Keď Emília Dudášová hovorí o Nórsku, nehovorí o krajine, ale o domove. Mieste, kde našla pokoj, slobodu a zmysel, ktorý jej na Slovensku chýbal. Žije ďaleko od ľudí, obklopená psami a prírodou, a práve tam sa cíti najviac sama sebou.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo Emília natrvalo odišla zo Slovenska
- čo ju naučil život v tichu odstrihnutý od civilizácie
- prečo to podľa nej v Nórsku s financiami nie je až také rozprávkové
- ako vyzerá život a tréning jedenástich husky
- v čom jej povestná chladnosť miestnych vyhovuje
Pamätáš si presný moment, keď si si povedala: odchádzam? Čo ho spustilo?
Bolo to počas obdobia covidu a silných myšlienok o tom, že nechcem prežiť svoj život obmedzovaná spoločnosťou. Keď som ešte žila na Slovensku, mali sme s mamou salón, ktorý dodnes funguje. V tom období sme však museli byť zatvorené, finančne to vôbec nevyzeralo dobre a ja som si nedokázala predstaviť svoju budúcnosť. Nenapĺňalo ma to tak, ako by som chcela.
Prvýkrát si do Nórska prišla ako turistka, druhýkrát už ako niekto, kto tam má začať nový život. Ako prebiehala adaptácia na úplne iné prostredie, fungovanie a mentalitu – a čo ťa na nej najviac potrápilo?
Už pri príchode ako turistka som vedela, že sa sem vrátim – a to nastálo. Cítila som, že sem patrím. Pocit slobody a najmä to, že človek môže robiť čo ho naozaj baví, a zároveň byť za to férovo platený.
Netrvalo dlho, možno mesiac – a sťahovala som sa na sever, pobalená v starom bavoráku, s ktorým som do Nórska prišla. Zvykla som si veľmi rýchlo. Skôr mi nikdy nevyhovovala mentalita väčšiny Slovákov. Až po piatich rokoch ma začína mierne trápiť mentalita Nórov, odkedy ich poznám osobnejšie. Ale povedzme si úprimne – dedina je dedina. Čím menšia spoločnosť, tým viac rečí. To je všade rovnaké.
Napriek tomu sa mi páči, že si tu ľudia hľadia svoje a riešia hlavne seba a vlastný život. Preto ich mnohí považujú za chladných, mne to však dokonale vyhovuje.
Keby si mala opísať Emíliu z Nitry troma slovami a Emíliu z nórskeho Dividalenu troma inými – v čom sú rozdielne?
Tá z Nitry bola stratená v dave. Nútená zapadnúť, no vždy vyčnievala – a bola za to šikanovaná. Tá z Dividalenu je odvážna. Pracuje na sebe napriek chybám, ktoré máme všetci. Nasleduje svoje srdce a pocity, robí to, čo ju napĺňa, a ide si za tým bezhlavo. Keď sa jej niečo nepodarí, vstane a skúša znova – až kým to nedosiahne.
Vždy som bola tvrdohlavá, ale práve táto vlastnosť ma dostala tam, kde som dnes. A za to som jej, koniec koncov, vďačná.
V Nórsku bývaš celkom odstrihnutá od civilizácie. Čo sa o sebe človek dozvie, keď žije ďaleko od ľudí a hluku?
Človek sa vtedy nájde. Zistí o sebe všetko, čo predtým nevedel – kto naozaj je. V tichu a samote sa ľudia často boja žiť, no keď objavia ich čaro, sú schopní doslova čohokoľvek. Stanú sa nezastaviteľnými. Mne bývanie na samote vyhovuje.
Keď si sa rozhodla v Nórsku zostať, musela si si tam rýchlo nájsť prácu. Ako vyzerali tvoje úplné začiatky – čo bola tvoja prvá práca a ako si sa k nej dostala?
Začínala som ako sprievodkyňa psích záprahov. Chcela by som však podotknúť, že hoci sa tento typ práce stal trendom, v turizme je veľa miest, kde sa nesprávajú dobre ani k psom, ani k ľuďom. Je dôležité si všetko overiť, pýtať sa a získať informácie od ľudí, ktorí tam pracovali alebo žijú v okolí.
Ja som mala šťastie – kontakt na malú psiu farmu mi dal jeden follower. Pracujem tam dodnes a dnes sú mi títo ľudia skôr ako nevlastná rodina. Neskôr som sa osamostatnila, spoznala som svojho priateľa, presťahovali sme sa a začala som vlastný biznis.
A ako bolo tvoje prvé zamestnanie v Nórsku finančne ohodnotené? Bol to pre teba šok v porovnaní so Slovenskom?
Pracovne je to tu určite lepšie ohodnotené než na Slovensku. Nie je to však rozprávka, ako sa často prezentuje. V turizme pracuje málo Nórov, pretože nie je tak dobre platený ako špecializované odbory – na tie je však potrebná znalosť jazyka. Život aj služby sú tu zároveň oveľa drahšie.
Dnes máš v Nórsku vlastnú živnosť – robíš manikúru a popri tom trénuješ psy. Dá sa z takýchto služieb v Nórsku reálne uživiť a žiť bez stresu z peňazí?
Mám tri práce, ktoré striedam podľa sezóny. Keď sa chce, dá sa všetko, no jednoduché to určite nie je. Mať toľko psov je skôr životný štýl. Väčšina toho, čo zarobím, ide späť do psov – do ich starostlivosti, výbavy, domu alebo kennelu.
Máš na krku jedenásť husky – prečo práve toto nemalé číslo a akú zodpovednosť to so sebou nesie?
Je to veľmi náročné – finančne aj časovo. Som však nesmierne vďačná za podporu sponzorov, rodiny a blízkych. Práve vďaka nim môžem trénovať, zúčastňovať sa pretekov a ísť si za snami.
Moje psy sú moja psychohygiena, moji terapeuti. Sú to moje deti, najlepší kamaráti a rodina. Odmalička som mala bližšie k zvieratám než k ľuďom.
Ktorý moment či zážitok so psami bol pre teba osobne najsilnejší?
Povedala by som, že najsilnejším momentom bolo dokončenie našich prvých pretekov, no trocha by som klamala. Pre mňa osobne bol tým skutočne zásadným a veľmi silným momentom okamih, keď som mohla všetkých psíkov okolo seba pustiť na voľno. Vedela som, že medzi nami konečne vzniklo jedinečné puto a že odo mňa nikam neodídu.
Každým tréningom a každým dňom stráveným s nimi rastiem nielen ja, ale aj oni. Práve to ma najviac fascinuje a poháňa vpred. Vybudovať si takéto puto netrvá krátko a pre mňa znamenajú oveľa viac než len tréningy či preteky.
Nerobím to pre slávu ani pre ostatných. Robím to pre seba a pre výzvy, ktoré nás robia pevnejšími, odolnejšími, múdrejšími a pokojnejšími. S nimi mám pocit, že dokážem zvládnuť čokoľvek.
Keď sa povie psí záprah, veľa ľudí si predstaví turistickú atrakciu. Robíš aj dnes záprahy pre turistov, alebo sa so svojimi psami venuješ niečomu úplne inému?
Stále občas vypomáham s turistami, no prioritne sa venujem tréningu psov na preteky na dlhé vzdialenosti. Aktuálne sa pripravujeme na Finnmarksløpet – najväčšie preteky v Európe s dĺžkou 600 km v kategórii ôsmich psov. Štartujú už o mesiac.
Popri tom ponúkam aj súkromné tripy u nás doma, no v obmedzených termínoch. Skôr ich beriem ako podporu na pokrytie nákladov na preteky.
Hovorí sa, že životné náklady v Škandinávii sú veľmi vysoké. Ako zvládaš financie, keď máš toľko psov a vlastný salón?
Áno, sú vyššie než na Slovensku, no nie všetko. Keď sa chce, dá sa všetko. Ja nepotrebujem cestovať po svete – moja zodpovednosť sú teraz psy. Na Slovensko chodím raz do roka za rodičmi a toto leto plánujem prísť aj so psami. Trvá to nejaký čas usadiť sa, naučiť sa jazyk a zistiť si zákony a povinnosti, no kto chce zvládne to ľavou zadnou.
Žiješ v byte, dome, alebo chate? A aké sú tu bežné možnosti bývania pre ľudí v takýchto odľahlých oblastiach?
Žijeme s mojím priateľom v dome na farme, hlbšie v údolí, úplne bez susedov. V tomto smere asi veľmi neporadím, ako sa tu dá bývanie zohnať, keďže po čase som si tu vybudovala množstvo známostí a práve vďaka nim tu dnes bývame.
Väčšina mojich blízkych sú Nóri alebo Švédi, len málo z nich sú cudzinci. V takto odľahlých oblastiach ľudia žijú výlučne v domoch – miestni chodia na chaty skôr víkendovo alebo príležitostne. Sezónni pracovníci bývajú počas práce ubytovaní priamo v chatách, niektorým to vyhovuje natoľko, že tam ostávajú aj dlhšie. Byty sú typické skôr pre mestá.
Žiješ v krajine, kde sú ľudia rezervovaní, no vzťahy pôsobia stabilne. Čo robia inak?
Ako som už spomínala, o Severanoch sa často hovorí, že sú chladní. Je to najmä tým, že si hľadia svoje a neriešia životy iných. Mne to vyhovuje – našla som sa tu a cítim sa tu oveľa viac doma než na Slovensku.
Napriek tomu sú veľmi nápomocní. Napríklad keď kdekoľvek ostanete s autom alebo zapadnete do priekopy, vždy vám niekto zastaví a ponúkne pomoc. Vzťahy tu nesilia – aj keď majú napríklad tri deti a prestane to medzi nimi fungovať, nebudú to nasilu udržiavať. Dokážu ísť od seba bez zbytočných konfliktov a nerobia si naprieky.
Samozrejme, aj oni majú svoje muchy – často sa sťažujú na to, čo všetko je zle. No žiadny národ nie je dokonalý. Dôležité je nájsť si prostredie a ľudí, ktorým daný spôsob života vyhovuje, a žiť podľa toho, čo chceme my sami, nie podľa očakávaní ostatných.
O Severanoch sa často hovorí ako o chladnejších ľuďoch. Tvoj priateľ je Nór – musela si sa vo vzťahu na niečo vedome prispôsobiť práve kvôli tejto mentalite?
Môj priateľ je síce Nór, no vo vzťahu som tou chladnejšou skôr ja. Často mu prekáža, že pre mňa sú prioritou psy, a ja sa mu snažím vysvetliť, že to pre mňa neznamená len vášeň, ale obrovskú zodpovednosť. Napriek tomu sa navzájom dopĺňame.
Úprimne si priznávam, že som si kedysi nevedela predstaviť žiť s niekým, zdieľať spoločný priestor a cítiť sa pritom naozaj doma. Dnes to však s ním cítim presne tak. Vyhovuje to nám obom a navzájom si pomáhame rásť a byť lepšími ľuďmi.
Celkovo, čo ťa na živote v Nórsku a miestnych najviac prekvapilo?
V milom zmysle ma prekvapilo to, že tu na severe, ďalej od civilizácie, ľudia neriešia zamykanie domov ani áut a nemajú strach z krádeží. Nehovorím, že sa to nemôže stať, no všetci sa tu navzájom poznajú, takže by sa na to okamžite prišlo.
V zime si dokonca nechávame naštartované auto pred obchodom.
Je nejaký zvyk alebo pravidlo, podľa ktorého sa tam ľudia riadia, čo ťa zaujalo alebo čo sa ti na ich spôsobe života naozaj zapáčilo?
Tradície a zvyky spojené s prírodou. Ľudia tu trávia obrovské množstvo času vonku – v horách, v lesoch, na chatách. Počas jarných prázdnin idú takmer všetci do hôr, na túry, lyže či bežky a užívajú si slnečné dni po dlhej, tmavej a chladnej zime.
Veľmi sa mi páči ich vďačnosť za jednoduché veci – za slnko, ticho, krásne výhľady a obyčajné chvíle v prírode.
Chýba ti tam občas aj niečo naše slovenské?
Jedlo. (smiech) Nórska kuchyňa je svojská – dokonca aj môj priateľ uznal, že slovenské tradičné jedlá sú výborné.
Našla si si v Nórsku svoj domov, kde by si chcela dlhodobo ostať, usadiť sa, možno založiť rodinu, alebo je pre teba stále Slovensko tým pravým miestom na takéto životné rozhodnutia?
Práve tu, kde dnes žijeme, je môj domov. Je to prvýkrát v živote, čo som pocítila, že som na mieste, kde chcem zostať, usadiť sa a raz aj zostarnúť. Neplánujem sa vrátiť žiť na Slovensko – toto rozhodnutie vo mne dozrievalo už od momentu, keď som sa zo Slovenska odsťahovala.
Tu mám lepšie možnosti pre život, osobný rast aj posúvanie sa vpred. Cítim, že sa tu môžem rozvíjať nielen ako človek, ale aj vo vzdelaní a v práci, a práve to je pre mňa dnes najdôležitejšie.
