Rozhodovala sa dva roky, no dnes neľutuje. Slovenka Karin Kubíková predala byt a s dvojmetrovou plyšovou alpakou cestuje po Južnej Amerike. Vo svojich 33 rokoch sa rozhodla opustiť zabehnutý stereotyp a vymeniť istotu za jeden batoh a hľadanie skutočnej slobody.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo sa rozhodla predať vlastný byt a zbaliť celý svoj život do jedného batoha
- prečo s ňou cestuje dvojmetrová plyšová alpaka
- aká je realita v tamojších juhoamerických rodinách
- pri akých zážitkoch sa jej tisli slzy do očí
- či si naozaj odišla hľadať frajera do cudziny
Internet teraz sleduje tvoju cestu s dvojmetrovou alpakou Erikou. Povedz nám, ako presne tento bizarný nápad vznikol a ako sa z obyčajného vtipu stala tvoja realita na cestách?
Celé to s alpakou Erikou vzniklo úplne spontánne. Keď som prišla do Peru, poslala som kamarátom do skupiny fotku alpaky. Môj kamarát Vorvi mi hneď napísal, že ju mám priniesť jeho psovi Ňinkovi. Keďže tá alpaka má asi dva metre, povedala som, že to nebude len tak a chcem „niečo za niečo“ (smiech). Nakoniec sme sa dohodli na stávke: ak získa tridsaťtisíc lajkov, prinesiem ju. Hoci sa ich nakoniec vyzbieralo „len“ dvadsaťtisíc, povedala som si, že Erika už jednoducho patrí k nám a beriem ju so sebou.
Aké sú reakcie ľudí naokolo, keď vidia alpaku Eriku?
Reakcie ľudí sú úžasné, všetci sa usmievajú, pretože je naozaj rozkošná. Aj dnes, keď som s ňou išla dole na kávu, vzbudzovala veľkú pozornosť.
Musela si už Erike kúpiť vlastnú letenku alebo lístok na autobus alebo ju berú ako nadrozmernú batožinu?
Vlastnú letenku alebo lístok na autobus zatiaľ nepotrebuje (smiech), kúpila som jej taký štýlový ružový kufrík, v ktorom cestuje so mnou. Mojím cieľom však nebolo len zabávať ľudí plyšovou hračkou. Erika má v sebe hlbší spoločenský rozmer. Keď sa na ňu pozrieš, všimneš si, že má trochu krivé nôžky. Chcem tým ukázať, že aj s „krivými nôžkami“ sa dá kráčať vpred a netreba sa báť urobiť ten prvý krok. Nezáleží na tom, aké nedokonalosti máme, dôležité je proste ísť.
Týmto spôsobom sa snažím otvárať témy, ako sú osamelosť, vnútorný strach či ľudská blízkosť. Často máme v sebe množstvo túžob, ktoré neustále odkladáme – na čas, keď budeme mať viac peňazí, keď deti vyrastú, keď schudneme... Život je však príliš krátky na to, aby sme stále na niečo čakali. Erika do toho celého vnáša ľahkosť, hravosť a trochu zdravého sebavedomia. S Erikou mám po návrate ešte veľké plány, ale tie si zatiaľ nechám ako prekvapenie!
Predať byt a odísť do neznáma chce poriadnu odvahu. Bol tam jeden konkrétny moment, kedy si si povedala: „A dosť, balím sa“, alebo to v tebe dozrievalo dlhšie?
Nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň, práve naopak. Rozhodovala som sa viac ako dva roky. Pre mňa to neznamenalo útek od niečoho – a to je zásadný rozdiel.
Samozrejme, zvažovala som viacero variantov vrátane prenájmu, no do toho sa mi veľmi nechcelo. V hlave som mala jasný cieľ, ale stále som bojovala s myšlienkou, že nehnuteľnosť je výborná investícia, ktorú by mi mohol splácať napríklad podnájomník. Vždy tam bolo nejaké „ale“.
Potom som však strávila pol roka v Indonézii. Keď som si vyskúšala život mimo domova, upratala som si to v hlave. Zistila som, čo naozaj chcem a rozhodla som sa, že to risknem, nevylučuje to predsa, že si v budúcnosti opäť niečo kúpim. V tejto chvíli som sa však rozhodla takto a som veľmi rada. Postupne si to v sebe spracovávam a úprimne sa z toho teším.
Ako je to s tým hľadaním frajera v Južnej Amerike? Sú tamojší muži fakt takí romantickí, ako sa hovorí alebo je to skôr vtipná nadsádzka na tvojich sieťach?
Môže to pôsobiť, že hľadanie partnera je môj hlavný cieľ, ale vôbec to tak nie je. Rozhodne to nevnímam štýlom: „Teraz si rýchlo niekoho nájdem, vrátim sa domov a usadím sa.“ (smiech). Mám 33 rokov a v dnešnom randiacom svete narážam na obrovský konzum a povrchnosť. Všetko je neskutočne rýchle a plytké. Príde jedna možnosť, druhá, tretia... Na tieto témy poukazujem dosť intenzívne, pretože sa proste nedajú prehliadať a človeka to vnútorne vyčerpáva.
Mňa osobne to dosť trápi. Som človek, ktorý si zakladá na hlbokých hodnotách, spoločných chvíľach a v tomto smere som veľmi konzervatívna. Rada by som mala po svojom boku partnera, s ktorým budem cestovať a zdieľať život. Lenže dnešný svet akoby fungoval inak – len čo sa objaví niekto zdanlivo „lepší“, ľudia majú tendenciu hneď utekať. Nie sme zvyknutí na náročnejšiu komunikáciu.
Ja som pritom doma videla úplne iný vzor. Moji rodičia sa vždy o všetkom hlboko rozprávali, čo pre mňa bolo obrovskou inšpiráciou. Na Instagrame sa však snažím o týchto veciach hovoriť s nadhľadom. Témy ako ghosting sú síce aktuálne a bolestivé, ale sociálne siete sú odľahčená platforma, preto pre svoje publikum volím radšej formu jemného humoru než ťažký tón.
Sú slovenské randiace vody už pre teba vyčerpané alebo máš pocit, že slovenskí muži majú skrátka inú mentalitu, ktorá ti nesedí?
Rozhodne nechcem nadávať na slovenskú mentalitu, práve naopak. Myslím si, že slovenskí muži sú skvelí. Tento trend nie je o našej krajine, je to skôr celkové nastavenie dnešnej spoločnosti. Týka sa to mužov aj žien a vidíme to po celom svete. Rovnako ako sa dá človek s hlbokými hodnotami nájsť u nás na Slovensku, dá sa nájsť aj kdekoľvek inde.
Navyše, ja osobne som vlastne ani nikde inde ako na Slovensku poriadne nerandila – a aj u nás doma som, samozrejme, nerandila s celým Slovenskom (smiech). Mám rada našu krajinu a na našich ľuďoch vidím veľa skvelých stránok.
Keď si oznámila, že predávaš byt a odchádzaš, reakcie okolia neboli len čisté nadšenie. Veľa ľudí riešilo skôr to, čo bude potom. Myslíš si, že sme ako Slováci príliš konzervatívni a radšej zostaneme v stereotype?
Reakcie ľudí na moje rozhodnutie odísť sa rozdelili do dvoch táborov. Moji najbližší ma podporovali. Vedeli, že nad tým uvažujem už dlho a že to nie je žiadny rozmar zo dňa na deň. Pýtali sa ma, ako mi môžu pomôcť. Potom tu však boli ľudia, ktorí mali okamžite milión otázok a premietali si do mňa svoje vlastné strachy. Neuvedomovali si, že za tým rozhodnutím je dlhodobý plán. Aj preto som to predtým neriešila s príliš veľa ľuďmi – nechcela som, aby ma ich pochybnosti a obavy zbytočne spochybňovali.
My Slováci sme niekedy príliš konzervatívni, sme tak však vychovávaní. Aj ja som vyrastala v malom meste, kde bola klasická predstava o živote jasne nalinkovaná: vydať sa, mať deti a usadiť sa. Tieto tradície sa dnes samozrejm posúvajú, ale netreba ísť do žiadnych extrémov. Podľa mňa je dôležité byť na dnešný rýchly svet pripravený – mať nielen finančnú rezervu, ale najmä upratané v hlave, jasné priority, hodnoty a schopnosť adaptovať sa na zmeny okolo nás.
Čo všetko si musela reálne vybaviť a zariadiť pred takýmto radikálnym odchodom? Predsa len, predať byt a zbaliť si život do batohu nie je záležitosť dvoch dní.
V dnešnej dobe je to pomerne jednoduché. Ak napríklad predávaš byt, s celým procesom a praktickými vecami ti pomôže realitná kancelária, takže tam človek nie je úplne sám.
Čo sa týka mojich osobných vecí, prešla som si veľkým triedením. Väčšinu z nich som darovala, niečo som vyhodila a časť vecí som odložila k rodičom. Zbalila som sa v podstate do jedného batoha. Chvíľu mi to celé trvalo, ale keď sa do toho človek raz pustí, ide to prekvapivo rýchlo.
Momentálne si v Lime. V čom sú Juhoameričania najviac odlišní od nás Slovákov alebo celkovo Európanov?
V Lime som strávila dva týždne priamo v peruánskej rodine. Miestni ľudia sú nesmierne hrdí na svoj pôvod, tradície, kuchyňu a vlastne na všetko, čo je ich. Keď som odchádzala z domu, všetci ma varovali, aby som si dávala pozor. Áno, opatrnosť je na mieste, ale keď spoznáte bežných ľudí, ktorí tam žijú svoj každodenný život, ucítite z nich obrovské ľudské teplo. Veľmi radi sa rozprávajú o svojej histórii, sú veľmi srdeční a bezprostrední. Zo začiatku ma prekvapilo, keď ma len tak objali alebo mi dali pusu na líce – najskôr som to vnímala ako narušenie osobnej zóny, ale oni to tak skrátka majú.
Najväčší rozdiel oproti Európe či západnému svetu vidím v tom, že tam nefunguje taká tá naša klasická izolovanosť. Tu stále pretrváva skutočné spoločenstvo. Ísť na večeru je pre nich rituál – sedíme spolu aj dve hodiny, jeme a rozprávame sa. V škole to bolo rovnaké, cez prestávky sme trávili čas spolu a debatovali. Skrátka tam bolo cítiť hlboký ľudský kontakt. V Európe mám niekedy pocit, že sme až príliš samostatné jednotky a že nás naša izolovanosť a individualizmus dosť poznačujú. V tom vnímam ten najzásadnejší rozdiel.
Čo najkrajšie alebo najsilnejšie si zatiaľ na tejto ceste zažila?
Cestovanie a zážitky milujem najmä preto, že si ich silno spájam s emóciami. Všetko to vnútorne veľmi hlboko prežívam. Na tejto ceste mám zafixovaný jeden silný moment s tou peruánskou babičkou, u ktorej som bývala. Niekedy navarila ona mne, inokedy zasa ja jej. Keď sme sa takto o seba starali alebo sa len tak rozprávali, boli to chvíle, kedy sa mi tlačili slzy do očí. Uvedomovala som si, aká som nesmierne šťastná, že som ju mohla spoznať. Aj keď ju už nikdy v živote neuvidím, navždy na ňu budem spomínať. Presne pre tieto momenty to robím. Sú tie najkrajšie, no zároveň najťažšie, pretože ľudia na cestách neustále prichádzajú a odchádzajú.
To isté platí aj o miestach a prírode. Keď sme boli napríklad v národnej rezervácii Paracas – všade okolo bolo úplné ticho, púšť a nad hlavou nám lietali vtáky. Boli to pre mňa až mrazivo nádherné okamihy. Podobne to mám aj so zvieratami, ktoré úplne zbožňujem. Keď sme plávali s uškatcami, opäť som mala slzy v očiach od toho čistého dojatia. Všetky tieto zážitky mi nakoniec do seba zapadajú ako jedna úžasná, emotívna skladačka.
Ako riešiš ubytovanie? Máš trasu a prespávanie dopredu naplánované alebo si skôr spontánny typ, ktorý rieši veci za pochodu zo dňa na deň?
Dalo by sa povedať, že som na cestách dosť spontánna. Ubytovanie a itinerár riešim maximálne týždeň dopredu. Momentálne mám zarezervovaných pár dní dopredu, kým sa nepresuniem do Cusca. Čo sa týka cesty z Cusca ďalej do Bolívie a Čile, to nemám naplánované ešte vôbec, hoci ma to čaká už budúci mesiac. Viem však, že v Cuscu strávim dva týždne, takže budem mať počas večerov kopec času si všetko naplánovať. V tomto som skrátka takáto.
Trasa cez Peru, Bolíviu, Argentínu a Kolumbiu je obrovská. Na čo sa na tejto ceste domov najviac tešíš?
Teším sa na to celé – na to, čo zažijem, koho stretnem, čo uvidím a čo ma prekvapí. Nemám žiadne konkrétne očakávania. Išla som sem hlavne kvôli tunajšej atmosfére a životu ako takému. Samozrejme sa môže stať, že budem z niečoho aj sklamaná. Stalo sa mi to napríklad v Malajzii, kde som sa vôbec necítila dobre a musela som odísť. Človek to skrátka na cestách nikdy dopredu nevie.
Povedala si skvelú vetu: „Nechcem splácať život, ktorý ma nebaví.” Cítiš sa paradoxne bohatšia teraz, keď máš materiálne menej?
Peniaze sú samozrejme dôležité. No zároveň som cítila, že vlastniť veci, ktoré momentálne nenapĺňajú moje potreby, ma nerobí šťastnou. Jazdiť na aute, bývať v byte a žiť v stereotype skrátka nebolo to, čo by ma vnútorne napĺňalo. Takže áno, ak sa pýtaš, či sa cítim vnútorne bohatšia – cítim sa oveľa naplnenejšia.
Na materiálne veci si človek môže zarobiť alebo si na ne vziať úver. Ale na to, aby si človek splnil sny, musí urobiť ten odvážny prvý krok. Na to som na seba naozaj hrdá. Vždy som chcela objavovať svet, no stále som to odkladala s tým, že ešte musím ísť do práce, dokončiť tento projekt a potom tamten... Teraz som to konečne urobila a ten pocit stojí za to.
Keď úspešne doručíš Eriku do cieľa, čo bude tvoje ďalšie dobrodružstvo? Plánuješ sa usadiť alebo ťa takýto kočovný život chytil natoľko, že hneď vymyslíš niečo ďalšie?
To sa veľmi ťažko hovorí, no usadiť sa určite neplánujem. Určite chcem ísť pozrieť kamarátov do Indonézie a rada by som si dala ešte jedno veľké cestovateľské kolečko. Len nedávno mi napadlo, že ma nesmierne fascinuje Afrika a túžim vidieť zvieratá voľne v prírode. Tiež ma veľmi láka Antarktída, no na druhej strane viem, že taká expedícia vyjde aj na 10-tisíc eur.
Zároveň si plne uvedomujem, že neustále cestovanie je vyčerpávajúce a náročné na psychiku. Kvôli neustálemu prívalu dopamínu a nových podnetov si človek musí robiť pauzy, inak ho to môže prestať baviť a hrozí vyhorenie. Môj plán je preto taký, že sa na nejaký čas vrátim domov, oddýchnem si, navštívím kamarátov na Bali a popritom budem rozbiehať svoje pracovné projekty. Potom zasa vyrazím niekam do sveta. Mám v hlave strašne veľa cestovateľských plánov a verím, že sa mi splnia. A hlavne by som veľmi rada pokračovala v osvete, ktorú som na sieťach začala.
