Šimon Šulek je milovníkom adrenalínu, ktorý rád kombinuje s cestovaním. Na svojom konte má zážitky, ktorými sa nemôže pochváliť len tak ktokoľvek. Nie každý by sa na jeho spôsob poznávania sveta vôbec odhodlal.
V našom rozhovore sa dozvieš čím sa vyznačovali mnísi v kláštore, s ktorými Šimon žil, ako prebiehala cesta najsmrteľnejším vlakom sveta, aké komplikácie počas nej nastali či ako chutí ťavie mäso.
Netajíš sa svojím nadšením pre cestovanie. Nejde však o nič typické, ako by si také to „tvoje” spoznávanie sveta opísal?
Mám rád cestovanie za dobrodružstvom do menej typických destinácií. Vylihovanie na pláži či popíjanie drinkov ma veľmi neláka, na svojich cestách schudnem väčšinou päť až desať kíl a snažím seba samého tlačiť mimo svojej komfortnej zóny. Chcem zažiť niečo zaujímavé a netypické, aj keď to niekedy znamená, že budem musieť prejsť dlhú vzdialenosť, v príliš veľkom teple alebo zime s nedostatkom jedla, ten zážitok však bude stáť naozaj za to.
Celé to začalo Mjanmarskom, kde si žil spolu s mníchmi v kláštore a vyučoval angličtinu. Ako si sa vôbec dostal k tejto príležitosti a prečo si sa jej chopil?
Na konci môjho bakalára som túžil vycestovať do nejakej zaostalej krajiny a vyskúšať si tam miestny život. Našiel som si jednu agentúru, zvolil si cez ňu najmenej rozvinutú krajinu v ponuke a tou bolo Mjanmarsko.
Býval som v obrovskej oblasti plnej príbytkov z bambusu a biednych chatrčí. Jediná rozvinutejšia budova v okolí bol práve budhistický kláštor, v ktorom som pôsobil ja. Bol to kláštor primárne pre mníchov a malé osirotené deti. Vyučoval som angličtinu, boli to však skôr konverzačné hodiny venované okrem detí a mníchov aj univerzitným študentom.
Ako by si opísal mníchov, ktorí s tebou bývali? Je pravda, že naozaj žijú odriekavým spôsobom a len mlčia?
Mnísi, s ktorými som žil viac ako dva mesiace nemlčali, mali však typicky oholené hlavy a boli odetí v rúchach. Ako som pochopil, vzhľadom na to, že pochádzajú z chudobných rodín, lepšiu možnosť ako vstúpiť do kláštora ani nemajú. Každé ráno o 4:30 chodievali po uliciach a zbierali milodary, potom nasledovali iba modlitby a modlitby. Tanec alebo akákoľvek zábava sú u nich zakázané a žena nikdy nemôže spať pod rovnakou strechou ako mních. Inak to boli normálni mladí chalani, s ktorými som sa v mnohých veciach zhodol.
Čo si si z tejto skúsenosti odniesol?
Išlo o moje prvé osobné vystavenie sa tretiemu svetu, pri ktorom som si silno uvedomil, čo človek reálne potrebuje k životu. Vyšlo mi z toho, že sú to jedlo, oblečenie a strecha nad hlavou, všetko ostatné je len bonus. Uvedomil som si, aké možnosti máme v Európe a že nám je vždy lepšie ako väčšine ľudí po celom svete. Celkovo bolo pozorovanie a život s mníchmi naozaj skúsenosťou, ktorá mi zmenila život.
Tvoja túžba po adrenalíne ťa doviedla až do Mauritánie. Bolo náročné sa dostať do tejto africkej krajiny, kde sa pre teroristické útoky či únosy chodiť neodporúča?
Dva roky dozadu som videl na internete video, kde dobrodruhovia cestovali nákladným vlakom v Mauritánii, čo ma veľmi zaujalo. Začal som si o tom zisťovať viac, no keď som zadal Mauritánia do vyhľadávania, všade mi vyskakovali varovania, že sa ju neodporúča navštíviť kvôli únosom, zabíjaniu, Al-Káide či malárii. Spojil som sa s jedným youtuberom, ktorý túto krajinu navštívil, aby som zistil, aké to tam naozaj je. Povedal mi, že nemal absolútne žiaden problém, stretol len milých ľudí a že sa niet čoho báť.
Keď som svoj cestovateľský plán predstavil kamarátom, povedali, že som blázon. Myslím, že je trochu smutné, že Mauritánia má takú povesť, akú má, pretože ja som sa tam ani raz necítil nebezpečne. Ide o islamskú krajinu, kde sa kladie dôraz na dodržiavanie pravidiel a nikto sa ma nesnažil oklamať. Keď som nechal jednému predávajúcemu dvadsaťcentový tringelt za kebab, bežal za mnou aby mi ho vrátil.
Ako dlho trvalo plánovanie cesty a na čo všetko si musel myslieť? Aký si mal budget?
Plánovanie trvalo asi rok, kým som naplánoval itinerár, spôsob prepravy, výber vhodného oblečenia a plánovanie stravy. Do Mauritánie sa lieta asi zo štyroch európskych letísk, pre mňa boli najlepšou možnosťou cez Kanárske ostrovy. Celý výlet som naplánoval na asi tri týždne a snažil som sa doň zahrnúť všetko zaujímavé, čo Mauritánia ponúka.
Celý trip ma vyšiel na nejakých 3000 eur, z čoho tisícka šla na vybavenie či potrebné očkovania, ktoré využijem aj v budúcnosti. Povedzme teda, že samotný výlet ma stál dvetisíc eur, čo je pomerne veľa vzhľadom na to, že ide o krajinu tretieho sveta. Ubytovanie bolo najdrahšou položkou, no tak to tam funguje a je to ich spôsob ako zarobiť na turistoch.
Mauritánia ťa zaujala podobne ako mnohých dobrodruhov pre svoj „vlak smrti”. Prečo nesie jeden z najdlhších nákladných vlakov na svete práve tento názov?
Všade na internete sa píše, že ide o najsmrteľnejší vlak a že je to extrémne nebezpečné. Niektoré informácie sú trochu prehnané, no aj tak je cesta týmto vlakom naozaj veľmi riskantná.
Na jednom z otvorených vagónov plnom rudy si strávil 24 hodinovú cestu. Ako si sa doň dostal?
Prišiel som na miesto, ktoré je známe tým, že sa tam naskakuje na vlak a myslel som si, že tam bude kopa cudzincov s rovnakým plánom, ako som mal ja. Čakal som dve hodiny, kým sa objavili prvé vagóny a po chvíli som si vybral jeden v prvej tretine vlaku, ktorý sa mi najviac pozdával.
Vyskočil som naň, vyhrabal som si miesto v železnej rude a ďalej som čakal. Naokolo som nevidel žiadnych turistov, jedine troch miestnych, ktorí naskočili úplne vpredu. Bol som naobliekaný, mal som zahalenú tvár a na hlave turban, čo v Mauritánii veľmi pomáha voči slnku, piesku a vetru.
Ako je možné, že sa vie človek úplne v poriadku dostať do vozňa, bez toho aby ho niekto skontroloval? Je to dovolené? Predsa len to môže stáť nejakého dobrodruha život..
V Mauritánii je to tolerované, nikto sa o „cestujúcich” týmto vlakom nestará. Pri vstupe do každého mesta kontroluje polícia turistov, aby sa predišlo terorizmu. Cestou na vlak som takouto kontrolou prešiel, oznámil som im, kam sa chystám, a nemali žiadne námietky. Keď som prišiel na miesto, jeden železničný pracovník mi dokonca povedal, že mám s nástupom ešte čas, a asi hodinu sme spolu pili čaj.
Ako prebiehala cesta takzvaným vlakom smrti?
Prvé dva kilometre sme išli pomaly, no keď sme sa dostali za mesto, vlak pridal a vtedy začalo peklo. Zrazu som pocítil obrovskú rýchlosť – piesok, prach zo železnej rudy, ostré slnko, škrípanie a neustále trmácanie zo strany na stranu. V tej chvíli som si hovoril, že to bola chyba a skutočne som sa bál. V hlave mi bežalo, že vlak sa kedysi vykolajil, bol som tam sám a keby sa niečo stalo, bolo by to hrozné. Prvú polhodinu som bol v kŕči.
Potom som sa trochu upokojil, začal som si všímať, čo sa deje okolo, dokonca som si to začal užívať. Sledoval som zapadajúce slnko nad Saharou, ťavy a karavány. Stále som však bol v strehu a dával som pozor, aby sa nič nestalo. Jediná zastávka trvala asi sedem minút. S príchodom noci som si vo vagóne rozprestrel deku, obliekol som si snáď všetko, čo som mal, a oprel sa o stenu. Na chvíľu som zaspal a takýmto prerušovaným driemaním som prečkal celú noc.
Nestretol si sa s nejakými komplikáciami?
Podľa internetu sme mali zastaviť v jednom prístavnom meste, kde som aj plánoval zoskočiť. Vlak tam však nezastal a my sme pokračovali do obrovského komplexu, kde sa vykladala železná ruda. Bol som zvedavý, ako sa z tej obrovskej fabriky dostanem. Začali na mňa kývať pracovníci, zoskočil som dole a hovoril som si, že teraz ma zoberú a dajú do basy. Spýtali sa ma odkiaľ som a zavolali manažéra, ktorý ma zobral na policajnú stanicu. Tam si odo mňa vypýtali kópiu pasu a pustili ma, čo je štandardný proces. Bolo to neďaleko od mesta, kde som pôvodne plánoval vystúpiť.
Naplnilo to tvoje očakávania?
Snažím sa nemať nejaké očakávania, plánom však bolo zažiť extrém a siahnuť na vytrvalostné dno, čo sa určite podarilo. Bol som rád, že som splnil, čo som si zaumienil. Po absolvovaní cesty vlakom som si hovoril, že keď som zvládol toto, zvládnem už všetko.
Aké najdivnejšie jedlo si na svojich cestách ochutnal?
Úprimne, o jedlo sa na svojich cestách veľmi nezaujímam, najmä v mnou zvolených krajinách býva väčšinou hladomor a veľa jedla tam nie je. V Mauritánii sa však veľmi jedáva ťavie mäso, čo som aj ochutnal a prirovnal by som ho k divine.
Okrem spomínaného, čo považuješ za svoje ďalšie top cestovateľské zážitky?
Veľmi silným zážitkom bolo, keď som obišiel severnú Indiu na motorke a vyšiel na miestnu horu Stok Kangri s veľmi vysokou nadmorskou výškou. Na Azoroch som stanoval pár dní v džungli, čo mi prinieslo tiež veľa nádherných pohľadov a túr. S kamošom sme vyšli Mount Toubkal, najvyššiu horu severnej Afriky, čo bol tiež super zážitok. Top však určite ostáva spomínané Mjanmarsko a Mauritánia.
Je náročné skĺbiť takéto dobrodružné cestovanie s realitou, teda osobným životom, prácou a povinnosťami, ktoré s tým prichádzajú?
Pre mňa ako mladého človeka, ktorý zatiaľ nemá ženu ani deti sa to dá skĺbiť. Počas roka si neberiem nejako veľa dovolenky, skôr dlho makám a potom si zoberiem aj dlhšie voľno. Veľa ciest som navyše absolvoval ešte ako študent.
Aké krajiny či zážitky sú ešte na tvojom wish liste?
Práve sa rozhodujem, kam sa vydám v decembri. Rozhodujem sa medzi Senegalom alebo opätovnou návštevou Maroka. Som veľmi fascinovaný Tichým oceánom a lokálnymi ostrovčekmi, takže do budúcna by som rád navštívil Tahiti. Utkveli mi v hlave najmä pre to, že tam Milan Rastislav Štefánik kedysi pozoroval hviezdy. Ďalej ma lákajú Špicbergy, ostrovy ležiace severne od Nórska. Na mojom wishliste je ďalej Madagaskar a pohrávam sa aj s myšlienkou preveslovať na malej lodi z Európy do Ameriky.
Vlak v Mauritánii by som si chcel určite ešte raz zopakovať, takže ak by niekto potreboval pomoc s plánovaním cesty alebo by sa chcel ku mne pridať, môže sa na mňa obrátiť.
Vieš si predstaviť aj dovolenku v rezorte s drinkom v ruke, alebo to nie je nič pre teba?
Toto leto som sa po náročnom období v práci pridal k mojim rodičom a bratovi na ich dovolenku v tureckom rezorte. Bolo to síce len na päť dní, po druhom dni som sa už však začínal trošku nudiť (smiech).