Denisa Siska je slovenská jogínka, ktorá sa dostala svojej vášni „pod kožu” až s príchodom do Indie, kde strávila šesť rokov a okúsila si protiklady krajiny na vlastnej koži. Svoj život neskôr presunula do -20 stupňov Celzia na Island s víziou založiť si rodinu. Naprieč cestovaním a spoznávaním cudzích kultúr však vždy zostávala verná tomu, čo jej formovalo myslenie, hodnoty a čím chce od malička viesť aj svoje deti – joge.
V našom rozhovore sa dozvieš, prečo objavila Denisa čaro jogy práve v Indii, o nerovnostiach, ktorým čelia ženy v krajine, čo najradšej robia Islanďania vo svojom voľnom čase či ako si nájsť cestu k joge, ktorá môže byť pre niekoho nezáživná.
Kedy si sa po prvý raz stretla s jogou?
Moje prvé stretnutie s jogou nebolo také, aké si možno predstavíte dnes – žiadne YouTube tutoriály, krásne napísané knihy v knižnici, ani štýlové štúdiá. Bolo to v časoch, keď som ako malé dievča trávila hodiny vonku, obklopená prírodou, knihami a cestovaním. Jedného dňa som u mojej milovanej babičky na povale popri objavovaní perál a starých handier narazila na jógové skriptá pokryté prachom.
Patrili môjmu strýkovi, ktorý študoval veterinu. Už dlho žije v Amerike a ja som nechápala, ako sa tam dostali. Hoci moja angličtina v tom čase nebola najlepšia a mnohým pojmom som nechápala, niečo v tej knihe ma neodolateľne priťahovalo. Tento objav sa stal prvým krokom na ceste, ktorý ma neskôr viedol do Indie, kde som našla svoju vášeň a spôsob života.
Prečo práve India?
Do Indie som paradoxne odišla za prácou, cestovaním a objavovaním. Dostala som sa tam po prvýkrát do Ashramov, medzi ľudí, ktorí jogou žijú – zistila som, že drvivú väčšinu jogových pozícii sa musím preúčať kvôli zlému postoju či dýchaniu, začala som teda pomaly a od začiatku. S tými správnymi učiteľmi, ktorí svoje skúsenosti odovzdávajú ďalej. Pochopila som celú podstatu a až tam som sa jej dostala naozaj „pod kožu”.
Medzičasom som sa ponorila do jogy tak, že mi zmenila spôsob zmýšľania, života, hodnôt a chytila ma za srdce. Zrazu som mala potrebu robiť ju stále, sama pre seba, bola mojím hobby, jedlom, spôsobom relaxu. I keď vtedy som ani len nepomyslela na to, že práve joga by raz mohla byť prácou, ktorá ma bude živiť. Že to bude filozofia života, ktorú chcem odovzdávať ďalším ľudom alebo ňou viesť svoje deti. Naučila ma sebaláske, pokore a viere v to, že môžeme dosiahnuť čokoľvek čo si v živote zaumienime, keď sa do toho pustíme s odhodlaním, vierou a trpezlivosťou.
Do Indie si vycestovala kvôli modelingu, dokopy si tam však strávila šesť rokov. Ako by si opísala miestny život?
Áno, modelingu som sa venovala dlhé roky, lebo mi dával slobodu, možnosť precestovať svet, spoznávať nové krajiny a kultúry. India bola pre mňa iná, kontroverzná, plná zvratov či neočakávaných udalostí. Pamätám si na prvý nádych, keď som vystúpila z lietadla. Ťažko sa mi dýchalo, bolo teplo, vlhko, v ovzduší som cítila prach, no i vzrušenie z toho, čo táto nová zem ponúka.
V Indii cítiť neskutočnú priepasť medzi sociálnymi vrstvami a deťmi žijúcimi v mizerných podmienkach, no ich pokora a úsmev na perách mi vždy vyčarovali krajší deň. Časom som sa naučila ju nevnímať svojimi vlastnými očami, veď ako by som aj mohla. Mnoho ľudí nikdy neopustilo krajinu, a tak si nevedia predstaviť žiť inak. Zabudnite na prehnané očakávania a nesplniteľné sny. Naopak, žijú v prítomnosti, s vďačnosťou, aj keď toho majú a zažijú málo, radujú sa aj z východu slnka a pohára pitnej vody.
Je známe, že v Indii ženy často čelia nerovnostiam. Bolo ta tam výrazne cítiť?
Pre mňa bolo šokujúce zistenie, že aj v 21. storočí stále existujú krajiny, kde o rovnoprávnosti môžu ženy len snívať. Ich osud je do veľkej miery ovplyvnený mužom. Ženy, najmä v odľahlejších častiach Indie, zomierajú na znásilnenie, po poliatí kyselinami a časté je aj vyhostenie ženy z rodinného domu, ak na starobu prvý zomrie muž. Máloktorá žena aj s vysokým postavením si dovolí odísť od manžela, už len preto, aby ju neodsúdila rodina.
Takéto zmýšľanie mal na svedomí Kastový systém, hierarchický spôsob členenia spoločnosti, ktorý oficiálne zrušili v roku 1950, teda tri roky po vyhlásení nezávislosti. Aj napriek ústavnému zákazu je v severnej Indii stále silno zakorenený. Nemôžeme predsa ako spoločnosť v 21. storočí zo dňa na deň odstrániť niečo, čo je zakorenené v mentalite a kultúre ľudí tisícky rokov spred nášho letopočtu. Minimálne dovtedy, kým úplne nevymrie stará generácia.
Aké to tam bolo pre teba ako ženu a k tomu cudzinku?
Keď som prišla do Indie, prirodzene som cítila strach, taký ten, ktorý nás núti byť obozretnými. Ako žena v cudzej krajine, som sa stretávala s nepochopením, neúctou a niekedy aj s nebezpečenstvom. Ale úprimne? Násilie a zlo tu bolo vždy, aj na Slovensku. Zažili sme si ho všetci – v rodinách, školách, na uliciach. Pamätám si na chvíle, keď sa ma násilne snažil neznámy muž zlákať do auta a ja som v strachu preskakovala potok, aby som sa schovala u susedky a jej dobermana, ktorý mi poskytol pocit bezpečia. Tieto skúsenosti by som mohla opísať desiatkami príbehov, ktoré ma formovali.
No v krajinách tretieho sveta som sa naučila, že k rešpektu k iným kultúram patrí aj pochopenie ich miestnych zvyklostí. Naučila som sa, že byť v súlade s tým, čo je pre danú kultúru prirodzené, je kľúčové, aby som sa vyhla nežiaducej pozornosti. K tomu prispieva aj vysoká miera chudoby a nízka vzdelanosť, čo v konečnom dôsledku zvyšuje kriminalitu a nestabilitu spoločnosti. V prostredí, kde ľudia bojujú o prežitie, strácajú hodnoty ako láska, vďačnosť, či ochota pomáhať druhým. Vtedy sa správať ako zviera a sústrediť sa na vlastné prežitie stáva normou.
Čím si ťa táto krajina teda získala?
India si ma získala svojou nádhernou kontrastnosťou – jej schopnosťou spájať starobylé s moderným, duchovné s praktickým. Je to krajina, kde každý kút dýcha históriou, každé mesto má svoju jedinečnú dušu a všetko je preplnené farbami. Indická kultúra s nespočetnými náboženskými tradíciami a svätyňami napĺňa každé miesto hĺbkou, ktorá zanecháva nezmazateľný dojem. India ma naučila bezpodmienečnej pokore, teda vnímať svet s otvoreným srdcom a vďakou za každý moment. Všetko má svoju pravú podstatu, ktorá je často skrytá pod nánosom chaosu. India je pre mňa neustálym zdrojom inšpirácie.
Indiu si neskôr vymenila za Island, kde si tiež po dlhší čas žila. Ako si zvládala dlhé zimy a krátke dni?
Po dlhých rokoch strávených v Indii som pocítila túžbu po zmene a nový začiatok. Island s jeho nádhernou prírodou sa stal miestom, kde som sa rozhodla založiť rodinu. Hoci India bola fascinujúca, v jej náročnom prostredí som si nevedela predstaviť, že by som tam vychovala deti. Pre Island som sa rozhodla kvôli čistému vzduchu, kvalitnému sociálnemu a vzdelávaciemu systému, ktorý som chcela svojim deťom poskytnúť. Prejsť však z jedného extrému do druhého bolo veľmi náročné. Z horúčav +46 °C v Indii až do mrazivých -20 °C na Islande bol obrovský teplotný skok.
Island má nevyspytateľné počasie, často sa hovorí, že tu môžete zažiť štyri ročné obdobia v priebehu jedného dňa. A potom tie slávne svetelné extrém – v lete je takmer celý deň svetlo a v zime nás obklopuje tma. Adaptácia na tieto svetelné podmienky bola výzvou, najmä pre matku, ktorá sa snažila vychovávať deti. V týchto extrémoch som však našla silu a krásu, ktorá mi pomohla vytvoriť nový domov.
Bol život na Islande drahý?
Island je celkovo drahý, asi ako všetky severské krajiny. Mnoho základných produktov musí byť dovážaných, no na druhej strane, ľudia ktorí tam žijú sú zvyknutí na vysokú kvalitu lokálnych produktov, ako čerstvé ryby, morské plody, či jahňacina. Cudzinec si dvakrát rozmyslí, či sa pôjde najesť do reštaurácie alebo bude variť doma. Ja sa nehanbím povedať ani to, že som nakupovala v second handoch.
Nepotrebovala som míňať peniaze na oblečenie, radšej sme si odložili a spolu s dcérkou ešte v prvý rok jej života precestovali jedenásť krajín sveta. Aby som bola detailnejšia, v čase keď som tam žila v období rokov 2017-2019 sa mesačné náklady na život pohybovali v rozmedzí 2 000 až 3 000 eur. Ako je tomu dnes naozaj neviem, aj keď sa tam plánujem s deťmi vrátiť a ukázať im miesto, kde sa narodila staršia dcéra Atlas. Miesto ktoré ma svojim spôsobom navždy ovplyvnilo.
Ako tam trávia ľudia svoj voľný čas?
Po práci si radi užívajú každú voľnú minútu s rodinou a priateľmi pri horiacom krbe s pohárom vína, pracne pripraveným domácim niekoľko chodovým jedlom a pri spoločenských hrách. Voľný čas trávia v prírode, na turistike, kempovaním. Radi relaxujú v termálnych prameňoch napr. Blue lagoon, a najmä tých ukrytých, ktoré turista len tak ľahko nenájde! Hudba je ich vášňou, z Islandu pochádza aj známa speváčka Björk alebo skupina Kaleo.
Venujú sa čítaniu kníh a kultúre všeobecne. Na Islande žije asi 300 tisíc domácich plus okolo 70 tisíc cudzincov. Takmer každý desiaty Islanďan vydal aspoň jednu knihu, čo je svetový rekond. Na Islande je asi najväčšie množstvo ženských futbalových klubov, aké som kedy v živote videla, nielen že sú tam veľmi populárne a podporované, ale majú aj silnú tradíciu medzi ženami. Mnoho mladých dievčat sa zapája do mládežníckych futbalových klubov, ktoré majú dobré podmienky na rozvoj, podporené aj faktom, že Island má menšiu populáciu a kladie dôraz na inkluzívnosť v športe.
Čo bolo pre teba najväčším kultúrnym šokom, keď si na Island prišla? A je niečo, čo ti odtiaľ teraz chýba?
Život na Islande je pre každého človeka, ktorý sa tam rozhodne žiť obrovskou zmenou. Islanďania veľmi veľa pracujú, majú tvrdú morálku a ľadovú náturu. Ale len navonok, keď sa im dostanete pod kožu, dokážu byť nesmierne ľudskí a priateľskí. Sú známi svojím uvoľneným a praktickým prístupom k životu. Majú tendenciu riešiť problémy s pokojom a držia sa hesla: nejako sa to vyrieši. Toto pragmatické a pokojné zmýšľanie môže byť pre niektorých cudzincov šokujúce, ale neskôr, keď sa opäť vrátia do domáceho prostredia, im chýba.
Kedy prišiel zlom, v ktorom sa z hobby stala práca a joga ťa začala živiť?
Joga bola už dlho mojou vášňou, no zlom nastal keď som si uvedomila, že potrebujem nájsť rovnováhu medzi tým čo milujem a tým čo ma uživí. Precestovala som viac ako päťdesiat krajín, žila som v mnohých kultúrach, tvrdo pracovala, popri tom diaľkovo študovala vysokú školu marketingu. No v istom momente som sa ocitla s dvoma malými deťmi sama a potrebovala začať úplne od nuly. Joga mi poskytla slobodu nielen v pohybe, ale aj v živote. Žiadna rovnica na dokonalý život, vzťah ani prácu neexistuje, môžete sa spoľahnúť len sama na seba.
Preto cesta učenia, ktorú som si zvolila po absolvovaní školy Institute of Yoga Sciences and Research, ktorú som študovala ešte popri prvom dieťatku priamo v Ashrame v Indii ma doviedla k rozhodnutiu robiť nielen to čo milujem a čomu som roky láskou oddaná, ale robiť to a byť tu aj pre svoje deti. Práve v tom vidím silu jogy – v jej schopnosti nás všetkých prepojiť so sebou a s tými ktorí sú pre nás najdôležitejší.
Tvrdíš, že k nej chceš viesť i svoje deti. Platí podľa teba, že čím skôr človek začne, tým lepšie?
Verím, že čím skôr človek začne objavovať jógu, tým skôr môže získať nástroje, ktoré mu pomôžu nájsť vnútorný pokoj a rovnováhu. Moje deti vyrastajú v prostredí, kde je joga prirodzenou súčasťou nášho života. Od malička so mnou cvičia, meditujú a učia sa zvládať svoje emócie pomocou jednoduchých techník, ako je hlboké dýchanie, či vizualizácia. Nejde však o to, že by som ich nútila cvičiť. Skôr ich nechávam, aby sa k tomu prirodzene pridávali, keď cítia potrebu.
Niekedy ma prekvapí, keď si počas stresovej situácie sadnú do kúta, spoja dlane a sami si nájdu cestu, ako sa upokojiť. Nie vždy je to takéto ideálne, no všetky tieto momenty dohromady ma uisťujú, že ich vediem správnym smerom, nenásilne a s rešpektom k ich vlastným potrebám, aspoň tak ako dokážem. Pre mňa je dôležité, aby joga nebola niečím čo robíme, ale niečím čo žijeme. Nenásilne a s láskou.
Často sa stretávam s tým, že ľudia dali joge šancu, no prišla im „nezáživná”. Myslíš, že by si k nej dokázal nájsť cestu každý?
Joga je ako tichý rozhovor samej so sebou. Pre ľudí, ktorí sú zvyknutí na neustálu stimuláciu a rýchlosť, môže pôsobiť na prvý pohľad nezáživne. No možno je problémom skôr spôsob, ako k nej pristupujú. V tomto svete plnom podnetov nám často chýba priestor na spomalenie a ponorenie sa do samého seba. Ak sa to však naučíme prijímať a nájdeme prepojenie medzi dychom, tlkotom vlastného srdca a prirodzeným pohybom, môže sa stať práve joga cestou k porozumeniu nášho tela, mysle a duše. Možno nejde ani tak o to, či si k joge nájdeme cestu, ale či sme pripravení nazrieť do hĺbky nášho ja, trošku inak ako sme zvyknutí.
Precestovala si už kus sveta, prezraď nám, kam to bude najbližšie?
Najbližšie sa chystám na Lanzarote, kde od 12. do 15. marca organizujem Yoga Body and Mind pobyt v nádhernom wellness a športovom rezorte Lanzarote Resort v Costa Teguise. Bude to moja prvá návšteva tohto vulkanického ostrova Kanárskych ostrovov a som nadšená z krásnej prírody a možností, ktoré ponúka. Ide o skvelú príležitosť na oddych, pohyb a prepojenie sa prírodou a vlastným ja.