Už na medzinárodnom letisku nesúcom meno bývalého alžírskeho prezidenta Houariho Boumédienna sa na nás prilepil nenápadný muž a potichu ponúkal zámenu peňazí. Druhý pokus prišiel za pár minút v taxíku. Odolať ponuke neodbytného taxikára už vyžaduje trochu úsilia. Nemáš kam utiecť, situácia si vyžaduje rýchle vymyslenie si historky, prečo odmietaš, podľa neho, výhodný výmenný kurz. Taxikári na letisku bývajú navyše drzí a snažia sa zneužiť naivitu, dôveru a únavu cestujúcich, píše sa na portáli iDnes.cz.
Po príchode do hotela ťa recepčná zverí do rúk asistenta, ktorý ťa zavedie do reštaurácie alebo ťa na mieste zoznámi s hotelovým vekslákom. Na ruku dostaneme približne o 50 percent dinárov viac než pri oficiálnej zámene v banke alebo pri výbere z bankomatu.
Alžírsko nie je drahou krajinou. Dináre navyše umožnia spoznať aj nepoznané. Zaletieť si do púštneho mesta Ghardaia alebo do mesta mostov Constantine, prenajať si auto s vodičom a navštíviť fascinujúce rímske pamiatky v Djemile alebo Tipase. Bez toho by neplánované výdaje zruinovali tvoju peňaženku.
Biely Alžír
Nemám rád nákupnú turistiku, navyše keď je spojená s návštevou predražených metropol. Vadia mi dopravné zápchy, presila turistov nad miestnymi obyvateľmi v centre miest, prepchané pamiatky, kam sa musíš veľakrát online objednať mesiace dopredu, a v neposlednom rade nemám rád nastražené turistické pasce – či už v gastronómii, ubytovaní alebo doprave.
Alžírsko pre mňa predstavuje v tomto smere slušnú alternatívu a dôvod je jednoduchý. Individuálnych turistov prichádza málo a na sporadické skupinové zájazdy sa nevyplatí vytvárať pasce. Turistická infraštruktúra je tu navyše v plienkach a jej rozvoj nepatrí medzi priority súčasnej ani predošlých vlád. Výnimkou nie je ani hlavné mesto Alžír, kde obmedzená ponuka hotelov zodpovedá počtu návštevníkov.
Alžíru z koloniálnej minulosti zostal prívlastok biely. Odkazuje na kedysi žiarivé biele fasády mohutných bohato zdobených koloniálnych domov, ktoré tvoria okázalé bulváre porovnateľné s Parížom alebo Buenos Aires. Nie náhodou si tu budeš pripadať na ústrednej Avenue Didouch Murad, predtým Rue Michelet, ako na parížskej Champs – Élysées.
Snáď každý milovník architektúry si v duchu položí otázku: kedy vznikli tieto európske štvrte na africkom kontinente? S príchodom kolonizátorov v roku 1830 začala arabsko-turecká medina s ťažko prestupnými krivolakými uličkami ustupovať od mora hore do kopcov. Postupne ju nahradila pravidelná urbanistická koncepcia pravouhlých, štvorcových a trojuholníkových blokov. Tradičné domy Berberov a Arabov nahrádzali obytné domy kolonizátorov, ktorí chceli prispôsobiť prístavné mesto francúzskym predstavám. Z tohto obdobia pochádzajú guvernérsky palác, súdne budovy, divadlo a ďalšie sídla verejných inštitúcií.
Po niekoľkých krízach a znížení počtu európskych obyvateľov dochádza k ďalšej kolonizácii a výstavbe s nástupom na Napoleona III. Bonaparta k moci a jeho Druhého Francúzskeho cisárstva v roku 1852. Vzniká tu nádherná nábrežná kolonáda Boulevard Front de Mer, neskôr nazývaná de la Republique. Dlhú priamu radu obytných domov a inštitúcií charakterizujú podobné fasády s vysokými arkádami na prízemí a tri poschodia s francúzskymi oknami a balkónmi. Dnes nesie meno kubánskeho revolucionára Che Guevary, čo napovedá o tom, ako Alžírsko pristupuje k zásadným zahranične politickým otázkam severnej Afriky a Blízkeho východu.
Kasba
Priznám sa, že Kasba ma lákala k návšteve Alžírska už od detstva. Zahrala si v mnohých filmoch, ktoré som ako chlapec s napätím sledoval. Hlavnú rolu zohrala v bojoch proti kolonizátorom, za získanie nezávislosti Alžíru, o ktorých sme sa učili v škole.
Dnes táto pamiatka zapísaná už v roku 1992 do zoznamu svetového dedičstva UNESCO bojuje o prežitie. Prakticky vo všetkých architektonických skvostoch prebiehajú práce. Uzavretá je najkrajšia mešita mesta Ketchaoua aj susedný palác Dar Hasan Paša postavený v roku 1791 v maurskom štýle. Peniaze na obnovu historických domov nestačia, hrozia zosuvy pôdy. Čo nezničili časté zemetrasenia, dokonala francúzska armáda počas márnej snahy vytlačiť z Kasby povstalcov bojujúcich za nezávislé Alžírsko.
Najzaujímavejšou pamiatkou je múzeum Ali la Pointe. Prezývali tak Ali Ammara, ktorý sa spoločne s ďalšími troma bojovníkmi odmietol vzdať presily. Francúzski parašutisti v noci z ôsmeho na deviateho októbra vyhodili dom číslo 5 v Rue des Abderrames do vzduchu. Podobizne štyroch slávnych mučeníkov v záplave štátnych vlajok pozerajú dodnes z bielych stien na okoloidúcich.
Zanedbanosť a možno absencia moderne zreštaurovaných domov a palácov a nových fasád pôsobia maximálnym autentickým dojmom. Úzke schodiská prepájajú rôzne výškové úrovne krivolakých uličiek. Priechody vľavo aj vpravo vťahujú návštevníkov do stále temnejších zákutí, kde často narazíš na zavreté dvere. V lepšom prípade po niekoľkých krokoch vyjdeš na malebnú vyhliadku, kde býva a pracuje jeden z desiatok miestnych keramikov, maliarov alebo umeleckých remeselníkov.
Uličky, schodisko a priechody Kasby stúpajú od nábrežia Stredozemného mora do kopca, preto odporúčam začať s prehliadkou na jeho vrchole v paláci Dey postaveného v roku 1596. Prepadneš sa späť do minulosti, ale nie do doby husitskej, ale do Osmanskej ríše. Po ceste dole nahliadneš do množstva palácov, mešít, ruín aj zatuchnutých dvorov. Navštíviš mauzóleum Sidi Abdarrahmane a cintorín postavený v roku 1696. Oddýchneš si v jednej z mnohých kaviarní pri káve.
Za antikou a rímskymi legionármi
Východiskovým bodom za poznaním Djemily Cuicul, jednej z najkrajších rímskych pamiatok antického sveta, je mesto Constantine vzdialené 391 kilometrov na východ od hlavného mesta. Aj bez neďalekých antických ruín by toto mesto mostov stálo za samostatnú návštevu. dvesto metrov hlboký kaňon rieky Rhumel rozdelil Constantine na dve časti, ktoré spája päť historických mostov. Pokiaľ som ich správne spočítal. A jeden je krajší ako druhý. Najsilnejší dojem vo mne zanechal visutý most Sidi M’Cid. V roku 1912 ho navrhol francúzsky inžinier Ferdinand Arnodin a do roku 1929 bol s výškou 175 metrov najvyšším mostom na svete.
Návštevu sto kilometrov vzdialenej Djemily sa dá údajne podniknúť len s policajným sprievodom alebo súhlasom polície. Neviem, ako to recepčný v hoteli urobil, ale druhý deň nás čakal miestny majiteľ turistickej kancelárie, ktorý nás posadil do svojho auta a zaviezol nás do Djemily bez toho, aby sme stretli jedinú policajnú kontrolu.
Po zaplatení zanedbateľného vstupného poplatku sme mohli obdivovať rozmerné mozaiky prenesené pomocou špeciálnych techník z podláh šľachtických palácov, kúpeľov a chrámov pod strechu jedného múzea. Celkom 1700 metrov štvorcových unikátnych mozaík je rozmiestnených v troch rozmerných sálach spoločne s antickými sochami a dobovými lekárskymi nástrojmi, šperkami a remeselnými výrobkami. Pri východe z múzea stretneš posledného živého človeka, predavača suvenírov a strážnika v jednej osobe.
Potom sa už sami môžete prechádzať hlavnými ulicami Cardo Maximus a Decumanus Maximus, stúpať po schodoch chrámu Septima Severa, navštíviť palíc Castorius alebo sa prechádzať verejnými kúpeľmi. Tými vlastne boli vybavené všetky väčšie rímske mestá.
Tipasa: posledná zastávka na ceste
Nakoniec to najlepšie. Recepčná v hoteli nám objednala taxík a vyšli sme z Alžíru smerom na západ pozdĺž úrodného pobrežia do 74 kilometrov vzdialeného antického mesta Tipasa, čo v semitskom jazyku znamená zastávka na ceste. Založili ho Feničania. Pôvodný prístav slúžil moreplavcom na odpočinok a doplnenie zásob pri plavbe medzi dnešnými prístavmi Alžír na východe a Cherchell na západe.
Utopená v bujnej vegetácii s prekrásnymi výhľadmi na more zaujíma Tipasa v pomyselnom rebríčku alžírskych antických pamiatok prvé miesto. Uprostred stredovekých ruín ťa ohromí najväčšia archeologická pamiatka oválny amfiteáter postavený v treťom storočí nášho letopočtu. Odohrávali sa tam súboje gladiátorov alebo lovy na divokú zver vypustenú z klietok.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.