Musafer Khan Gul prišiel na Slovensko v roku 2009 z Kábulu, hlavného mesta Afganistanu. Ako vyučený strojár najprv pôsobil vo viacerých firmách, no keďže nechcel pod nikým pracovať, otvoril si fastfood. Prvý biznis v Trnave však nedopadol podľa predstáv a on skrachoval.
„U nás sa hovorí, že keď padáš na hubu, treba sa znova postaviť a bojovať ešte tvrdšie”, hovorí v rozhovore pre Brainee 42-ročný Musafer, ktorý sa nevzdal, otvoril ďalšiu prevádzku v Bratislave a vybudoval jeden z najobľúbenejších kebabov v hlavnom meste.
Okrem iného hovorí aj o začiatkoch na Slovensku, odchode z Afganistanu, rodine v krajine, ktorá žije pod nadvládou Talibanu, ale aj pracovitosti a tajomstve úspechu jeho kebabov.
Na Slovensko si prišiel v roku 2009. Čo ťa prinútilo opustiť rodný Afganistan?
Keď zomrel môj otec, už sa mi tam nedalo žiť. My sme mali takú výchovu, že sme vždy žili pre druhých. A keď si dobrý, tak nedokážeš vydržať s tými zlými, lebo tí ťa začnú provokovať a ohovárať. Rodina v Kábule mi preto odporučila odísť, pretože sa to tam nedalo zvládnuť. Nemal som na výber.
Prečo práve Slovensko?
Na Slovensku som mal veľa známych, ktorí tu žili dlhé roky. Sú to doktori či inžinieri, ktorí tu žijú aj 40 rokov. Boli sme v kontakte a hovorili, že Slovensko je v pohode krajina. A je to fakt! Samozrejme, každá krajina má svoje pre a proti. Ale ja stále hovorím, že čo máš v živote napísané, to ty nevieš zmeniť.
Si v kontakte s rodinou v Afganistane?
Ja si myslím, že je jedno, či si Slovák ako Afganec, treba si pamätať svoje vlastné korene. Keď na ne zabudneš, už si nikto. Stále sme v kontakte, je to teraz ťažké obdobie a chcem s nimi udržiavať kontakt. Občas ma potrebujú a ja jednoducho žijem pre svoju rodinu. Ja tu nemám žiadny život - ja by som dokázal prežiť, aj keby som tu úplne sám a myslel iba na seba.
Ja by som ani tu (v prevádzke) nemusel robiť. Mohol by som sem dať nejakého druhého človeka, aby tu robil, ale viem, že to by mi všetko pokazilo. Trvalo by to možno pol roka, rok, a už by ľudia zistili, že to nie je ono. Ja sa tu stále zdržujem kvôli tomu, aby ľudia boli spokojní.
Taliban pred rokom a pol vyhlásil vznik Islamského emirátu Afganistan. Ako si reagoval na tieto správy?
Plakal som len dvakrát v živote. Prvý raz to bolo, keď zomrel môj otec, druhýkrát, keď prišiel Taliban. Bolo to veľmi ťažké. Bol som taký vyšokovaný, že som sa poriadne ani nevedel nadýchnuť a dva dni som nič nejedol. Nebolo to ľahké, úplne sa zmenil náš svet aj životné plány.
Môj brat chcel napríklad odísť z krajiny, pretože skončil školu ako najlepší študent. Na konci strednej školy mal hodnotenie 96 percent. Získal odporúčania aj z Anglicka, no všetko sa zabrzdilo. Chudák, už rok a pol čaká na to, aby sa dostal z krajiny a mohol pokračovať v škole. Aj keď je strašne chytrý, všetko sa stoplo. Taliban nás riadne zničil.
Ako je na tom aktuálne tvoja rodina?
Oni sú zvyknutí. Tak čo mali robiť? Nemali na výber. Druhá vec je tá, že keď Taliban alebo hocikto prišiel do Afganistanu, my stále držíme spolu. Moja rodina, to je 120-130 domov. U nás aj bratranca a príbuzného berieme ako najbližšiu rodinu, nie ako vy tu len brata, sestru a svoje deti. My máme v tomto trošku iný zvyk.
A stále držíme spolu, nech príde hocikto. Nevedia nám potom nijako ubližovať. Lebo či prišiel Taliban alebo hocikto iný, tak nezasahovali do nášho súkromného života. Žiadne, že musíš to, musíš hento. Nie! Bol Taliban, nebol Taliban, predtým boli Američania, neboli Američania. My sme stále žili rovnako a držali sa svojej kultúry a týchto vecí.
Vráťme sa do roku 2009. Ako vyzerali tvoje začiatky na Slovensku?
Keď som sem prišiel, bolo to náročné. Nová kultúra, noví ľudia, nové myšlienky. Nejaké dva-tri roky som prežíval ťažké obdobie, dokým som si na všetko zvykol. Ale už je dobre. My sme doma mali stavebné obchody, aj ja som mal vlastnú dielňu. Nikdy som nedokázal pod niekým robiť. Vždy som bol nastavený tak, že radšej mať málo, ale svoje.
A dnes je taká doba, že čím si lepší, tým ťa ľudia viac využívajú. Neocenia tvoju dobrotu. Chvíľu som pracoval vo firmách, ale mal som z toho veľké problémy. Je to ťažké, keď prídeš, je to úplne iný svet. V tých firmách nie sú ľudia ako ja, že slušne a v pohode sa vieš porozprávať.
Ale ja som vždy rád pracoval, pretože som pracovitý. A ľudia tam nemali dobrú výchovu, ako keby ich vychovala ulica. Mali úplne iné myšlienky. Radšej miesto dobrých vzťahov budú húliť trávu alebo piť. Preto som tam radšej skončil.
V čom sa podľa teba Slovensko najviac odlišuje od Afganistanu?
Ja tu vidím všelijakých ľudí. My v Afganistane sme strašne štipľaví, až moc tvrdí, to nie je dobre. A vy ste až moc sladkí. My strašne držíme tie hranice a vy ste ich už pomaly stratili, to je najväčší rozdiel. Mám tu veľmi veľa kamarátov, a 99 % z nich sú Slováci a sú to úžasní chalani.
S Afgancami, čo tu žijú, nemám dobré skúsenosti. Ani sa s nimi nechcem kamarátiť, to je čistá faloš. Tu neexistuje tá afganská kultúra, ja som nič nevidel. Keď som mal ťažké obdobie, ja som každému pomáhal, ale od nikoho som nič nepýtal, žiadnu pomoc. Ale keď som padol a skrachoval v Trnave, už som zrazu nikoho nevidel. Tí ľudia nič, ani sa neopýtali, či som zdravý, všetci zmizli. Odvtedy s nimi kontakt neudržujem.
Ty si vyučený strojár, prečo si sa rozhodol práve pre fastfood?
Kamaráti mi hovorili, že strojárka robota tu znamená, že musíš pracovať pod niekým. A keď už takto pracuješ, tak sa s tebou zametá ako s handrou. Na to som ja nebol zvyknutý. Kamarát mi povedal, že väčšina cudzincov, čo sem prídu, si otvárajú fastfoody a podobné veci. O tom som ja však nič nevedel, no nebál som sa a išiel som do toho.
Každému som veril a kvôli tomu som skrachoval. Ale nedával všetko len na iných ľudí, aj ja som mal chyby. Odvtedy som si opakoval, že to jedlo musí byť reálnejšie. Vtedy som totiž mal mrazené mäso a personál, o ktorom som nevedel, že čo a ako robia. Dnes už viem, že keď už začínaš biznis, musíš o tom niečo vedieť. Inak to nevieš robiť tak, ako sa má.
Čo sa teda v Trnave nakoniec pokazilo?
V 80 % za to mohli ľudia, lebo Afganci, ktorí mi tam pracovali, tak mi kradli, bársčo spravili, ľudia si sťažovali. A ja som nevedel, čo sa deje, ja som bol strojár. Musel som sa všetky tie veci naučiť, lebo vtedy sme takú pizzu robili, že ani nevyzerala ako pizza.
Hovoril som im, že to sa takto nedá, a oni mi to vracali s tým, že neviem, ako sa to robí. A ja že dobre, ale jedol som to a viem ako to má chutiť. 20 % to bola moja chyba, že som nerobil viac a nevedel, ako ísť ďalej.
Potom si odišiel na štyri mesiace do Španielska a nakoniec si sa vrátil do Bratislavy, kde si pracoval ako montážnik pre Porsche. Prečo si sa nakoniec opäť rozhodol otvoriť kebab?
U nás sa hovorí, že keď padáš na hubu, treba sa znova postaviť a bojovať ešte tvrdšie. Ja život beriem ako box v ringu. Čím lepšie trénuješ, tým lepšie zápasy zvládneš. Keď si slabý, tak v prvom druhom kole prehráš. Ale postupne sa zlepšuješ. Aj keď bojuješ do konca a na body prehráš, je to v poriadku, lebo je to lepšie ako KO.
Ja som vtedy dostal KO a mal som strašné nervy. Chcel som sa postaviť a ukázať, že na to mám. Vtedy som robil aj 18 hodín denne, sedem mesiacov som nemal voľno. Keď som prišiel domov a spal som päť hodín, bola to tá najkrajšia chvíľa. Každý začiatok je ťažký, ale potom prídeš do toho bodu, čo chceš. Treba len vydržať.
Musafer kebab je často označovaný za najlepší v meste. Čo podľa teba stojí za jeho úspechom?
Každý človek, a nie je to len o kebabe, keď sa vo svojej práci snaží, tak vie dokazovať, že je lepší a lepší. Keď mi za to totiž ľudia dajú peniaze, ja im chcem niečo vrátiť. Stále sa snažím, aby boli spokojní.
Ďalšou vecou je, že kvalitu treba udržiavať, aj keď ceny idú stále hore. Iný kebab tu ani neexistuje, čo by ponúkal čerstvé mäso. A ja mám iba slovenské, ktoré je desaťkrát lepšie ako poľské. Žiadne staré sliepky. Keby chcem, tak nájdem firmu, ktorá mi dá aj o dve eurá lacnejšie mäso za kilo.
Ale to ja nechcem, lebo nemôžem myslieť len na seba. Keď prídu ľudia, ja na nich musím myslieť, lebo my máme takú výchovu. Jasné, stane sa, že prídu ľudia, ktorí mi nadávajú, ale to si ja nevšímam. Lebo čo spravím? Každá krajina, každé mesto a každá rodina má nejakého blázna. Nemôžeme ich hádzať do jedného vreca.
V čom je tvoj kebab iný od konkurencie?
Robím si svoje vlastné mäso. Nič tam nie je polotovar, ešte aj korenia mám svoje vlastné. Všetko si chystám deň dopredu, ale nehovorím to preto, aby som sám seba pochválil, ja nemám rád takéto veci. Ale to mrazené mäso nie je také dobré, ja len korenia dávam štyri-päť druhov. V tých polotovaroch necítiš nič, dajú tam len soľ, sladkú papriku, kurča a hodina to do mrazáka.
A ty ani nevieš, ako dlho v ňom je. Ja nechápem, ako to môžu inde predávať a ešte sa tváriť akoby nič. Myslím, že aj preto mám veľa zákazníkov, ktorí sa vracajú už roky. Sú aj takí, čo prídu, nepozdraví, neprosí, len povie Kebab a berie štyri-päť, aj keď ma neznášajú, ale kebab si dajú. Tak príď, nech sa páči, dobrú chuť. To musí byť kvalita. (smiech)
V čom podľa teba robia ostatné kebaby najväčšiu chybu?
Nesnažia sa tak. Ja si myslím, že najdôležitejšie, a to nie len pri kebabe, v každom biznise, v každom podnikaní, musíš poznať ľudí. S kým sa máš ako baviť. Ja nedokážem napríklad pre každého celý deň urobiť rovnaký kebab. Ja vidím, aký je človek a podľa toho mu ho urobím.
Keď príde už nejaký opitý a je tam rad, nemôžem ho ani vyhodiť. A vidím, že už je drzý. Takému urobím taký kebab, že už druhýkrát ani nepríde. (smiech) Takto ich „vyhodím”, aby mi už druhýkrát ani neprišiel. Ale už keď vidím, že niekto príde s rodinou, ja sa snažím čo najviac, aby aj chutilo aj spokojnosť bola. Aby si mal chuť sa vrátiť.
Dlho sa hovorilo o tom, že prevádzky na Trnavskom mýte budú musieť zavrieť, respektíve sa presťahovať. Ako to vyzerá aktuálne?
Mne pomáhalo veľmi veľa ľudí, čo som vôbec nečakal. Ten riaditeľ, čo tu spravil podchod, a jeho rodina sem chodí na kebab. Ja si nevšímam takých ľudí, že čo robia. To je jedno, kto to je, ľuďom, ktorí mi dajú rešpekt, ja im ho vrátim.
Prišiel sem posledný deň, dal mi vizitku s tým, že ak chcete pokračovať, tak mi zavolajte. Bol to hlavný riaditeľ a sme sa dohodli. A teraz hovorí, že do roku 2026 by to tu malo byť hotové (Nový Istropolis). A odporučili ma, že keď to postaví, tak môžem aj tam ísť.
Tiež by som chcel mať peknú prevádzku, aby ľudia prišli, aby si sadli. Ale tu na trnavskom mýte je to taká lokalita, že aj keby tu urobím nejaké sedenie, tak ktorý človek by sem prišiel si sadnúť a pozeral sa na zombíkov, čo tu behajú. (smiech) Tam by už boli pekné priestory, tak uvidíme potom, či sa to oplatí alebo nie. Potom by však stánok skončil.
Máš nejaké ďalšie plány do budúcnosti?
Chcel by som mať nejakú poriadnu prevádzku, aby som sa mohol rozvíjať. Chcem, aby sa ľudia, ktorí hocikde pracujú, mali kde kvalitnejšie najesť. Už by to nebol len kebab, ale aj nejaké naše afganské jedlá. Určite mám plán, ale na to musím mať prevádzku. Na začiatok iba jednu, ale potom by som ich chcel mať po celej Bratislave. Všetko však postupne.
Vieš si predstaviť, že by si sa vrátil do Afganistanu?
Aj u vás sa hovorí, že všade dobre, doma najlepšie. Ale ja som už aj tu zvyknutý. Neviem si predstaviť už úplne žiť tam, ale zase ani tu. Vrátiť sa nemôžem navždy, ale keď budem tu aj tam, tak už mám dva domovy, Slovensko aj Afganistan. Tu keď ma to prestane baviť, tak pôjdem tam a naopak.
Na záver moja klasická otázka – kde sa chodíš v rámci Bratislavy rád najesť ty ako majiteľ prevádzky?
Moje najobľúbenejšie jedlo na Slovensku a v Bratislave, je rizoto. Strašne ho mám rád, chutí mi. Chodievam na Radlinského vedľa Českej pivnice, tam majú výborné rizotá. To je moje najobľúbenejšie jedlo. Oni tam dávajú kuracinu či hríby, tam veľmi rád chodievam.
