Róberta Tůmu živí robenie dredov, zároveň je však vášnivým cestovateľom. Navštívil miesta, kam väčšina Slovákov nikdy nevkročí – od odľahlých kmeňov v Južnej Amerike po duchovné centrá v Indii či exotické ostrovy na Havaji. Každá jeho cesta ho obohatila nielen o nové dobrodružstvá, zážitky a priateľov, ale najmä po duchovnej stránke.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Robo zo dňa na deň dostal k duchovnému majstrovi do Indie
- ako vyzeral jeho bežný deň v chráme
- aké bolo jeho stretnutie s Aghori mníchmi, ktorí jedia ľudské mäso
- ktorého rituálu v domorodom kmeni sa najprv zľakol
- prečo ho jeho tetovania v Peru zachránili pred odkradnutím
Keď ti zazvonil mobil s otázkou, či by si na druhý deň nemohol prísť do Indie urobiť dredy jednému duchovnému majstrovi do kláštora – aké boli tvoje úplne prvé myšlienky?
Keď sa ku mne dostala otázka, či by som neprišiel do Indie robiť dredy duchovnému majstrovi, moja prvá reakcia bola „wau“. O tomto majstrovi som už nejaký rok vedel, takže ma to veľmi nadchlo. Samozrejme, objavili sa aj obavy – nikdy predtým som takto necestoval a nevedel som, ako to celé bude prebiehať. Nadšenie však prevládalo a vďaka tomu, že mi so všetkými obavami vedeli pomôcť, bolo rozhodovanie pomerne jednoduché a nakoniec som do toho išiel.
Do Indie si pôvodne odišiel kvôli dredom. Kedy si si uvedomil, že z pracovnej cesty sa stáva niečo omnoho hlbšie?
Keď som išiel do Indie, nebral som to len ako prácu, že tam idem robiť dredy. Už vopred som vedel, že budem konfrontovaný s duchovným poznaním, ktoré ma zaujímalo už niekoľko rokov. Mal som o tejto téme veľa naštudované, takže som prirodzene očakával, že to pre mňa bude aj vnútorná cesta.
Prvý výrazný zlom nastal asi na štvrtý deň môjho pobytu, keď som sa s týmto majstrom osobne stretol. Zažil som tam silnú skúsenosť – na chvíľu ma akoby „vyhodilo“ z tela, ocitol som sa približne tri metre nad ním a vnímal som priestor okolo seba v 360 stupňoch. Krátko nato ma to okamžite vrátilo späť. Zmätene som sa naňho pozrel a on ma miernym úsmevom úplne uzemnil – dal mi najavo, že vie, čo sa stalo, a rozumie tomu. V tom momente sa mi nejako potvrdilo, že ma tam čaká niečo dôležité.
Približne po mesiaci, počas veľkého festivalu, prišla ďalšia silná situácia. Na moju žiadosť ten majster na diaľku vyliečil môjho otca, akoby prostredníctvom energie. Vtedy som ho definitívne prijal za svojho majstra a počas troch rokov, ktoré som tam strávil, som si k nemu vytvoril hlboký priestor dôvery.
Tri roky si žil v kláštore s mníchmi. Ako vyzeral tvoj bežný deň?
Vstávali sme o pol štvrtej ráno. Prvou vecou po zobudení bola v rámci dennej rutiny studená sprcha. Často netiekla voda, takže sme si ju nosili v kadiach. Nasledoval klystír, výplach dutín slanou vodou a výplach očí.
Potom sme išli na približne hodinovú jogu, po ktorej nasledovala pätnásťminútová meditácia. Presunuli sme sa do chrámu pod banyánový strom, kde sme opäť meditovali a robili dychové cvičenia. Následne sme sa vrátili do haly, kde prebiehal hinduistický rituál – dalo by sa to prirovnať k takej malej omši.
Potom sme sa opäť presunuli do chrámu, kde sa už zhromaždili všetci členovia komunity – žilo nás tam približne 700. Nasledovala väčšia „omša” a po nej hodina, počas ktorej majster hovoril do mikrofónu a odovzdával svoje učenie.
Až potom prišli na rad raňajky. Toto všetko sme každý deň stihli do deviatej ráno.
Zvyšok dňa bol flexibilnejší – každý mal v rámci komunity svoju úlohu. Spoločne sme sa však stretávali na obed a večeru, prehlbovali sme svoje schopnosti a väčšinou sme už okolo polnoci spali. Takto vyzeral každý náš deň.
Stretol si sa aj s mníchmi Aghori a Naga Sadhu, o ktorých sa v Európe často hovorí s rešpektom, ale aj strachom. Aký bol tvoj prvý pocit pri stretnutí s nimi?
Môj prvý pocit bol veľmi dobrý, pretože to bolo opäť niečo, o čom som roky čítal, pozeral dokumenty a intenzívne sa o to zaujímal. Keď som to všetko konečne videl naživo, bol som z toho nadšený – čakal som na to približne desať rokov a väčšinu toho času som ani netušil, že sa mi niečo také vôbec môže stať.
Praktiky Aghori mníchov sú pre západný svet extrémne a ťažko pochopiteľné. Čo si sa od nich naučil o strachu, smrti a hraniciach ega?
Naučil som sa, že nič v živote nie je večné a že všetko sa neustále premieňa. Vďaka tomu u mňa postupne ustúpila prehnaná dôležitosť udalostí a vecí. Naučil som sa žiť ľahšie, s väčšou pokorou a s dôverou v život.
Prečo vlastne meditujú na mŕtvolách a konzumujú ľudské mäso? Ako si to vysvetľujú?
Nie je to tak, že by boli kanibalmi v zmysle zabíjania ľudí a využívania ich tiel ako obživy. Konzumácia ľudského mäsa u Aghori súvisí s miestami, kde sa spaľujú mŕtvoly – ghátmi –, ku ktorým majú voľný prístup. V rámci hinduistickej tradície sa hovorí, že aghori stojí „viac než boh“, teda mimo bežných kategórií dobra a zla.
Ak z tela, ktoré na gháte dohorieva, zjedia malú časť, vnímajú to ako veľkú službu zosnulému aj jeho rodine. Veria, že tým berú jeho karmu, hriechy a zároveň očisťujú karmu rodiny.
Meditácie na mŕtvolách majú zase svoju filozofiu – verí sa, že keď z tela odíde duch, brány do posmrtných stavov a priestorov zostávajú istý čas otvorené. Práve vtedy je podľa nich jednoduchšie dostať sa k týmto úrovniam vedomia.
Podľa tvojich slov, už v detstve si si čítal o mystikoch, ktorí chodia po vode, ohni, meditujú na hranici bolesti či robia zdanlivo nemožné veci. Bol si svedkom niečoho, čo si dodnes nevieš racionálne vysvetliť?
Áno, a veľmi veľakrát. Nebol som len svedkom, ale aj aktérom, pretože v chráme nás majster učil pracovať s tým, čo nazýval nadprirodzenými schopnosťami. Mal som tak možnosť získať vlastnú skúsenosť a postupne aj určité pochopenie.
Veľkou otázkou však zostáva, čo vlastne znamená racionálny pohľad na veci. To, čo považujeme za racionálne u nás, môže byť úplne odlišné od toho, ako sa na realitu pozerajú napríklad v Indii.
Nejaký čas si prežil aj v džungli s domorodým kmeňom v Ekvádore. Ako sa človek k takejto príležitosti vôbec dostane?
Áno, mal som možnosť navštíviť domorodé kmene – nielen v Ekvádore, ale aj v Peru a Kolumbii. Dostal som sa k tomu postupne cez kontakty, celé sa to vyskladalo vďaka dobrým vzťahom, známostiam a prepojeniam cez veľké množstvo ľudí. Napokon som dostal pozvanie prísť do Ekvádoru, kde som opäť stretol ďalších ľudí, ktorí ma zaviedli ešte hlbšie.
Strávil si čas aj v kontaktovaných, aj v minimálne či takmer nekontaktovaných kmeňoch. Aké sú podľa teba tie najväčšie rozdiely medzi nimi – v správaní, myslení alebo vzťahu k cudzincom?
Pri nekontaktovaných kmeňoch som nebol – tie k sebe nikoho nepúšťajú a pri pokusoch o vstup môže dôjsť až k usmrteniu. Ja som sa dostal k polo-kontaktovaným kmeňom. Ide o komunity, ktoré približne posledných šesť až sedem rokov akceptujú existenciu civilizácie. Majú už napríklad hrnce či tričká, niečo vyrobia alebo nazbierajú, prinesú to do mesta a získajú za to peniaze, no zároveň si stále udržiavajú tradičný život v džungli.
Rozdiel medzi jednotlivými typmi kmeňov je najmä v miere kontaktu a adaptácie. Polo-kontaktované kmene nemajú technologickú vyspelosť ani gramotnosť a kontakt s cudzincami vnímajú veľmi opatrne. Na rozdiel od plne kontaktovaných kmeňov, ktoré cudzincov často vítajú a naučili sa z návštevníkov žiť, si polo-kontaktované komunity ešte plne neuvedomujú tento model. Vzťahy s nimi musia byť vždy sprostredkované treťou osobou – nemôže tam prísť hocikto bez predchádzajúceho potvrdenia dôvery.
Keď si bol medzi kmeňmi, ktoré mali s vonkajším svetom minimálny alebo žiadny kontakt – zaujímalo ich vôbec, čo existuje mimo ich kmeňa? Alebo svet za hranicami ich reality pre nich jednoducho neexistuje?
Nie je to tak, že by vonkajší svet pre nich neexistoval. Keďže medzi nami bola jazyková bariéra, komunikácia prebiehala skôr na úrovni toho, čo sa dialo v danom momente. Nebolo to o rozoberaní názorov ani filozofických tém, ale o prítomnosti a bezprostrednom prežívaní situácie.
Aký zvyk alebo rituál ťa v niektorom z kmeňov úplne najviac prekvapil alebo zaskočil?
Jediná vec, do ktorej som nešiel hneď na prvýkrát, bolo požívanie rastliny „šišaha”, ktorá rastie v endemitnej oblasti v Kolumbii. Potreboval som určitý čas, aby som sa na to odhodlal. Účinok tejto rastliny je mimoriadne silný a hlboko očistný. Môže vyvolávať intenzívne, až dvojdňové vízie, ale aj veľmi náročné fyzické čistenie – silné vracanie, hnačky, potenie, tras, návaly zimy.
Zároveň dochádza k liečeniu nervovej sústavy. Napríklad pri liečení zraku môže človek na približne dvadsať minút oslepnúť, prípadne dočasne prísť o niektoré zmysly. Ide o extrémne intenzívne prežitky a v momente, keď sa dejú, človek často nevie, či sa napríklad zrak opäť vráti.
Počas tohto procesu je nevyhnutná starostlivosť viacerých ľudí, ktorí sa o človeka neustále starajú. Rastlina sa väčšinou podáva ľuďom, ktorí sú na hranici smrti alebo trpia nevyliečiteľnými autoimunitnými ochoreniami, reumatickými chorobami a inými vážnymi diagnózami, najmä v prípadoch, keď už zlyhali všetky ostatné formy liečby. Hovorí sa o nej, že dokáže ľudí doslova zdvihnúť zo smrteľnej postele a dať im ďalších desať až pätnásť rokov života.
Máš výrazne potetovanú tvár, čo v našich končinách stále nie je úplne bežné. Ako na tvoj výzor reagujú ľudia v rôznych častiach sveta?
Ja som si na to už zvykol, takže tie reakcie nevnímam nejako výrazne. Samozrejme, ľudia reagujú rôzne a niekedy je to viditeľné. Väčšinou sú však reakcie pozitívne – skôr otvárajú priestor na komunikáciu a vzbudzujú záujem.
Tvrdíš, že ti tvoj výzor raz zachránil krk. Čo sa stalo?
Áno, v Peru sa ma pokúsili okradnúť, no keď som sa otočil a všimli si, že mám potetovanú tvár, rozutekali sa. Zrejme si ma pomýlili s členom lokálnej mafie.
Zažil si toho na cestách naozaj veľa – od Indie, cez kláštory až po amazonské kmene. Aký iný cestovateľský zážitok považuješ za jeden z najunikátnejších v tvojom živote?
Za jeden z najintenzívnejších zážitkov považujem aj návštevu havajského ostrova Maui. Je to miesto, na ktoré mám veľmi pekné spomienky a ku ktorému by som sa sa určite chcel ešte niekedy vrátiť.
Navštívil si 33 krajín. Po všetkých skúsenostiach – čo pre teba dnes znamená „domov“?
Za svoj domov považujem Slovensko. Nepociťujem, že by som chcel žiť v inej krajine. Domov je pre mňa miesto, kde mám svojich blízkych – ľudí, ktorých ľúbim, s ktorými trávim čas a pri ktorých sa cítim dobre.
