Terézia Križanová, ktorú môžeš na Instagrame poznať ako @tera_pendluje, sa spolu s manželom Kubom a malým synom Oskarom rozhodla vymeniť klasickú rutinu za život na štyroch kolesách. Kúpili starší karavan z roku 1997, vdýchli mu nový „pastelový“ život a vyrazili na 3 800 kilometrov dlhú cestu naprieč Európou až na čarokrásne nórske Lofoty.
Kým Kubo si naplno užíva rolu „muža v domácnosti“ na rodičovskej dovolenke, Terézia zobrala pracovanie v zahraničí do vlastných rúk.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- aká je realita života v karavane s dvojročným dieťaťom
- koľko ich vyšiel karavan, prerábka a cesta do cudziny
- s akými prekážkami sa museli popasovať pri hľadaní práce v Nórsku
- koľko sa dá reálne zarobiť za housekeeping na Lofotoch
- prečo odporúčajú každému otcovi skúsiť si „materskú”
- prečo nie je malé dieťa prekážkou pri cestovaní
Už počas prvej materskej na Liptove ste žili inak ako väčšina rodín. Kedy presne prišiel ten moment, kedy ste si s manželom povedali: „Nepôjdem po materskej do kancelárie, ale prerobíme starý karavan a precestujeme Európu“?
Áno, nemala som úplne bežnú materskú dovolenku. Od Oskarových deviatich mesiacov sme „pendlovali“ medzi Záhorím a Liptovom podľa sezóny. V zime a na jar som učila lyžovať a brigádovala v Jasnej, leto a jeseň sme trávili na rodnom Záhorí. Aj vďaka tomu prišlo rozhodnutie skúsiť sezónnu prácu v zahraničí úplne prirodzene. Máme veľa kamarátov, kolegov či známych, ktorí takto žijú. Cez leto si zarábajú v iných krajinách a na zimu sa vracajú domov, do našich kopcov. Vždy ma takýto kočovný život fascinoval. Prečo ho neskúsiť? Otázkou bolo, či sa to dá aj s dieťaťom.
Keďže Kubo už od Oskarovho narodenia vedel, že si chce vyskúšať „materskú“, celé to do seba krásne zapadlo. Od prvého momentu sme vedeli, že Nórsko je tá správna krajina.
Nebolo náročné nájsť si prácu?
Strávila som hodiny hľadaním, posielaním životopisov a prepisovaním sprievodných e-mailov, no ani po päťdesiatich žiadostiach neprišla žiadna odpoveď. Rozhodila som teda siete, dostala som pár kontaktov, ale nič z toho napokon nevyšlo. Okrem práce som premýšľala aj nad tým, kde budeme bývať. Kto ubytuje rodinu s dieťaťom a psom na štyri mesiace? Oplatí sa nám to vôbec? A vtedy mi to došlo. Možno naozaj prišiel čas splniť si sen a kúpiť si karavan!
Vždy sme totiž milovali kempovanie, máme kompletnú výbavu aj konštrukciu na spanie v aute, takže karavan bol už len ďalším logickým krokom. Samozrejme, pri rodičovskom príspevku sme veľa našetrené nemali, takže nám pôžičkou pomohla rodina a karavan sme si zaobstarali. Dokonca na Liptove.
Potom už bolo jasné, že ideálnym scenárom bude práca v kempe, kde je pre zamestnávateľa najjednoduchšie prijať niekoho s vlastným „domovom“. Nasledovali opäť hodiny posielania žiadostí a životopisov do kempov po celom Nórsku. Odpovede postupne prichádzali a napokon mi v e-mailovej schránke pristála jedna ponuka, ktorá znela až príliš dobre na to, aby bola pravdivá – a navyše na vysnívaných Lofotoch. Tú som nakoniec aj prijala.
Kúpili ste starší karavan – koľko vás stála celá táto sranda? Teda ak by mal niekto podobný sen, koľko eur si musí pripraviť na kúpu, prerábku karavanu a štart do Európy?
Samotný karavan stál približne 6 000 eur. Je to ročník 1997, takže je to naozaj starý pán, no vo výbornej kondícii. Kupovali sme ho od firmy, ktorá dováža karavany z Holandska, a dispozične nám vyhovoval najviac. Jeho prerábka nás vyšla približne na 2 500 eur a samotná cesta do Nórska stála okolo 700 eur.
Trasu sme zvolili cez Českú republiku, celé Nemecko a Dánsko, odkiaľ sme cez most prešli z Kodane do Malmö. Následne sme precestovali celé Švédsko, kde sa neplatia diaľničné poplatky, a pokračovali sme na sever cez Laponsko až do Nórska, konkrétne na Lofoty. Celkovo sme prešli približne 3 800 kilometrov a cesta nám trvala šesť dní. Zvažovali sme aj trajekty a iné trasy, no finančne vychádzali všetky možnosti veľmi podobne.
Samotnú cestu sme si veľmi užili. Prebehla bez problémov a náš syn sa ukázal ako skvelý parťák na cestovanie. Počas presunov sme spoznali množstvo švédskych miest – hoci najmä ich detské ihriská a second handy. Podobnú trasu plánujeme zvoliť aj cestou späť. Tentoraz však do Švédska vojdeme južnejším hraničným priechodom a Laponsko už vynecháme.
Váš karavan má prívlastok „pastelový“. Čo všetko reálne obsahuje z hľadiska sebestačnosti?
Je to systém na diaľkové ovládanie, vďaka ktorému ho viete pohodlne zaparkovať. V rámci prerábky sme kupovali batériu, bojler a menič – prípravu na solárne panely do budúcna. Keďže sme vedeli, že budeme žiť v kempe, solárne panely zatiaľ nepotrebujeme.
Po Nórsku však zvažujeme, že ich dorobíme, nakoľko chceme ísť cestovať po južnej Európe. Aj keď aj bez nich sme už teraz na pár dní nezávislí.
Keď sa balí trojčlenná rodina na niekoľko mesiacov do karavanu, redukcia šatníka a hračiek musí byť drsná. Podľa čoho ste vyberali, čo ide s vami a čo zostáva na Slovensku?
Úprimne, absolútne som nevedela, do čoho idem. Sústredila som sa najmä na Oskiho šatník. Má dva roky a pár mesiacov a v tomto veku ho zvykneme prezliekať niekoľkokrát do dňa. Podľa toho, čo som si zistila o počasí na Lofotoch, som vedela, že sa tu mení z hodiny na hodinu, preto sú funkčné materiály alfa a omega. V Oskarovej skrini teda nájdete veľa merino kúskov, nepremokavých súprav a softshellu. A keďže milujeme sekáče, veľa merino vecí sme mu ulovili aj tu.
Kubovi je zase stále teplo, takže aj napriek daždivému počasiu behá v kraťasoch. A ja? Ja som sa musela zmieriť s tým, že tu nosím dokola to isté – tri mikiny a legíny, lebo v tých sa mi funguje najlepšie. Ale sekáče tu obiehame ostošesť a už aj my máme pár skvelých funkčných kúskov z druhej ruky.
V čom je najväčšia výzva pri cestovaní a žití v karavane s malým dieťaťom?
Oskar je cestovateľ už od úplného bábätka. Prvý výlet absolvoval ako dvojmesačný, na prvom festivale sme boli, keď mal tri mesiace. Spali sme v aute, ktoré máme na to prispôsobené. Na prvú leteckú dovolenku sme ho vzali ako polročného. Rovno absolvoval dva lety – štyri dni vo Valencii a desať dní na Tenerife. Prvé veľké dobrodružstvo sme s ním však zažili na jeseň minulého roka, keď sme spolu precestovali Bali. Po všetkých týchto cestovateľských skúsenostiach je pre mňa najväčšou výzvou strach „pred“ a obavy našich blízkych. Každý výlet sme sa snažili prispôsobiť jemu, jeho bezpečiu, nálade a spánku. Lety nám väčšinou prespal, rovnako aj cesty autom.
A život v karavane? Predstav si, že máš dva roky, stačí si obuť gumáky, otvoriť dvere a si vonku. Miluje to a my tiež. Všetko, čo k životu potrebujeme, tu máme. Sme spolu a je nám krásne.
Tvoj muž nastúpil na materskú dovolenku v karavane v Nórsku, zatiaľ čo ty pracuješ. Ako zvláda túto rolu v takýchto „bojových” podmienkach?
Záleží, čo si predstavuješ pod bojovými podmienkami. Či miesto alebo vek dieťaťa. (smiech) Na život v karavane sme si veľmi rýchlo zvykli, vnímame ho, akoby sme boli doma. Máme tu aj bicykle a kajak, takže Kubo s malým Oskim majú na výber z mnohých spoločných aktivít a myslím si, že si spoločný čas naozaj užívajú.
Aj Kubo si však musel zvyknúť na novú rolu „muža v domácnosti s dieťaťom“ a zo začiatku občas spomenul, že je náročné obdobie, keď sa malý hádže o zem. Každopádne, odporúčame každému tatinovi si to vyskúšať. Otvára to oči.
Bolo toto rozdelenie materskej od začiatku plánované práve kvôli Nórsku?
Nie, Kubo vedel, že si chce materskú vyskúšať. Plán s Nórskom prišiel až neskôr a bola to moja vlastná iniciatíva. U nás to funguje tak, že ja vymýšľam a spolu potom realizujeme. Nech je život pestrý.
Na Slovensku je muž na materskej dovolenke stále pre mnohých prekvapením, obzvlášť v regiónoch ako Záhorie. Stretávate sa s predsudkami alebo udivenými pohľadmi?
Asi máme šťastie, ale na Slovensku sa stretávame a kamarátime s rodinami, v ktorých sú tatinovia naozaj prítomní pri výchove. Venujú sa svojim deťom rovnako ako maminy a pokiaľ mali možnosť, materskú si vyskúšali. Skôr sa stretávame s veľkou podporou.
Robíš housekeeping v nádhernom prostredí Lofot. Na Instagrame to vyzerá romanticky, ale je to fyzicky tvrdá práca. Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň a koľko dní v týždni reálne odpracuješ, aby ti zostal čas aj na rodinu a cestovanie?
Prvý mesiac som pracovala zväčša šesť až sedem dní za sebou, po šesť hodín denne. Niekedy som mala jeden deň voľna, niekedy dva. V tomto kempe som nemala robiť len housekeeping, ale aj čašníčku a recepčnú. Nakoniec ma však dávali primárne na housekeeping, pretože mi bolo povedané, že kolega upratovať nevie a že to musím pochopiť.
To bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla odísť. Neprišlo mi to fér. Môj pracovný deň začínal upratovaním chatiek a následne som upratovala spoločné sprchy, toalety a kuchynku. Ak nebolo doobeda veľa chatiek a všetko som stihla za pár hodín, išla som kosiť. V novej práci by som mala pracovať päť dní v týždni po osem hodín a mať dva dni voľna. Táto práca bude opäť v kempe, tentoraz už len housekeeping. Budem upratovať chatky a spoločné priestory.
Narazila si na realitu s podhodnoteným platom. Ako vlastne človek v Nórsku zistí, že ho zamestnávateľ „oškubáva“?
Zistila som to vďaka nášmu kamarátovi, ktorému som povedala, akú mám hodinovku. Totiž, vedela som, koľko budem zarábať, keď mi prišla ponuka. Tie peniaze neboli zlé. Bolo mi však sľúbené, že budem pracovať aj ako čašníčka a recepčná.
Ja som však prevažne upratovala a tá hodinová mzda bola na housekeeping v Nórsku naozaj nízka. Samozrejme, vtedy mi to celé prišlo ľúto a rozhodla som sa odísť. Nová manažérka mi následne potvrdila, že na nórske pomery mi naozaj platili málo.
Našla si si novú prácu rýchlo? Ako vlastne funguje hľadanie sezónnej práce v Nórsku?
Novú prácu som si našla o dva dni. Ešte v ten deň, ako som zistila, že mi platia málo, sme obehali pár kempov v okolí miesta, kde sme boli na výlete. Na druhý deň som v tom pokračovala. Bohužiaľ, všetky pozície už mali obsadené. Do jedného kempu som sa však pokúsila zavolať a nakoniec ma prijali. Aj keď sa čudujem, pretože som v tom telefonáte musela znieť celkom zúfalo. Manažérka mi povedala, že im akurát vypadlo dievča, ktoré malo prísť, pretože sa rozhodlo ísť na Island. Niekoho teda potrebovali ihneď.
Taktiež odo mňa chceli referenciu od bývalého zamestnávateľa. Ja som však ešte v starom kempe nepovedala, že odchádzam. Zavolala som teda manažérom z Jasnej a boli skvelí – boli pripravení im tú referenciu dať. Vlastne ani neviem, či nakoniec na Slovensko volali.
Ešte v ten deň som sa zastavila na osobné stretnutie a prijali ma. Verím teda, že tu už zotrvám do konca sezóny. Keď už je človek tu, práca sa hľadá oveľa jednoduchšie ako z domova, tisícky kilometrov ďaleko. Asi aj to je moja rada – prekonať strach, prísť sem s vytlačeným životopisom a chodiť z prevádzky na prevádzku. Na Lofotoch je stále veľa voľných pracovných miest, len zamestnávatelia často preferujú osobný kontakt. A ak sa nepodarí, stále je to nezabudnuteľný výlet.
Ty sama s nadhľadom hovoríš, že v Nórsku momentálne „umývaš hajzle”. V akých číslach sa vlastne pohybuje mesačný plat za takýto housekeeping na Lofotách?
V Nórsku je housekeeping častokrát lepšie platený ako iné pozície v hospitality. Záleží však na tom, či pracuješ pre agentúru, alebo priamo pre ubytovacie zariadenie. V tomto zamestnaní si viem zarobiť od 2 500 eur v čistom a viac.
Nórsko patrí medzi najdrahšie krajiny sveta, vy máte vďaka karavanu tú najväčšiu položku – ubytovanie – prakticky zadarmo. Sú vaše celkové mesačné výdavky vďaka tomuto alternatívnemu životnému štýlu nízke alebo vás nórske ceny potravín a nafty aj tak vedia prekvapiť?
Nakoľko pracujem v kempoch a žijeme v karavane, za ubytovanie ani energie neplatíme nič. V prvom kempe mi bolo povedané, že si mám platiť sprchy, nakoniec som však využívala zamestnanecké sprchy, rovnako ako ostatní kolegovia. Chalani sa sprchujú v karavane. Aj práčku a sušičku využívame bezplatne. Naše mesačné náklady sú teda len za jedlo a naftu.
Áno, Nórsko je naozaj drahé, ale úprimne ma skôr prekvapuje, že niektoré ceny sú podobné ako na Slovensku. Na Slovensku sme ako trojčlenná rodina zvykli urobiť týždenný nákup potravín za 150 eur, tu je to približne 200 eur. To nie je až taký veľký rozdiel, nie? Rozdiel je však v tom, že priemerná mzda sa pohybuje v úplne iných číslach.
Máte už presný plán, kam sa s pastelovým karavanom vydáte ďalej, alebo to nechávate na náhodu? Ktoré miesta v Európe sú na vašom bucket liste, ktoré rozhodne musíte vidieť, kým táto cesta skončí?“
Čaká nás cesta domov, ktorá bude určite trvať dlhšie ako cesta sem. K posádke sa pridá naša blízka kamarátka, ktorá priletí z Islandu, a plánujeme roadtrip po Nórsku, Švédsku, Dánsku, Holandsku a možno aj Bruseli. Potom nás čaká ešte krátka zastávka v Prahe, ktorú milujeme, a následne cesta domov.
Doma plánujeme zostať len pár dní a potom pokračovať na juh. Zatiaľ máme v pláne pobrežie Španielska, ale uvidíme – možno sa to ešte celé zmení. Isté je, že Kubovi materská končí v decembri a radi by sme zimu opäť strávili v našom druhom domove, na Liptove.
Keď sa raz táto vaša karavanová kapitola skončí a vrátiš sa na Slovensko, čo si myslíš, že ťa táto skúsenosť naučila? Bude pre teba po tomto všetkom vôbec možné vrátiť sa do klasického kancelárskeho života?
Na otázku, čo si myslím, že ma táto skúsenosť naučí, je asi ešte skoro odpovedať. Ale to, že sme sa dostali až sem, mi opäť ukázalo, že mať malé dieťa nemusí byť limitujúce, práve naopak. My nie sme tá rodina, ktorá všetko predala a odišla žiť slobodne, aj keď to znie ako sen. My sme len využili príležitosť, ktorú má mnoho ľudí. Vďaka tomu si tvoríme život, na ktorý budeme v starobe s láskou spomínať.
A či sa vrátim do kancelárie? Možno práve po týchto mesiacoch upratovania a cestovania to budem potrebovať. Alebo nie? To je ešte ďaleko. Teraz si užívame túto severskú jazdu.
