Na Slovensku sa v pravidelných intervaloch hovorí o megalomanských projektoch, ktoré môžu navždy zmeniť jeho tvár. V minulosti sa napríklad hovorilo o bratislavskom metre, vlastnom ostrove na Jadrane či Hyperloope, ktorý mal ľudí z hlavného mesta dopraviť do Viedne za osem minút.
Všetky tieto projekty však skončili iba na papieri. My ti dnes predstavíme taký, ktorý skutočne vznikol. Aj keď sa dnes už zdá lanovka na Lomnický štít ako samozrejmosť, skutočnosť je úplne iná. Jej výstavba i sprevádzkovanie boli svojho času revolučným počinom. Stala sa svetovým unikátom, no nezaobišlo sa to bez obetí.
Lanovkár Juraj Husovský, ktorý sa tomuto povolaniu venuje už viac ako 40 rokov, je v Tatrách ako doma, medzi našimi najvyššími štítmi vyrastal. „Narodil som sa v Tatranskej Lomnici, môj sused bol Juraj Ország, iniciátor výstavby lanovky, a tiež som lyžoval s Karolom Brukom, naším lyžiarskym reprezentantom a zamestnancom lanovej dráhy.“
Náročná výstavba
Tatranská Lomnica bola vďaka svojej polohe vždy spätá s lyžovaním a turistikou. Pôvodnú visutú lanovku na Skalnaté pleso postavili v roku 1937, keď už v medzivojnovom Československu následky Veľkej hospodárskej krízy neboli také markantné ako v prvej polovici tridsiatych rokov.
O ďalšie tri roky neskôr uviedli do prevádzky ďalší – na výstavbu ešte náročnejší úsek – zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. Juraj Husovský bol síce osobne až pri konštrukcii paralelnej kabínkovej lanovky o pár desiatok rokov neskôr, no ako zanietený milovník prírody a techniky vie zainteresovane porozprávať aj o zrode jej staršej sestry.
A ten veru v drsných tatranských podmienkach nebol jednoduchý, niekde sa vedeli dostať len s pomocou ťažných koní. Niekedy sa stretlo „na pľaci“ až 350 ľudí. „Pri výstavbe v týchto nadmorských výškach je veľké nebezpečenstvo v podobe atmosférických a statických výbojov a búrok, lavín či vetra, ktoré sprevádzali robotníkov pri práci a ich početnosť donútila provizórne uzemniť útulne nosičov a ubikácie. Len vďaka šťastnej hviezde prežili v tých jednoduchých barakoch,“ ozrejmuje lanovkár a dodáva, že práce mohli byť vykonávané len 4 – 5 mesiacov v roku, a aj to obmedzene.
Pri výstavbe lanovky na Skalnaté pleso, odkiaľ sa dostanete až na Lomnický štít, bola využitá pôvodná trasa starého bobového vleku. „Ďalšou pomocou bola aj časť lesnej cesty, miestnymi nazývaná Javorová. Trasa sa upravila štrkom po štart bobov,“ hovorí Juraj Husovský s tým, že nad Štartom, ktorý si názov ponechal dodnes a v súčasnosti je medzizastávkou na Skalnaté pleso, sa kedysi ťažila kosodrevina.
Materiál vynášali nosiči
Je v nadmorskej výške 1 600 metrov nad morom a práve tento úsek bol trecou plochou turistických spolkov a ochranárov. Až potom sa začala výstavba, ktorú inicioval Juraj Ország. „Po Štart sa vyvážal materiál na nákladných autách, no až do vybudovania pomocnej nákladnej lanovky ho vynášali nosiči z podhorských obcí a dvojkolesové káry ťahané koňmi na Skalnaté Pleso,“ pokračuje lanovkár s tým, že nosiči dostávali 40 halierov za kilogram. Takto vyniesli približne 40 ton dreva a 35 ton štrku. „Súčasne sa začala práca aj na druhom úseku na Lomnický štít, čo bolo ešte náročnejšie a nebezpečnejšie. Neuveriteľné výkony a drina. Neskoršie tých ľudí volali oceľoví chlapi Lomnického štítu,“ ozrejmuje Juraj Husovský prívlastok, ktorý právom dostali.
S lanovkou sa spája meno lekára a riaditeľa kúpeľov v Tatranskej Lomnici Juraja Országa, ktorý výstavbu za 26,5 milióna korún presadil. Podľa Juraja Husovského sa jeho najväčšia snaha sústredila práve na výber miesta lanovej dráhy, špekulovalo sa totiž aj o Gerlachu, Rysoch či Slavkovskom štíte. „Využil možnosť lobovať u svojho brata, v tom čase vplyvného politika, a tiež chcel zabezpečiť značnú ubytovaciu kapacitu hotelov a kúpeľov v Tatranskej Lomnici.“
Projekt pripadol firme František Wiesner z českého mesta Chrudim. Nemali ľahkú úlohu, lanovka musela byť postavená bez podpier. A tu sme už pri tituloch, ktoré v tom čase získala. „V čase výstavby a ešte dlhé roky počas jej prevádzky bola svetovým unikátom v niekoľkých jedinečných parametroch, a to: najdlhší úsek s voľným rozpätím bez podpery, najväčšia lanová dráha v prekonaní výškového rozdielu 1 730 metrov s jedným prestupom a najdlhší úsek prepravovaných cestujúcich po lanách bez prestupu,“ hovorí Husovský.
Jednou z najzaujímavejších častí výstavby je technológia stavby podpier nitovaním na mieste, podobne ako Eiffelova veža v Paríži.
Nacisti ju takmer zničili
Pri výstavbe však došlo aj k ľudským obetiam – o život prišli dvaja robotníci zo Spišskej Belej a z Kežmarku, Ján Nahálka a František Bednarčík. Do stavby zasiahla aj druhá svetová vojna. Lanovku síce verejnosť užívala do roku 1942, no po vypuknutí SNP bola prevádzka zastavená. Nacisti, ktorí mali v Grand hoteli Praha pri stanici lanovky lazaret, vyhodili pri ústupe stanicu do vzduchu.
„Mysleli si, že na Skalnatom plese sa nachádzajú partizáni. Lanovka nebola schopná prevádzky z dôvodu nepriaznivého vetra, a tak pristúpili k zničeniu celej lanovky a hvezdárne. Po neúprosnom prosení niektorých miestnych a zamestnancov nepoužili ďalekonosné delá, ale zničili iba elektrické vedenie 6kV, podperu č. 1 a údolnú stanicu,“ dopĺňa Husovský s tým, že obnova bola nariadená ministerstvom zdravotníctva (pod správu ktorého sa lanová dráha dostala) v roku 1947.
Neskôr sa pre nedostatočnú kapacitu na nadchádzajúce majstrovstvá sveta v roku 1970 začalo s výstavbou paralelnej kabínkovej lanovky. Medzinárodnému športovému podujatiu dnes vďačíme aj za iné úžasné diela, napríklad známy skokanský mostík na Štrbskom plese. Juraj Husovský si na to obdobie spomína ešte ako študent technickej školy, keď brigádoval pri výkope podpier lanovej dráhy.
„Nestihla sa podľa plánu na majstrovstvá v klasických disciplínach v roku 1970, a tak som bol už ako zamestnanec pri jej kolaudácii a uvedení do prevádzky v roku 1973. Museli sme si zvyknúť na iný typ z kyvadlovej na obežnú lanovú dráhu, a to ešte odpojiteľnú a dvojlanovú.“
Počasie je kľúčové
Priznáva, že začiatky boli ťažké, no krásne. Vstávali o tretej ráno za spevu vtákov, keď sa zobúdzali svište či kamzíky, pod lanovkou im občas prebehol rys, ponad hlavy preletel orol. Lanová dráha bola jeho srdcovkou už odmalička a svoju prácu berie ako poslanie.
„Adrenalín pri búrke, silnom vetre a hukote lavíny, to všetko okolo bolo pre mňa niečo výnimočné a uchvacujúce. Vrúcny vzťah k prírode, športu, turistike, technike a veľká úcta k všetkým prírodný živlom – vietor, búrky, lavíny, mráz a hlavne nepretržitý vývoj technológií a bezpečnostných komponentov lanových dráh, ktorých je v Tatrách približne 12. Ich detailné poznanie je pre mňa očarujúce.“
Starať sa o lanovku si vyžaduje sledovať vývoj a stav počasia. Na Lomnickom štíte je dôležité pozorovať aj tvorbu námrazy na lanách. Raz uviazli zamestnanci kvôli veternému počasiu a poruche na viac než 40 dní v horách, jedlo im museli nosiť. Juraj Husovský má v zásobe aj úsmevnejšie príhody.
„Kolegovia vedeli, že fotím zaujímavosti vo svojom okolí. Preto mi nastražili do žľabu Lomnického štítu na Slámovej horolezeckej ceste hríb donesený z podhoria Tatranskej Lomnice. Oznámili mi, že to ešte nevideli, a ja už som tam frčal s fotoaparátom. Uverejnil som to v novinách ako mykologickú zvláštnosť. No a keď to vyšlo, povedali mi pravdu.“
Najsilnejším zážitkom pre neho bolo, keď pri pôsobení v horách zachránili ľudský život. „Jedného turistu nad hvezdárňou zasiahol blesk, v päte mal dieru ako dvojeurovka, ešte dlho mi písal.“ Najväčšou katastrofou bola zrážka dvoch kabín v roku 1992, pri ktorej Juraj Husovský bol.
Nekonečné vylepšovanie
Radšej však spomína na tie šťastné momenty. Na lanovke pôsobí celý svoj pracovný život, najdlhšie na Skalnatom plese. Zažil aj demontovanie spomínanej visutej lanovky z roku 1937, pred 19 rokmi odviezla posledných cestujúcich. Dnes zostala na jej pamiatku zachovaná už len podpera č. 1. Objekty staníc sú kultúrnymi pamiatkami, už roky sa uvažuje o vytvorení technického múzea lanoviek. A naopak, tie funkčné zdokonaľujú.
„Na lanovkách sa nepretržite za celé to obdobie môjho pôsobenia vylepšujú bezpečnostné prvky a rekonštrukcie zabezpečovacích a ovládacích obvodov. Od jednoduchých historických prvkov až po moderné, procesorom riadené systémy.“
Juraj hovorí, že jeho práca je vlastne nekonečné štúdium a poznanie rôznych nových technológií a elektroniky. Priam z neho srší radosť z poznania, ktoré mu jeho robota priniesla: „Skvelý pocit z dobre vykonanej práce, diagnostikovanie a poznanie vnútorného systému srdca lanovej dráhy a pôsobenie na pracovisku v symbióze s krásnou faunou a flórou.“
Dnes sa na Lomnický štít lanovkou vyvezieš približne za 46 eur. Dobre však urobíš, ak si lístok rezervuješ dopredu. Vyhneš sa tak nepríjemnému sklamaniu z množstva turistov, nehovoriac o tom, že pri online objednávke je cena lístka o 1 - 2 eurá lacnejšia.
