Slovák Jakub Rosenberg sa rozhodol splniť si detský sen a na mesiac odišiel do šaolinskej školy, kde každý deň absolvoval hodiny náročných tréningov, meditácie aj drilu tradičných bojových techník. Dnes cestuje po Ázií a dokazuje, že na to netreba veľké financie.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa dá vybaviť tréning kung-fu v Číne za pár dní
- ako vyzerá bežný deň v šaolinskej škole od budíčka po večierku
- koľko Jakuba mesačný pobyt vyšiel a čo všetko bolo v cene
- ako reagovali miestni Číňania na Európana v uliciach
- čo ho na Číne najviac prekvapilo a aké predsudky sa mu rozpadli
- ako sa dá cestovať po svete aj s menším rozpočtom
Ešte minulý rok si cestoval po Amerike, dnes žiješ v šaolinskom kláštore v Číne. Kedy ti prvýkrát napadlo: „Idem sa učiť kung-fu na druhý koniec sveta“?
Myslím si, že to bol jeden z tých snov, o ktorých človek ani nevie, že ich má. Vyrastal som na sledovaní filmov s Jackiem Chanom, Karate Kid či Kung Fu Pandou, a potom mi pri plánovaní mojej cesty do Ázie vyskočilo video chalana, ktorý sa učil kung-fu v Číne. Na druhý deň som mal už kúpenú letenku a vybavený niekoľkotýždňový tréning.
Tvoje dni pripomínali film Kung Fu Panda. Ako sa človek zo Slovenska vôbec dostane k tejto príležitosti?
Je to naozaj jednoduchšie, ako sa zdá. Žijeme v dobe plnej možností, kedy si často ani neuvedomujeme, čo všetko nám svet ponúka. Jednoducho som si klasicky na internete našiel školu kung-fu v Číne, ktorá prijíma medzinárodných študentov, a napísal som im. Netrvalo dlho a mal som termín štúdia.
Ako vyzeral tvoj bežný deň od rána do večera?
Budíček sme mali niečo po šiestej. Dali sme si veľmi ľahké raňajky a potom nás čakal prvý dva a polhodinový tréning dňa. Každý tréning začínal behom, strečingom a drilovaním základných pohybov z „kung-fu abecedy“. Hlavnú časť tréningu tvorilo taolu (nácvik formy), čínsky kickbox, meditácia, kondícia končatín a podobne. Záležalo od daného dňa.
Po tréningu sme mali spoločný obed a pár hodín na oddych. O tretej nás čakal druhý tréning s rovnakou štruktúrou ako ten prvý. Nasledovala spoločná večera a potom sme dosť často ešte opakovali techniku, ktorú sme sa v ten deň naučili, alebo sme len oddychovali hraním mahjongu, šachu a podobne.
Naučil ťa tam už niekto niečo, čo si si preniesol aj do bežného života?
Určite mi to ešte viac posilnilo sebadisciplínu, ale vec, ktorú si vážim najviac bola, že som sa naučil trošku spomaliť a žiť viac v prítomnom okamihu. Pár hodín v týždni sme venovali meditácii, čo mi ponúklo nový pohľad na život – bez stresu z budúcnosti alebo úzkosti z minulosti.
Úprimne – na čo chceš vedieť kung-fu? Predsa len nejde o úplne bežný skill…
Myslím, že som to bral ako novú výzvu. Milujem sa učiť novému. Málo vecí ma tak napĺňa ako vidieť progres v činnostiach, o ktorých som donedávna nič nevedel.
Čo je na kung-fu najťažšie? Zažil si nejaký moment, keď si si povedal, že toto nedáš?
Nemyslím si, že som mal taký moment, aj keď ťažký bol každý jeden deň. Od prvého až po posledný deň som sa prebúdzal so svalovicou a únavou, ale taktiež s nadšením z možnosti tam byť a učiť sa niečo s takou historickou hodnotou.
Posledné týždne si tvoje telo zvykalo aj na tvrdšie formy tréningu vrátane prijímania úderov. Bola práve toto tá najnepríjemnejšia časť celej šaolinskej prípravy?
Jednoznačne áno, ale práve preto som sa na to vždy tešil. Vidieť ten posun a zlepšovanie odolnosti môjho tela každým tréningom bolo na nezaplatenie.
Ako človek spozná, že sa v kung-fu naozaj zlepšuje? Existuje nejaký moment, keď si povieš: „Už to začínam ovládať“?
Pre mňa boli tie momenty dva. Najskôr keď som si uvedomil, že bezbolestne dokážem vykonať určitú formu kopov a druhýkrát to bolo, keď ma shifu po kontrole mojej formy taolu poctil vedením časti tréningu. Vtedy som si uvedomil, že to so mnou asi už nebude také zlé.
Koľko takýto pobyt v šaolinskom kláštore stojí? Čo všetko je v cene a čo si musíš riešiť sám?
Táto konkrétna škola stála 800 eur mesačne a bolo v tom zahrnuté ubytovanie, tri jedlá denne a samotný tréning. Samostatne si riešiš letenky a víza, s ktorými ti však škola vie pomôcť. Taktiež si priplácaš za úbor a obuv.
Na sociálnych sieťach si ukazoval aj bežný život v kláštore – vrátane stále rovnakých raňajok. Ako sa ti tam vlastne žilo, keď opadol ten prvotný wow efekt?
Aby som to uviedol na pravú mieru, toto nebol úplne ten pravý kláštor, aký vidíme vo filmoch bez elektriny a so spaním na zemi. Do skutočného chrámu, ak nie si shifu alebo v jeho línii, nemáš prístup. Tento kláštor bol trošku modernejší a mali sme tam všetko, čo sme na bežný život potrebovali. Postele sú síce tvrdé a izby malé, ale ako niekto, kto býval na vysokoškolskom internáte, sa absolútne nemôžem sťažovať.
Pôvodne si hovoril o niekoľkých týždňoch, možno mesiacoch. Ako dlho si tam napokon zostal?
Napokon bohužial len mesiac, keďže v Číne je niekedy trošku problém s predlžovaním víz a trvalo to nejaký čas. V budúcnosti by som však určite chcel prísť na dlhšie.
Je niečo, čo ťa celkovo na Číne alebo jej ľuďoch prekvapilo?
Asi všetko. Nebudem klamať keď poviem, že som si predstavoval striktnú komunistickú krajinu s veľkým obmedzením, ale minimálne za ten čas som nič také nezažil. Ľudia boli ústretoví a priateľskí, mestá boli bezpečné a všetko tam bolo za veľmi prijateľné ceny.
Ako reagujú miestni na cudzincov?
Ako na atrakciu. Zakaždým, keď som odišiel zo školy do iného mesta ma ľudia zastavovali, aby si so mnou spravili fotku. Zastavovali svoje autá a motorky, aby si ma obzreli, deti mi dávali darčeky...jednoducho som sa cítil ako celebrita (smiech).
Ukazoval si aj obrovské wellness centrum, kde si mal za približne 36 eur osemnásťhodinový vstup s neobmedzeným bufetom, saunami či bazénmi. Čo ťa v Číne najviac prekvapilo z pohľadu cien a celkového životného štandardu?
Ako som spomínal, ceny tu boli veľmi prijateľné. Za úplne všetko tu človek zaplatí zlomok ceny v Európe, no životný štandard je tu stále na vysokej úrovni.
Veľa mladých ľudí sníva o tom, že sa len zbalia a odídu cestovať po svete. Dá sa to podľa teba reálne aj s menším rozpočtom? Koľko financií človek podľa teba potrebuje, aby sa vôbec mohol vydať na takúto cestu?
Určite áno, ide len o to, koľko pohodlia si ochotný obetovať. V podstate nepotrebuješ žiadne veľké financie. Existujú programy, ktoré ťa prepravia na druhú stranu sveta, ubytujú ťa a dajú ti najesť výmenou za ľahkú prácu. Často ti dajú aj nejaké vreckové navyše. Ak sa ti nechce pracovať, vieš za zlomok ceny cestovať tak, že bývaš v hosteloch a cestuješ stopom, lokálnymi autobusmi a podobne. Obetuješ síce trošku komfortu, ale za tie zážitky to stopercentne stojí.
Ty necestuješ po Ázii klasicky turisticky, ale skôr veľmi autenticky. Máš už teraz v hlave ďalšie miesta alebo príležitosti, ktoré chceš v Ázii ešte zažiť?
Kung-fu bude asi na vrchu môjho bucket listu pre túto cestu, ale rád by som si taktiež vyskúšal pravý samurajský tréning v Japonsku, chcel by som zažiť japonskú automobilovú kultúru, bývať v ich klasických ryokanoch a taktiež mám v pláne si dať road trip po Vietname a vidieť ich známe ryžové polia. Uvidíme, čo sa podarí.
