Napriek tomu, že otec z nej chcel právničku, keď videl, ako ju práca nebaví, sám jej navrhol, aby dala výpoveď. Topoľčanka sa venuje arteterapii a svoj ateliér pomenovala trefne – Ateliér Šťastia.
Predtým, ako si založila Ateliér Šťastia, si študovala právo. Pracovala si aj na okresnom súde. Prečo si sa rozhodla nepokračovať v právnej ceste, ale vybrala si si práve cestu k umeniu?
Práca na súde bola príjemná, bavilo ma to, aj kolektív tam bol super. Postupom času som sa do práce netešila. Bolo to niečo, kde som viazaná nejakými pravidlami. Neskôr som bola aj na trestnom oddelení, kde to bolo ešte vážnejšie. Bola som viazaná lehotami, čo sa týkalo väzieb, započítavala som výkony trestov. Vychádzala som vždy s každým, len ma to nenapĺňalo a videlo to na mne aj okolie, najmä rodina. Sami mi začali mi hovoriť, nech to prestanem robiť, napriek tomu, že môj otec chcel, aby som vyštudovala právo. Aj on na mne videl, ako ma to nebaví. Tak som dala výpoveď.
Následne som otehotnela a bola som doma. Maľovala som napríklad obrazy. Postupom času mi prichádzali také situácie, ktoré ma viedli k tomu, aby som sa prihlásila na konzervatórium v Topoľčanoch, kde som vyštudovala úžitkovú maľbu a spravila som si z toho maturitu. Takto som sa dostala aj k ateliéru. Hlavný dôvod bol, že ja potrebujem cítiť to vnútorné naplnenie z tej práce. Napríklad pri práci v ateliéri, keď ľudia alebo aj deti prídu na kurz a sú tam šťastní, že ich to baví a vidím tú spätnú väzbu od tých ľudí, že sa im hodina páčila a prídu znova.
Stretla si sa pri svojej práci na súde aj s ťažkým prípadom?
Nikdy som sa do toho nechcela moc vŕtať, ale keď som si čítala spisy, nerobili mi dobre niektoré trestné veci, ktoré sa týkali napríklad maloletých detí. To som nezvládala, lebo ja som v tomto slabšia povaha. Nevedela by som byť sudcom a rozhodnúť o niekom, komu zverím dieťa či kto pôjde na výkon trestu. Toto by bolo pre mňa ťažké. Príde mi to zvláštne o niekom rozhodovať. Že je napísaný nejaký zákon, a keď urobí napríklad toto a naplní tie predpoklady skutkovej podstaty, tak pôjde sedieť. Neodsudzujem prácu sudcov, ale ja osobne by som to nedokázala. Nevidím v tom zmysel. Život ti dá späť to, čo si zaslúžiš.
Svoj ateliér si pomenovala ako Ateliér Šťastia. Prečo práve taký názov?
Mne to napadlo ako lusknutím prsta, že ateliér a šťastia. A to bolo všetko. Neviem to nejak vysvetliť, ale keď sa nad tým teraz zamyslím, tak je to kvôli tomu, že je to ateliér, v ktorom chcem, aby sa každý cítil šťastne. To je cieľom. Súčasne to závisí na každom – keď sa niekto chce cítiť šťastne, tak sa tak bude cítiť. Ja som to len chcela umocniť. Možno niekto nebude hneď šťastný, niekto je šťastný hneď, niekto potrebuje viac návštev a niekoho to odrazí k tomu šťastiu. Šťastie môže byť akákoľvek malinká drobnosť. Šťastie nie je niečo konkrétne, ale mne vždy otec hovoril, že: „co je to štěstí, že muška jenom zlatá“ (z básne od Adolfa Heyduka). Ja si pod tým predstavujem, že je to niečo, ako napríklad, že teraz sme si dali kávičku a cítiš sa pri tom príjemne. Aj to môže byť šťastie. Taká drobnôstka v celom dni.
Čo ťa pri tvorení najviac inšpiruje?
Asi všetko. Keď niekde som, tak som si vedomá tých vecí, čo sa dejú a čo vidím. Veľmi často mi chodia nápady, ale nemám čas ich momentálne zrealizovať. Mám ich v hlave, chcem ich zrealizovať, aj pre to robím postupné kroky, ale ja by som chcela všetko robiť naraz. Tak sa teraz učím, že všetko treba postupne. Čiže všade vidím inšpiráciu a všetci sme takí šikovní, že v každom vidím tú inšpiráciu.
Pôsobíš v pomerne malom meste Topoľčany. Bol od začiatku tvoj cieľ robiť kurzy pre ľudí alebo to vzniklo len ako tvoja záľuba?
Ako záľuba. Mám ateliér, kde môžem dať všetky farby a veci, ktoré nechápem, ako sa mi zmestili doma, lebo keď som ich presunula do ateliéru, bolo to tam zapratané. A to bolo len to, čo som mala vtedy, teraz mi tam toho pribúda viac a viac. Ja som totiž taká, že hocikde uvidím niečo, čo sa dá použiť, zbieram krabice, z ktorých niečo vytvorím pre deti.
Nebála si sa, že by sa to v meste neuchytilo? Predsa len, Topoľčany nie sú veľké mesto.
Keď som si povedala, že chcem mať ateliér, a že chcem robiť kurzy pre dospelých, tak prvotne to bolo také, že to musí ísť, lebo to tu nikto nerobí. Sú tu síce umelecké školy, ale to je všetko. Nikto tu nie je taký, čo vedie súkromne kurzy v nejakom ateliéri. To mi napadlo ako prvé. Venujem sa aj arteterapii, čiže to je už také liečenie cez tú maľbu. Je tam dôležitý najmä ten proces tvorenia a nie výsledok. Taktiež je dôležitá aj reflexia, kde sa s ľuďmi bavím, čo namaľovali a prečo, čo je omnoho liečivejšie a hlbšie. Takže prvotne som strach nemala, ale keď som začala s tými hodinami a videla som, že ľudia sú opatrní, až potom mi to začalo tak napádať. Ale stále som taká, že je to tu chýbajúce a ja som to zaplnila. Ale skôr mi ide o to, aby ľudia chodili kvôli sebe. Nie, že teraz som tu ja, ale aby prišli a cítili sa šťastne.
Keďže ponúkaš kurzy maľovania, na ktoré sa ľudia môžu prihlasovať, ako taký kurz prebieha?
Každý úplne inak. Závisí, či príde niekto individuálne, či vytváram kurz ja pre skupiny, alebo je to pre deti. Pre deti od dvoch rokov sú kurzy zážitkové. Robia sa experimenty s farbami, majú voľnosť, čiže si môžu vytvoriť, čo chcú, čo cítia a ako si to predstavujú. To nadväzuje aj na staršie deti. Vždy sa ich opýtam, čo ich baví kresliť a snažím sa nájsť to, čo ich bude baviť. A ak aj mám nejakú tému, a povedia, že to nechcú kresliť, tak ich nenútim. Lebo napríklad mne to vadilo, keď som ako malá chodila na umeleckú. Väčšie deti už vedia, čo ich baví, a ak im niečo poviem, tak to aj robia. Je tam nejaká spolupráca, ale cieľom je, aby ich to bavilo.
Kurzy pre dospelých robím tak, že zadám nejakú tému a ľudia sa mi prihlasujú. Bola by som rada, keby si tak ľudia zvykli tráviť čas kreatívne sami so sebou pri tvorení na kurzoch. Robím aj zážitkové kurzy s dejinami umenia, kde odprezentujem dejiny v závislosti od toho, o akého umelca ide, aby mali predstavu, pretože viac sa mi páči, keď sa na kurze aj niečo o umelcovi a dejinách umenia dozvedia.
Pri individuálnych kurzoch sa zase zaujímam, či chce maľbu aj s dejinami umenia, či sa chce naučiť nejakú techniku, alebo či sa chce len uvoľniť. Ak sa chcú len uvoľniť, tam sa už aj rozprávame a je to také otvorenejšie.
Vo svojich kurzoch sa zameriavaš aj na meditáciu či rôzne techniky. Ako môžu tieto techniky ľuďom pomôcť v živote?
V arteterapii sa používajú rôzne metódy. Je tam metóda imaginácie, pričom rozprávam nejaký príbeh a v tom príbehu sa dejú veci, ktorými si prechádza a pritom sa očisťuje od niečoho, čo zažil. Následne sa bavíme, či si tú situáciu vedel predstaviť, či mu to išlo alebo nie. Napríklad keď poviem, že prechádza cez bránu, tak sa pýtam, či sa otvorila a vie cez ňu prejsť alebo nie. Ja porozprávam ten príbeh a on nakreslí to, čo si predstavil spôsobom, aký je jemu blízky. Nejde o ten výkon, ale o to, aby dal von to, čo videl, podľa seba. A potom sa bavíme, s čím si to v živote spája. A vtedy už ten človek na to tak príde. Stáva sa, že sa človek aj rozplače, lebo držal v sebe ten smútok. Potom vyjde von a následne sa dokáže od toho očistiť.
Na svojich sociálnych sieťach pozývaš na svoje stretnutia pri maľbe aj začiatočníkov. Dá sa maľbe naučiť?
Dá sa to naučiť. Keď niekto chce a baví ho to, dá sa. Je to na tom človeku, nie na mne. Ja sa môžem snažiť, ale keď on nebude chcieť a bude si to robiť po svojom, čo, samozrejme, nie je zlé, pretože je to jeho individualita a v tom to tvorenie môže byť zaujímavé, ale nebudem ho to učiť na silu, keď ho to nebaví. Ja to vidím aj na sebe. Ja sa rada učím, a keď som chodila na maľbu, tak som bola rada, keď mi niečo povedali. Tá škola je dobrá v tom, že ti to povedali tak normálne, ľudsky. Iné je, keď chodíš na vysokú alebo iné stredné školy, kde to má iný charakter ako na umeleckých.
Absolvovala si kurzy arteterapie a artefiletiky. Môžeš pre laikov vysvetliť, čomu sa venuje artefiletika?
Artefiletika je orientovaná na deti. Zahŕňa nejakú techniku, napríklad koláže. Vytvárajú sa obrázky tým, že niečo vystrihujú z časopisov alebo z farebných papierov. Ale metódy sú rôzne. Sú tam napríklad aj grafické metódy. Tam už dochádza k situáciám, kde sa deti vyštrbujú a uvidia sa nejaké výkyvy. Na školách sa využíva napríklad v Česku, tu nie je. Výtvarná preniká hlbšie, nie je to iba o tom vytvoriť niečo, čo je dané v šablónach a ohodnotiť žiaka. Hodnotenie tiež nie je podľa mňa pre žiakov dobré, pretože ich to odrádza od toho tvorenia.
My v kurzoch sme skúšali grafiku. Na kovovú platňu sme naniesli grafickú farbu, ktorú sme vyvalčekovali. Potom sa dá na ňu kresliť priamo špajdľou alebo tyčinkou. Niečo si tam nakreslili a následne otlačili. Tam je dôležitá spolupráca, keďže potrebuješ od niekoho pomôcť napríklad niečo pridržať. Pri tom začnú spolupracovať aj deti, ktoré sa v triede napríklad nemusia a uvedomia si, že dokázali spolu spolupracovať a komunikovať, a tým sa môžu zblížiť. Môžu si pri tom uvedomiť, že tie konflikty či šikana sú zbytočné.
Vedela by si si predstaviť návrat k právu?
Vedela, keby mi to prišlo tak do cesty, bolo by to prirodzené a vnútorne by som s tým bola stotožnená. Ale v tom zmysle, že by som niekomu pomáhala spísať nejaký návrh na súd, žalobu alebo nejaké podanie či odvolanie. Ale neviem, či by som bola šťastná, keby som niekde musela byť od-do. Mne vadilo aj to, že som si nemohla kedykoľvek zobrať dovolenku. Musela som sa s niekým dohodnúť, aby ma zastupoval na oddelení. Keď som bola chorá, musela som mať všetky potvrdenia, že som chorá. A vtedy mi niekedy šéfka povedala, že dobre, nech som doma, keď som chorá, ale že som už veľa vymeškala. A už sa cítiš tak neuvoľnene pri tom, že sa máš liečiť, ale myslíš na to, že tam máš prácu, ktorá sa ti kopí, lebo tie spisy chodia každý deň.
Prečo si myslíš, že ľudia v dnešnej dobe nie sú šťastní?
Vytvoria si predstavu, že nemôžu byť šťastní. Je to o nich. Môžu byť podľa mňa šťastní. Je to o ich pohľade na vec. Napríklad situácia, ktorá momentálne nie je šťastná, v budúcnosti šťastnou môže byť. Môže sa tá situácia otočiť tak, aby sme uvideli niečo, čo máme vidieť a uvedomili si niečo. Na to sú tie situácie. Nepovedala by som, či sú dobré alebo zlé, ale že sú, aké sú. Stala sa mi taká vec, že niekomu na svojom obraze niečo vadilo, iritovalo ho a druhému sa to páčilo. Je to len uhol pohľadu.