Dobrovoľnícka skúsenosť v Zambii priniesla Zuzane Jurkovičovej nový pohľad na svet. Tri mesiace v africkej krajine jej ukázali kontrast medzi tamojšími podmienkami a životom na Slovensku – od fungovania rodín cez zárobky až po hodnoty, na ktorých si ľudia zakladajú. Práve vďaka tomu si uvedomila, čo má v živote skutočnú váhu.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo si dávala Zuzka veľký pozor, akú dobrovoľnícku organizáciu si vyberie
- ako fungovali v komunite bez pitnej vody a s elektrinou len v nočných hodinách
- ktorá situácia s deťmi v škôlke ju najviac chytila za srdce
- ako majú v Afrike rozdelené práce v rodine
- prečo miestnych šokovalo, že píše na tabuľu ľavou rukou
Aká najväčšia motivácia stála za tým, stať sa dobrovoľníčkou v Afrike?
V minulosti som sa zapájala do viacerých dobrovoľníckych projektov, či už v zahraničí alebo na Slovensku a cítila som, že v tom chcem pokračovať. Keďže však všetky moje skúsenosti boli skôr krátkodobé, rozhodla som sa tentokrát odísť na dlhší čas. Veľmi ma inšpirovali príbehy ľudí, ktorí sa vydali ďaleko od svojho domova a všetkého známeho a ako veľmi ich táto skúsenosť zmenila a posunula. Po dlhšom premýšľaní a vyberaní projektov som si dala jednu prioritu a to pomôcť tam, kde je to naozaj potrebné.
Myslíš, že by si mal dobrovoľníctvo vyskúšať aspoň raz v živote každý?
Verím, že dobrovoľníctvo dokáže ľuďom otvoriť nielen oči, ale aj srdcia. Je to činnosť, pri ktorej neočakávate odmenu, a predsa vás napokon obohatí viac než ktorákoľvek iná práca. Vďaka nemu som mala možnosť cestovať a spoznávať svet nie ako turistka, ale ako súčasť miestnej komunity. Dobrovoľníctvo je o vzájomnej výmene skúseností, tradícií a kultúry a človek začne vnímať svet s väčšou empatiou a pochopením. Spája ľudí s rovnakým cieľom a prináša pocit, že prispievame k tomu, aby bol svet lepším a krajším miestom. Preto by som každému odporučila vyskúšať si aspoň raz v živote dobrovoľnícku činnosť. Nemusíme pritom cestovať ďaleko, príležitosti pomáhať máme často priamo okolo seba. Niekedy stačí málo, napríklad vyčistiť park či les v našom okolí.
Nie si dobrovoľník–nováčik, už si pôsobila aj v Európe. V čom bol najväčší rozdiel, keď si prišla do Zambie – v samotnej práci alebo v celkovom prostredí?
Určite to bol pre mňa kultúrny šok. Ľudia tu žijú úplne iným každodenným životom a takmer každá maličkosť, na ktorú sme v Európe zvyknutí, funguje v Zambii inak. Najviac som to pocítila už pri samotnom prostredí. Na projekt som odchádzala v januári – kým u nás vládla zima, na druhý deň som pristála v horúcom a vlhkom období v Zambii. Rozdiely som vnímala aj v školstve, keďže som mala skúsenosť aj s vyučovaním vo Fínsku. Zatiaľ čo vo v Európe je systém školstva veľmi štruktúrovaný, v Zambii je odlišný. Deti učia po anglicky a nosia rovnošaty, fungovanie tried a celkový prístup k vzdelávaniu je úplne iný.
Veľkým rozdielom bola aj samotná kultúra. Vo Fínsku, ak človek príde na stretnutie päť minút pred začiatkom, môže to byť vnímané takmer ako meškanie. Naopak, v Zambii sme to často nazývali „africký čas“. Ak sme sa napríklad dohodli, že odchádzame do mesta skoro ráno, reálny odchod sa pokojne posunul aj o štyri hodiny neskôr. Pre Európana to môže byť frustrujúce, no postupne si na to človek zvykne.
Napriek týmto rozdielom som si uvedomila, že nezáleží na tom, kde na svete sa nachádzame, ak sa stretnete s ľuďmi, ktorí chcú pomáhať a majú rovnaký cieľ, aj práca v ťažkých podmienkach sa stáva jednoduchšou. A práve na to som mala na všetkých svojich projektoch veľké šťastie.
Podľa čoho si si vyberala organizáciu, cez ktorú si šla dobrovoľničiť?
Najdôležitejšie pre mňa bolo nájsť organizáciu, ktorá sa skutočne venuje udržateľnému rozvoju komunít. Nie každá organizácia pôsobiaca v afrických krajinách funguje tak, ako by mala. Dobrovoľníctvo v Afrike sa pre mnohé organizácie stáva biznisom, no lokálnym komunitám nijako neprispievajú, práve naopak.
Častokrát sa nesprávnym výberom organizácie stáva, že ľudia z miestnych komunít prichádzajú o prácu, napríklad učiteľa, len preto, aby si niekto zo zahraničia mohol na dva týždne „vyskúšať“, aké to je byť dobrovoľníkom v Afrike. Ako dobrovoľník si treba uvedomiť, že do krajiny neprichádzame ako tí, ktorí chcú všetko zmeniť alebo si myslia, že vedia všetko najlepšie. Miestni ľudia veľmi dobre vedia, čo je pre nich najlepšie, a často majú aj dostatok vedomostí, chýbajú im len prostriedky a podpora. Je mimoriadne dôležité pracovať ruka v ruke s miestnymi obyvateľmi, navzájom si pomáhať a hlavne sa nad nikoho nepovyšovať.
A čo všetko si musela pred odchodom absolvovať – školenia, očkovania alebo iné prípravy?
Ja som sa zúčastnila projektu, ktorý začínal tromi mesiacmi prípravy v Dánsku. Pred samotným odchodom do krajiny sme absolvovali školenie, kde nás pripravovali nielen na projekt, ale aj na kultúrne a praktické špecifiká krajiny, do ktorej sme sa chystali. Súčasťou tohto obdobia bolo aj očkovanie proti rôznym ochoreniam. Samozrejme, nie všetkému sa dá predísť očkovaním, napríklad proti malárii vakcína neexistuje, preto sme museli preventívne každý deň užívať antimalarické tabletky.
Mala si pred cestou nejaké obavy alebo predsudky? A ako sa napokon vykluli?
Pred príchodom som sa bála, že na mieste, kam prídem, nebudem vedieť nijako pomôcť alebo prísť s nápadmi. Našťastie sa tieto obavy nenaplnili. Uvedomila som si, že najdôležitejšia je motivácia a nadšenie pomáhať a všetko ostatné príde. Postupne som mala skôr opačný problém a zdalo sa mi, že nemám dostatok času na realizáciu všetkých svojich nápadov.
Veľa ľudí si pod Afrikou predstaví len obrázky hladujúcich detí a miesta plné utrpenia. Internet nám väčšinou ponúka práve tieto stereotypné obrazy. Zabúdame však na to, že Afrika je obrovský kontinent s nesmiernou rozmanitosťou a každý kút má svoju vlastnú tvár. Áno, chudoba je v mnohých častiach obrovským problémom, no zároveň existujú africké krajiny a mestá, ktoré v mnohých smeroch fungujú lepšie než tie naše. Jedna z mojich kolegýň bola z Nigérie a často mi opisovala systém vo svojej krajine a v niektorých ohľadoch mi dokonca dával väčší zmysel než ten, ktorý poznáme doma.
S predsudkami som sa stretla aj v oblasti vzdelania. Niektoré deti, s ktorými som pracovala, nemali možnosť chodiť do školy. Nevedia čítať ani písať, no dokážu hovoriť šiestimi až siedmimi jazykmi a každý z nich je úplne odlišný. To jasne ukazuje, že títo ľudia nie sú hlúpi, ako sa niekedy mylne predpokladá. Problémom je zväčša to, že kvôli chudobe nemajú šancu svoje schopnosti a nadanie ďalej rozvíjať.
Do Afriky si prišla najmä učiť deti angličtinu. Ako teda vyzeral tvoj bežný deň – od rána až po večer?
Detské mestečko združovalo viacero projektov – školu s približne 500 žiakmi od predškolákov po 12. ročník, akadémiu pre mladých ľudí z ulice, iniciatívy proti klimatickej kríze či klub mladých farmárov. Ja som pôsobila v škôlke a na akadémii. V škôlke som pripravovala aktivity pre deti, učila ich základom angličtiny prostredníctvom hier a edukačných plagátov, keďže doma používajú iba lokálne jazyky. Na akadémii som pomáhala s angličtinou, organizovala dodatočné večerné hodiny a počas služobných týždňov sme so študentmi pripravovali program a dohliadali na nich.
Popri tom som založila Klub umenia, kde sme kreslili a vyrábali náramky – pre mnohých to znamenalo objavenie talentu aj možnosť budúceho drobného podnikania. Spolu s kolegyňami sme so študentmi zrealizovali aj ekologický projekt: z plastových fliaš a odpadu sme vyrobili lavičku do školského parku, čím sme ukázali, ako sa dá kreatívne reagovať na absenciu odpadového systému. Program bol pestrý a intenzívny – dni sa začínali ráno o 7:30 a končili večer medzi 18:00 a 20:30.
Na Slovensku berieme veľa vecí ako samozrejmosť – napríklad pitnú vodu. Ako to fungovalo v Zambii, kde nebola a v čom ďalšom si cítila najväčšie obmedzenia v každodennom živote?
Tak ako väčšina ľudí, aj ja som brala mnohé veci ako samozrejmosť. Až tam som si uvedomila, aké veľké šťastie máme, že žijeme v prostredí, kde je prístup k vode či elektrine úplne bežný. Prvé dni v Zambii boli pre mňa veľkým vystúpením z komfortnej zóny.
V našej komunite fungovala elektrina len vo vymedzených hodinách, väčšinou uprostred noci. Keďže s príchodom prúdu prišla aj voda, museli sme sa s kolegyňami striedať a v nočných hodinách napĺňať veľké nádoby, aby sme mali na ďalší deň dostatok vody na varenie, umývanie aj toaletu. Vodu na pitie sme museli ešte prečistiť cez filter, aby sme ju mohli piť. Celý proces niekedy zabral aj hodinu a pol.
Oblečenie sme prali v rukách, potraviny sme nemohli skladovať v chladničke, takže sme varili prevažne z trvanlivých potravín a čerstvej zeleniny. Niekedy nám zlyhávala aj plynová doska, a tak sme si napríklad palacinky pripravovali na pahrebe. Obmedzenia boli aj v komunikácii, často nefungoval signál, takže sme sa niekoľko dní nevedeli skontaktovať s rodinou ani pozrieť správy na internete. Niekedy sme mali šťastie a elektrina prišla na celý deň, inokedy ju nepustili vôbec. Na začiatku to znelo neuveriteľne, ale postupne si človek zvykne a tieto veci sa stanú súčasťou každodennej rutiny.
Dobrovoľníctvo ti síce prináša skúsenosti, ale nie zárobok. Ako si teda fungovala po praktickej stránke – kde si bývala a ako ste riešili jedlo?
Organizácia, s ktorou som cestovala, nám zabezpečila ubytovanie priamo v areáli školy, v komunite, kde bývali aj ostatní učitelia. V dome sme mali všetko potrebné k základnému fungovaniu. Počas pracovného týždňa sme obedovali spoločne s učiteľmi v škole, kde sa vždy podávalo rovnaké tradičné jedlo. Večere a stravu cez víkend sme si pripravovali sami, no organizácia nám mesačne prispievala približne 150 dolárov. To nám pohodlne pokrylo všetky náklady, keďže ceny v krajine sú naozaj nízke.
Naučila si sa nejakým miestnym zvykom, frázam alebo tradičným tancom či jedlám? Čo z africkej kultúry si ťa naozaj získalo?
Áno, keď som pracovala s mladými ľuďmi, ktorí často ani nenavštevovali školu, či s malými deťmi, musela som sa naučiť aspoň základné frázy v ich jazyku. V Zambii existuje približne 72 lokálnych jazykov, ktoré sú od seba veľmi odlišné, takže už len pozdravy boli pre mňa výzvou. No vždy, keď sme niekoho v komunite oslovili v jeho jazyku, viditeľne ich to potešilo.
Moje najpoužívanejšie slovo sa nakoniec stalo „šišibe“, čo znamená „neviem“ keďže som väčšine rozhovorov nerozumela. Veľmi pekné bolo aj to, že keď sme navštevovali kostol, domáci sa nám snažili všetko prekladať do angličtiny, aby sme sa cítili súčasťou diania.
Zúčastnila som sa aj tradičných spevov a tancov, väčšinou som len pozorovala, ale raz som mala možnosť sa k nim pridať, čo bol nezabudnuteľný zážitok. A čo sa týka tradičných jedál, každý deň v škole sme jedli Nshimu (vyslovuje sa „šima“). Je to hustá kaša z jemne mletých kukuričných zŕn, ktorá sa podáva vo forme hrudiek a je základom zambijskej kuchyne. Tradične sa je rukami. Odtrhnete si kúsok, v dlani ho vymiesite do guľôčky a tou potom naberáte prílohy, najčastejšie zeleninu, fazuľu, paradajkovú omáčku alebo mäso.
Čo bol pre teba najsilnejší zážitok, ktorý si si zo Zambie odniesla?
Dotkol sa ma každý jeden príbeh chalanov z ulice. Veci, ktorými si prešli a čo museli robiť, aby prežili, sú srdcervúce. Mnohí z nich boli nútení stať sa súčasťou gangov, kradnúť či robiť iné zlé veci len preto, aby si zabezpečili jedlo a miesto na prespanie. Boli zneužívaní, bití a dennodenne vystavení násiliu. Čo ma však najviac fascinuje, je ich túžba zmeniť svoj život a bojovať o lepšiu budúcnosť. Je to veľmi náročný boj a mnohí to vzdajú a vrátia sa späť na ulicu. No práve kvôli nim si človek uvedomí, aká obrovská dávka trpezlivosti a odhodlania je na takúto prácu potrebná, ale aj to, že každé jedno malé víťazstvo stojí za to.
Vraj si v Zambii zažila aj nečakané žiadosti o ruku priamo na ulici – ako to tam vlastne funguje so vzťahmi? Poznajú mladí ľudia klasické randenie, alebo je bežnejšie, že muži rovno žiadajú ženy o ruku?
Tieto žiadosti o ruku na ulici som zažila skôr preto, že som bola beloška, čo je pre miestnych ľudí nezvyčajné. Keďže som sa však na projekte pohybovala najmä medzi deťmi, nestretla som sa veľmi s príbehmi dospelých, ktorí by mi o tejto téme vedeli povedať viac.
V Afrike je bežná chudoba a jednoduchý spôsob života. Čo z toho, čo si tam videla, ťa najviac chytilo za srdce a zamrzelo alebo zaskočilo?
Ľudia, najmä na vidieku, žijú v malých hlinených domčekoch so slamenou strechou, kde spolu býva aj niekoľko generácií, a to úplne bez prístupu k elektrine či tečúcej vode. Pre vodu musia chodiť do vzdialených komunít a varia na ohni. Sú to podmienky, ktoré si mnohí z nás ani len nevieme predstaviť.
V škôlke som zase zažila situáciu, ktorá ma veľmi zasiahla – niektoré deti prišli do školy úplne bez jedla. Mnohé z nich pochádzajú z rodín, kde si rodičia môžu dovoliť len jedno jedlo denne. A napriek tomu, že aj samy mali veľmi málo, tieto malé detičky prejavili obrovskú spolupatričnosť – kúsok po kúsku sa podelili so spolužiakmi, ktorí si v ten deň jedlo priniesť nemohli. Tento moment bol pre mňa jedným z najsilnejších zážitkov, pretože ukázal, akú veľkú silu má ľudskosť aj v tých najťažších podmienkach.
Hovorila si im aj o tom, ako fungujeme my doma? Bolo niečo, čo ich prekvapilo alebo čomu úplne nevedeli porozumieť?
Áno, často sme sa rozprávali o rozdieloch medzi Slovenskom a Zambiou. Najväčšie prekvapenie u ľudí, s ktorými som sa stretla, vyvolával fakt, že rodiny u nás majú málo detí. Keď som na otázku, koľko mám súrodencov, odpovedala, že len jednu sestru, zostali v šoku a hneď sa pýtali, prečo je tomu tak. V Zambii je totiž úplne bežné, že rodiny majú oveľa viac detí.
Ďalšia zaujímavá situácia sa mi stala, keď som písala na tabuľu pred väčšou skupinou. Po skončení za mnou prišlo niekoľko ľudí a pýtali sa, ako je možné, že píšem ľavou rukou. V Zambii sú totiž všetci vedení k tomu, aby používali pravú, a ľaváctvo tam pôsobí ako nejaký fenomén, ktorému nechápali.
Ako sú v danej spoločnosti vnímané a vychovávané dievčatá a chlapci v rodinách – či dievčatá len s cieľom ich čo najskoršieho vydaja, a chlapci skôr k práci – a aké sú vlastne ich role a postavenie v spoločnosti?
Muži majú v spoločnosti určite vyššie postavenie ako ženy a rozdiely je vidieť už od mladého veku. Ak má rodina viac detí a nedostatok financií, často sa stáva, že do školy posielajú iba chlapcov, zatiaľ čo dievčatá ostávajú doma a pomáhajú v domácnosti. Z rozhovorov, ktoré som viedla s miestnymi, som vnímala aj rozdiel vo fungovaní domácnosti. Ženy majú na starosti jej chod a boli skôr prekvapené, že u nás je bežné, keď muži pomáhajú s rôznymi úlohami či upratovaním.
Ak je žena zamestnaná, má nárok na tri mesiace materskej dovolenky po narodení dieťaťa. Ak si však rodina nemôže dovoliť opatrovateľku, ženy si často musia bábätká nosiť so sebou do práce. Na druhej strane ma príjemne prekvapilo, že zamestnané ženy si môžu zobrať deň voľna počas menštruácie.
Aké sú v Zambii priemerné príjmy ľudí, kde sú najčastejšie zamestnaní a ako fungujú rodiny?
V Zambii väčšina ľudí nemá stabilné zamestnanie. Okrem väčších miest si ľudia zarábajú najmä predajom tovaru, ktorý si sami pestujú alebo malým podnikaním – napríklad šitím oblečenia, výrobou z kovu, opravou elektroniky či inými remeslami. Preto je ťažké určiť priemerný zárobok, no vo všeobecnosti sú príjmy veľmi nízke. Veľakrát som stretávala mladé mamičky, ktoré s bábätkom priviazaným na chrbte celý deň obrábali polia. Ľudia sú tam naozaj pracovití, no aj napriek veľkému úsiliu si dokážu zarobiť len veľmi málo. V rodinách zvyčajne pracujú všetci jej členovia, aby spoločne zabezpečili základné potreby. Spolupráca a vzájomná pomoc sú pre fungovanie rodiny v Zambii kľúčové.
Pôvodne mal program trvať pol roka, no kvôli zdravotným problémom si ho ukončila po troch mesiacoch. Čo ti aj tento skrátený čas dal a aké hlavné uvedomenie si si z neho odniesla?
Napriek ťažkým podmienkam, v ktorých tu ľudia žijú, si dokážu užívať život. Nesťažujú sa, tvrdo pracujú, aby uživili svoje rodiny a zvládali každodenné výzvy. Pre mňa je to obrovská lekcia pokory a vďačnosti. Naučila som sa, že mať menej často znamená mať viac. My ľudia máme často pocit, že nám stále niečo chýba. Naháňame sa za vecami, peniazmi, trávime celé dni v práci a pritom zabúdame žiť. Zabúdame si vážiť to, čo máme. Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí nemajú ani zďaleka toľko ako my, no aj tak dokážu prežívať radosť a užívať si život omnoho viac.
Pravá radosť totiž nepramení z materiálnych vecí. Je to o schopnosti tešiť sa z maličkostí, byť obklopený blízkymi, vážiť si každý okamih a jednoducho byť prítomný tu a teraz. Ľudia, ktorých som tu stretla, ma naučili tešiť sa aj z tých najmenších drobností, nad ktorými by som sa predtým ani nepozastavila. Žijú v nesmierne náročných podmienkach, no nevzdávajú sa. Bojujú za svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. Verím, že táto skúsenosť ma veľmi zmenila a že už nikdy nebudem pozerať na svet rovnakými očami.
Keďže si program nemohla dokončiť, mala by si chuť sa ešte niekedy vrátiť do Afriky alebo by si radšej išla robiť dobrú vec niekde inde?
Momentálne si plánujem nájsť organizáciu, kde by som mohla ďalej pomáhať, pretože aj u nás na Slovensku je veľa miest, kde je podpora veľmi potrebná. Do budúcna však nevylučujem, že sa niekedy opäť vrátim aj do Afriky.