Pre Barboru Horalovú nebol pobyt na Kanárskych ostrovoch luxusnou dovolenkou. Vycestovala tam za jednoduchým spôsobom života, ktorý ju naučil vážiť si vymoženosti dnešnej doby. Jednosmerná letenka ju priviedla do lokálnej hipisáckej komunity, v ktorej sa ľudia stretávali pri ohni či na rave parties v jaskyni, nosili v bandaskách vodu z plážových spŕch na umývanie riadu či získavali jedlo dumpster-divingom, teda konzumovaním toho, čo supermarkety kvôli skončenej záruke vyhodili.
V našom rozhovore sa dozvieš čo vôbec znamená byť hipisákom, aké najväčšie stereotypy o nich kolujú, čo Barbore na živote s odopretým komfortom najviac chýbalo, či ktoré miesta na Tenerife sa naozaj oplatí vidieť.
Posledné mesiace si strávila na Tenerife. Čo ťa priviedlo práve na španielske Kanáre?
V prvom rade túžba cestovať a objavovať svet. Taktiež fakt, že je tu hipisácka komunita a oblasť, kde ľudia žijú v jaskyniach, stanoch, kempoch alebo v tom, čo si sami postavia prevažne z nájdených materiálov, bez nutnosti platiť nejaký nájom.
Jednoducho ako v dávnych časoch predtým, než sa zaviedol pozemkový systém, aký máme dnes.
Tenerife je známe týmito hipisáckymi komunitami, teda miestami, kde mnoho nomádov a cestovateľov nachádza krátkodobé alebo dlhodobejšie útočisko.
Povedala by si, že to bol pre teba útek z reality?
Skôr by som to nazvala útekom zo stereotypu študentského života alebo zo systému, no keďže takýto život vie byť napríklad v otázke komfortu ešte náročnejší a nie je to čisto ako dlhá dovolenka pri mori, človek sa s tou realitou stále stretáva a čelí jej. Išla som za dobrodružstvom do neznáma, objaviť čo viac život ponúka.
Beriem to ako súčasť reality, nie ako pauzu od nej, pretože sa snažím vybudovať si život, z ktorého netreba útek alebo dovolenku, s balansom medzi všetkými aspektmi – prácou, cestovaním, kreativitou, oddychom, socializovaním sa i časom pre seba.
Ako si sa vôbec k španielskym hipisákom dostala?
Cez tých slovenských. Vedela som od kamaráta, ktorý tam bol, že je takáto možnosť, no a ako niekto, kto sa označuje za hipisáčku už roky a chodí na rôzne menšie festivaly slovenskej hipisáckej komunity, chcela som si takýto život v spojení s cestovaním vyskúšať.
Odletela som sama s jednosmernou letenkou bez vopred dohodnutej práce alebo booknutého ubytka v prípade, že by to nevyšlo. Jediné, čo som vedela bolo, že je tu takéto miesto a môj kamoš, takže to bola pre mňa aj menšia skúška odvahy a cítila som sa ako hlavná postava v starých knihách o dobrodružstvách zo 60. rokov.
Mne príde, že sa dnes o hipisákoch už veľa nehovorí …
Mnoho ľudí si myslí, že hipisáci sú už dávno minulosťou, no pravdou je, že sme stále tu, takmer v každej krajine a boli sme tu celý ten čas, iba viac v úzadí než v 60. rokoch. Niektorí z nás sa za hipisákov označujú, niektorí sa nechcú škatuľkovať.
Môže sa stať členom takejto hipisáckej komunity ktokoľvek?
Určite, pretože ide predovšetkým o spôsob myslenia a životný štýl, ktorý je otvorený pre všetkých. Nenazývame sa ani členmi, nič také ako členstvo tu neexistuje, sme iba skupina ľudí, ktorá sa stretáva. Je to úplne voľné, príde hocikto kto chce a každý kto rešpektuje druhých je vítaný. Bolo by to krásne, keby všetci ľudia boli jedna veľká milujúca komunita, kde sú všetci ako jedna veľká rodina. Samozrejme dobrovoľne, nie v rámci systému.
Čo to vlastne znamená byť jej súčasťou?
Väčšina z nás žije s úctou voči Matke Zemi, snažíme sa o environmentálnu zodpovednosť a udržateľnosť, odmietame nezmyselný konzumerizmus, ktorý ubližuje našej planéte, spoločenské normy, ktoré obmedzujú kreativitu a individualitu človeka a prijímame ľudí takých, akí sú, bez predsudkov.
Mnohí z nás sú vegetariáni či vegáni, ktorí často napríklad ani nepijú alkohol, hoci neplatí to pre všetkých.
Musia sa dodržiavať i nejaké pravidlá?
Oblasť, v ktorej som bola, je celkom rozsiahla a pozostáva z rôznych kempov a domčekov, konkrétne pravidlá, ak vôbec nejaké, závisia od ľudí, ktorí sú spoločne v jednom kempe. Ľudia odtiaľto sa stretávajú na rôznych komunitných akciách pri ohni, koncertoch alebo rave parties v jaskyni, kde sa už ale častokrát nedostane hocikto, iba ľudia, ktorí sa už navzájom poznajú, aby tieto miesta naďalej zostali našimi safe spaces.
Ako by si opísala ľudí, po boku ktorých si žila v komunite?
Sú tam naozaj rôzne typy ľudí zo všetkých kútov sveta, od mladých hipíkov-cestovateľov v mojom veku, cez ľudí, ktorí si už nejaký ten život v kapitalizme zažili, jedného dňa toho mali už dosť a utiekli sem do tepla k moru a jednoduchému životu, až po zopár ľudí, ktorí tu skončili preto, že mali problémy s alkoholom. Nedá sa týchto ľudí hodiť do jednej kategórie ani opísať jednou vetou.
Človek si sám vyberá, ako chce žiť a čo chce robiť, najmä tu, kde ho nikto nekontroluje a nemá od neho žiadne očakávania. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, nikdy tam nie sú stále tí istí, hoci je nejaké percento ľudí, ktorí tam žijú už roky alebo sa opakovane vracajú. Mňa tam na mesiac prišiel navštíviť aj môj priateľ z Francúzska, takže sme tam mesiac bývali spolu.
Existuje nejaký stereotyp či mýtus, ktorý o hipisákoch koluje?
Počula som, že vraj sa nesprchujeme, neumývame si vlasy, že v dredoch žijú červy, že sme humusáci, z ktorých by sa človeku obracal žalúdok a každý hipisák je feťák. Často som bola nazývaná užívateľom látok, ktorých som sa v skutočnosti nikdy v živote nedotkla.
Ďalej sa hovorí, že hipisáci sú leniví a nič nerobia, hoci je to rovnako individuálne ako v bežnej spoločnosti, mnohí fyzicky pracujú dokonca viac, než bežný Slovák z mesta, pretože majú záhradky, kde si pestujú vlastné jedlo a snažia sa žiť čo najviac udržateľne.
Podľa tvojich slov nejde o žiaden život v prepychu, naopak nocovanie v stanoch či jaskyniach. Nebolo pre teba náročné takto dlhodobo fungovať?
Bola som už zvyknutá na víkendové kempovanie, takže fungovanie v stane pre mňa nebol problém. Možno by som nezvládla spať niekoľko mesiacov na karimatke ako keď chodím iba na víkend, no tu sme mali v stane a jaskyni matrace.
Náročnejšie ale určite bolo napríklad to, že sme si vodu museli nosiť v bandaskách a iba takto umývať riady. Nosili sme ju zo spŕch na pláži, vzdialených cca 10 minút chôdze, kam sme sa chodili aj umývať a kde sa nachádza aj verejné wc, na čo si človek tiež musí zvyknúť, že ho nemá hneď za rohom. Pitnú vodu sme si kupovali ako všetci ostatní, keďže voda z vodovodu na Kanárskych ostrovoch pitná nie je.
Keď má však človek normálny matrac, upratané veci vedľa seba, chodí každý večer na pláž do sprchy a pravidelne si perie oblečenie vo verejnej práčovni, nedá sa rozpoznať, či býva v stane alebo v dome.
V čom si si musela ďalej s bývaním v hipisáckej komunite odoprieť komfort?
Prvá vec, ktorú som musela „prežiť” bola, že už nebudú ovocné smoothies na raňajky ako doma, rovnako ako čokoľvek na prípravu čoho treba elektrické spotrebiče. Na druhú stranu ma to ale naučilo umeniu jednoduchosti varenia na ohni a súčasťou každého varenia sa stal aj zemiak v alumíniovej fólii, ktorý človek jednoducho hodí do ohňa pod hrncom či panvicou a nemusí sa oň takmer vôbec starať.
Taktiež ma to naučilo viac si vážiť vymoženosti dnešnej doby, ktoré nie sú pre všetkých samozrejmosťou, no v našej spoločnosti sme si na ne už príliš zvykli a preto si častokrát neuvedomujeme, akí by sme mali byť šťastní, že to všetko máme.
Ubytovanie si síce mala zadarmo, ako to tam však bolo s prácou? Našla si si niečo na privyrobenie?
Mali sme niekoľkokrát príležitostnú brigádu, pomáhali sme maľovať apartmán a okrem toho som si niečo málo zarobila aj z TikToku, promovaním hudby menej známych umelcov v mojich videách. Keby som sa tam chcela usadiť na dlhšie, vedela by som si nájsť aj normálnu prácu, no mojím cieľom bolo hlavne cestovanie a zážitky. Taktiež som na Tenerife začala tetovať handpoke, no keďže som len začiatočník a stále sa učím, nedá sa zatiaľ povedať, že by som si tam tým zarábala.
Tým, že si si za ubytko neplatila, ušetrila si naozaj peniaze?
S viac peniazmi, než som odišla, som sa síce nevrátila, no nešla som tam zarábať ani šetriť. Určite som však ušetrila, keď si predstavím, koľko peňazí by ma stálo ubytovanie na niekoľko mesiacov. Snažili sme sa žiť čo najviac „bez peňazí”, mnoho jedla sme získavali – v iných krajinách populárnym, no na Slovensku ešte stále mnohými ľuďmi odsudzovaným – dumpster-divingom, keď supermarkety vyhodia jedlo, ktorému včera skončila záruka, no stále je dobré, alebo ovocie či zeleninu, ktorá už nevyzerá dostatočne vábne na predaj, no inak jej nič nie je a my si to následne z tých kontajnerov vezmeme.
Jedlo sme si samozrejme aj kupovali, keďže nie vždy má človek šťastie a napríklad ja, čo pravidelne cvičím a sledujem si približné nutričné hodnoty svojho jedla som nebola vždy okej s tým jesť hocikedy len tak hocičo. Peniaze sme okrem jedla míňali hlavne na cestovanie, lístky na trajekt, dopravu, keďže v španielsku je hádam ešte ťažšie stopovať než na Slovensku a občas na zmrzku alebo čaj.
Aký zážitok z Kanárskych ti naozaj utkvel v pamäti?
Celkovo atmosféra teplých slnečných dní, pláže, večerov pri ohni, živej hudby, milých ľudí a nádherných západov slnka. Taktiež som nikdy predtým nebývala celý mesiac so svojím priateľom.
Z konkrétnych zážitkov napríklad výlet trajektom na Gran Canariu s priateľom a s kamošom hipíkom z Izraela, ktorého sme spoznali na Tenerife a býval s nami nejaký čas v kempe. Vďaka informáciám od ľudí z komunity sme našli niečo ako hippie pláž, kam chodil každý kempovať a spoznali sme Španiela, ktorý na tejto pláži žije už 6 rokov, vo väčšom stane mal normálnu posteľ a v diere v skale piekol chlieb. Na Gran Canarii sme navštívili pieskové duny i praveké múzeum s ľudskými lebkami. Kempovanie na Gran Canarii ma naučilo, že už nikdy nebudem kempovať dlhšie, než jednu noc na piesočnej pláži, pretože ten piesok sa po pár dňoch dostane všade. A tým myslím naozaj všade
Vedela by si si takýmto spôsobom žiť navždy?
Hipí životom a cestovaním áno. Čo sa ale týka tohto miesta, keď tam bol so mnou aj priateľ, diskomfort mi vôbec nevadil, vtedy by som možno povedala, že áno. Keby som sa tam však mala vrátiť sama a usadiť sa tam natrvalo, určite by som potrebovala viac komfortu, vlastné wc a kúpeľňu a nejakým spôsobom tečúcu vodu. Taktiež pevnejší príbytok pre prípad extrémneho počasia, keďže 4 dni pred odletom mi stan roztrhal hurikán a posledné noci som spala u kamošov v jaskyni. Väčšina ľudí tam ale natrvalo nebýva a budúcnosť si tam neplánuje, takže rozmýšľanie o bývaní tam navždy je iba čisto hypotetické.
Všimla som si, že si Tenerife naozaj pochodila a stihla veľa turistík. Aké miesta by si určite odporučila navštíviť ostatným?
Určite hory celkovo. Sú iné než tie na Slovensku, s červenými skalami, obsypané kaktusmi, niektoré, konkrétne Opuncia, majú dokonca jedlé plody. Na juhu napríklad vrch Roque Del Conde s nádhernými výhľadmi, na severe oblasť zvaná Anaga, najmä jej pobrežia a hory na pobreží, tieto výhľady sú naozaj dychberúce.
Kvôli nedávnym sviatkom si sa vrátila naspäť na Slovensko. Aké sú tvoje ďalšie plány – naspäť na Tenerife, niečo nové či ostávaš doma?
Tenerife mi naozaj otvorilo možnosti a pomohlo pochopiť, že všetko máme vo vlastných rukách. Už takéto veci viac nevnímam ako „niečo krásne čo už skončilo a teraz sa musím vrátiť späť do svojho nudného života a robiť to, čo nechcem”. Vrátila som sa sem na sviatky, lebo som chcela. Môžem sa kedykoľvek vrátiť späť na Tenerife, ak sa mi tu nebude páčiť. Ak sa rozhodnem vrátiť sa od septembra späť do školy, tak iba preto, že chcem a ak sa rozhodnem nájsť si tu prácu a spraviť si vodičák, tak len preto, že o novú skúsenosť a ten vodičák naozaj stojím. Jedným z mojich snov už oddávna je cestovať po svete v karavane či obytnej dodávke, takže ten vodičský je celkom možný plán.
Budem konať najlepšie ako viem, v rámci mojich možností a uvidím, čo mi život prinesie. S dôverou v život nakoniec vždy všetko dobre dopadne a vesmír nás privedie tam, kde máme byť.