem hraného filmu ste sa spolupodieľali aj na seriálovej tvorbe (1890, Inspektor Max). Tvoríte aj mimo filmového umenia?
Áno, v minulosti som dlhé roky pracoval ako filmový a seriálový scenárista, pretože scenáristiku som vyštudoval. Ostatných niekoľko rokov však už nepíšem pre televízie ani pre iných režisérov, som rád a som aj spokojný, že si dokážem dlhodobo udržiavať autorskú slobodu a vlastne len učím na škole a pracujem na vlastných filmoch. Mám však pred tým veľký rešpekt, pretože človek nikdy nevie, čo sa stane a čo váš život ovplyvní a zmení.
Študovali ste najprv scenáristiku, neskôr ste prešli na „druhú stranu“ a začali ste s réžiou. Čo vás k tomu viedlo?
Niekedy dávno som proste len chcel skúsiť, aby som niekedy, keď tento život skončí, neľutoval. Do veľkej miery ma k tomu však viedla aj túžba rozprávať osobnejšie a na svoj vlastný obraz. Mám rád kolektívnu prácu a obdivujem všetkých ľudí, ktorí dokážu s pokorou kooperovať a spájať vlastné sny a túžby v jednu spoločnú ideu, mám rád aj to ladenie do pracovnej harmónie, keď sa tím zosynchronizuje do jednej kolektívnej bytosti a vôbec sa tomu nevyhýbam, každopádne v tejto chvíli kráčam cestou režiséra, je v tom niečo až existenciálne, omamne oslobodzujúce.
Medzi vaším debutom Stanko a aktuálnym filmom je šesťročná pauza. Prečo tak dlhá odmlka, pracovali ste celý čas na tomto filme?
Nie, keď sme dokončili Stanka a vrátili sme sa do reality, bohužiaľ a možno aj chvalabohu, na mňa v tej realite čakalo príliš veľa praktických povinností, ktoré ma pohltili a nebol som schopný vykúpiť si slobodu a rozbehnúť hneď ďalší film. Nepoeticky povedané, bolo sa treba uživiť a nedokázal som sa v tých časoch uživiť tak, aby som sa mohol pol roka alebo rok venovať príprave ďalšieho filmu. V tých časoch som fungoval ako scenárista, ktorý pracuje a z toho, čo zarobí, šetrí, aby si nadbehol nejaké prostriedky na to, aby mohol pol roka pracovať len na svojom projekte.
Má Čierne na bielom koni nejaký zdroj inšpirácie, z ktorého ste čerpali? Kniha, film, spomienka …
Z tých spomenutých iba spomienky. Zvyknem vravieť, že ten film je mojou spomienkou na Lučenec a Rimavskú Sobotu, na ľudí, postavy a príbehy, aké sa mi s tými mestami spájajú a že ten film nie je ilúziou reality ale jej podobenstvom
Jeden zahraničný a jeden slovenský režisér, čo mal zásadný vplyv na to, ako vnímate film a tvorbu...
Neposlúchnem vás (smiech). Zahraničných poviem troch. Jean Luc Godard, Federico Fellini a Aki Kaurismaki. A zo slovenských je to Martin Šulík.
Pochádzate z Rimavskej Soboty, v nej sa rozohráva aj príbeh filmu. Sliepky, úžerníci, chudoba, to posledné asi najviac – Sobotu si takto pamätáte alebo žije mesto už inak, ako sme videli?
Rimavská Sobota, alebo poviem to takto, Novohrad a Malohont sú regióny, ktoré boli a sú dlhodobo na okraji záujmu nášho štátu. Vždy to tak bolo a ja osobne nevidím žiadne náznaky, že sa na tom niečo zmení. Tento štát nebol schopný tridsať rokov postaviť ani len cestu, ktorá by tým krajom viedla a už Rimania boli dostatočne chytrí, aby pochopili, že tam kde vedie cesta, príde rozvoj a rozkvet. Áno, v súčasnosti sa konečne tá cesta stavia. Ale aj tak, tridsať rokov trvá postaviť cestu bukovými lesmi, keď v Taliansku postavia rovnakú cestu krížom cez Dolomity za trištvrte roka? A pritom Novohrad, Malohont aj Gemer sú klenoty našej krajiny. Ako príklad môžem spomenúť italizmy, stredoveké fresky v gotických kostolíkoch po Gemeri a Malohonte, ktoré sa vyrovnajú všetkým tým vzácnym freskám, ktoré chodíme obdivovať do Ríma. A takto by som mohol o tomto kraji hovoriť dlho, ale to najvzácnejšie, čo tam nájdete, sú ľudia. Ak ešte v našom popletenom svete prázdnych póz a fráz, štýlov a trendov, ešte niekde chcete nájsť autentického človeka, choďte na Novohrad a Malohont.
Bol biely kôň v kaštieli skutočným arabským plnokrvníkom?
Áno, bol. Volala sa Uzma a bol to najkrajší kôň, akého som kedy stretol. Divoký, nespútaný a slobodný. Také mám rád nielen kone, ale aj ľudí. Môj pomocný režisér bol pred natáčaním s Uzmou vo vážnej panike a dôrazne ma varoval, že tam máme požičanú techniku za pol milióna eur a ak ten kôň do tej techniky vpáli, tak ja budem splácať škody zvyšok života. Mal pravdu, ale ja som tej Uzme veril a ona verila mne, videli sme si to v očiach. Možno si budete myslieť, že som blázon, ale pred natáčaním tej scény som k Uzme prišiel a rozprával som jej, že nechcem nič zlé, iba to, aby bola vo filme symbolom lásky. Rozum ma varoval, ale srdce mi vravelo, že to dáme. Bol som v strese, ale Uzma to zvládla na prvú klapku. Zvieratá síce nemajú reč, ale neverbálne sa s nimi môžete celkom slušne dorozumieť. Teda ak nejde o krokodíla, s tým sa nedohodnete.
Boli počas nakrúcania momenty, kedy vám členovia štábu povedali „nie“ alebo „toto sa nedá“ a museli ste ich presviedčať, aby spravili to, čo si predstavujete?
To sa deje stále a ja hrozne nemám rád, keď sa niečo aspoň neskúsi. Ale nikdy som to nevnímal ako nejaký neduh, ono ľudia z rôznych dôvodov nemajú radi ísť do nových vecí, skúšať a riskovať, je to prirodzené. Ľudia sa cítia bezpečne v tom čo poznajú, majú vlastné egá aj svojej masky, za ktorými skrývajú svoje krehké Ja v spoločnosti a chodiť do neznámych vôd je riziko odhalenia seba a svojej pravdy o sebe. A práve preto je ťažké pre režiséra ľudí motivovať, inšpirovať a provokovať, aby prekračovali vlastné komfortné zóny a svoje konvenčné myslenie. Z týchto dôvodov ma netrápi venovať veľa energie, aby som ľudí provokoval. To čo ma rozladí sú momenty, ak ľudia nechcú skúšať prekračovať vlastné hranice a objavovať nové cesty z vlastnej pohodlnosti, lenivosti alebo pýchy, pretože si myslia, že už niečo vedia. Ja verím, že nikdy nikto nebude nič vedieť tu a teraz, film je cesta, po ktorej kráčame a len čas ukáže, kto sme a čo sme robili. A film nie je odpoveď, film je rozhovor.
Čierne na bielom koni ponúka priestor najmä mužským postavám, ženské sú skôr v úzadí. Ako sa vám pri písaní pracuje so ženskými charaktermi?
Musím priznať, že som muž a že vidím očami muža (úsmev). Áno je pravda, že príbehy sa v Čiernom na bielom koni rozprávajú cez mužské postavy, ale ak si rozoberiete vnútornú kauzalitu, tak motiváciami, prečo to robia, sú ženy. Ženské postavy sú motorom tohto filmu. Zvyknem vravieť, že všetci muži v tomto filme sú groteskní blázni, ktorí si vďaka vlastným sebaklamom, egám a pýche komplikujú život a rútia sa do záhuby. Jedným dychom však dopĺňam, že to robia preto, aby ich nakoniec ženy a láska k nim zachraňovala od ich vlastnej hlúposti. A áno, ženské postavy píšem rád a myslím si, že ich aj písať viem, ale áno, píšem mužský pohľad na svet. A myslím si, že je to tak správne.
Čo vie vašu fantáziu zabrzdiť viac: rozpočet alebo vkus slovenského diváka?
Najviac vlastné slabosti a ten strašný moment, keď ja, človek s nejakými osobnými limitmi, strácam vieru v to, čo robím. Pretože viera vo film je to najdôležitejšie, čo drží ten päťročný proces prípravy a výroby filmu pokope. Ak človek stratí vieru v seba a vo svoje idey, je koniec. A netýka sa to len fantázie, týka sa to vlastne všetkého.
Snívate o nejakej téme alebo námete, ktorý by ste raz chceli sfilmovať, no zatiaľ sa vám to nepodarilo?
Mám vo vývoji film, do ktorého som už teraz zamilovaný, aj keď ešte naň nemám všetky peniaze, ktoré potrebujem. Je to veľmi voľná adaptácia Timraviných Ťapákovcov, ale úprimne, mňa v tej novele zaujala vlastne len tá podstata, duša troch bratov, prispatých lenivcov a motákov. Mám pocit, že to hovorí o čomsi, čo som si pracovne nazval duša slovenského národa. Takže s predlohou to má len málo spoločné a zvyknem vravieť, že keby Timrava vedela ako som jej sprznil novelu, tak vstane z hrobu a to legendárne pero slovenského literárneho realizmu mi zapichne do krku. Ale nedá sa inak, musel som to prepísať, aby som mohol rozprávať s humorom, v hyperbole a celý fiktívny svet postavil do podobenstva v žánri magického realizmu.