Rodolfo Gucci neznášal priateľku svojho syna Maurizia od prvej chvíle. Ľahké dievča, ktoré sa vtiera na večierky celebrít a skoro ráno pózuje v minisukni a kožuchu pred fotoaparátmi paparazzov. Otec na svojom jedinom dieťati až chorobne visel; keď mal chlapec päť rokov, zomrela mu matka a odvtedy spolu tí dvaja žili sami. Lenže potom sa objavila Patrizia Reggiani.
Ako píše Roman Zvarič z portálu iDnes, Rodolfo spoločne s dvoma bratmi vlastní značku Gucci, ktorú založil ich otec. Spočiatku im patrila rovným dielom, ale počas rokov sa ako najschopnejší z nich etabloval práve Rodolfo, a zo všetkých vnukov zakladateľa tak má do budúcna najsilnejšiu pozíciu jeho jediný syn Maurizio. Ten sa ako dvadsaťdvaročný na večierku v Miláne zoznamuje s pohľadnou Patriziou.
Dievča z chudobného predmestia mu učaruje a po dvojročnej známosti - a napriek protestom celej ženíchovej rodiny - sa berú. Po svadbe sa Maurizio s novomanželkou sťahuje do New Yorku, kde začína viesť americkú pobočku Gucci. Rodolfo s ním rok nehovoril, ale keď sa Patrizii narodí dcéra, berie syna aj nevestu na milosť.
Mauizia
Počas prvých rokov manželstva Maurizio neurobí bez Patrizie ani krok a rýchlo jej prenecháva niektoré významné právomoci v riadení firmy. Manželia sú známi pre svoj okázalý životný štýl – žijú v najdrahšom newyorskom penthouse a nechávajú sa voziť po Manhattane sem a tam vo vozidle Rolls Royce so šoférom a ešpézetkou vytvorenou spojením ich mien – Mauizia.
Mauriziovi strýkovia a bratranci, ktorí všetci pracujú v rodinnej firme, avšak za podstatne menej peňazí, neskrývajú rozčarovanie. Doteraz skrývaný hnev a závisť ohľadom platov, vplyvu a zodpovednosti i nezhody okolo budúceho smerovania značky sú stále ostrejšie a začiatkom 80. rokov súdy riešia prvé žaloby medzi Gucciovcami.
Rodinné ťahanice
V roku 1983 Rodolfo umiera a jeho syn a strýkovia zdedia spoločnosť, ktorá je po sérii ťahaníc, súdnych sporov a zlých rozhodnutí (niektoré z nich mala na svedomí Patrizia) hlboko v dlhoch. Maurizio sa rozhodne, že sa strýkov musí zbaviť. Verí, že ich podpora masovej produkcie degradovala identitu Gucci ako luxusnej značky. A tak nasledujúce roky trávia v súdnej sieni, kde sa snažia vyšachovať strýka a prevziať nad firmou totálnu kontrolu.
Pranie rodinnej špinavej bielizne prebieha bez akýchkoľvek zábran, jeden strýko vyfasuje rok za daňové úniky a Maurizio sa musí niekoľko mesiacov schovávať vo Švajčiarsku po tom, čo je odsúdený za sfalšovanie otcovho podpisu na dokumente, ktorý mu pomohol vyhnúť sa plateniu dedičskej dane (odvolací súd ho neskôr oslobodzuje). Maurizio chce, aby sa Patrizia venovala domácnosti. Ale tá má k dispozícii armádu upratovačiek, kuchárok a vychovávateliek už dvoch dcér, a tak jej zostáva dosť času na – márne – pokusy votrieť sa späť do firemnej hierarchie a hysterické scény pred Mauriziom, ktorý ju od všetkého rozhodovania vo firme odstrihol.
Žobrácka miska
V roku 1985 sa manželia sťahujú späť do Milána. Krátko potom si Maurizio balí kufor, odchádza na služobnú cestu a Patrizii odkazuje, že už sa nevráti a podáva žiadosť o rozvod. Nedokázal jej to povedať do očí, ale keď potom spolu telefonujú, vysvetľuje, že sa prvýkrát v živote cíti voľný. Najskôr ho kontroloval otec a potom manželka. Celú dobu túžil po slobode a teraz ju konečne má. Užívať si novo nadobudnutú slobodu plnými dúškami ho baví nasledujúcich päť rokov a potom sa dá dohromady so svojou detskou láskou Paolou.
Komplikované rozvodové konanie sa tiahne až do roku 1994, Patrizia nakoniec vysúdi 2,5 milióna eur plus ročné alimenty vyše pol milióna eur. Nie je spokojná a výživné prirovná k „žobráckej miske“. Maurizio sa konečne zbavil svojej ženy, ale nie svojich problémov, pretože firma stále prerába a so strýkami a bratrancami stále nedokáže nájsť spoločnú reč. Nakoniec sa mu s pomocou investičnej skupiny darí postupne vyšachovať z hry všetkých príbuzných, keď ich podiely necháva vykúpiť, pričom niektorých na predaj prinúti dosť nevyberanými spôsobmi.
Strata značky
Maurizio tak konečne nad firmou získava kontrolu a postupne ju vracia na výslnie. Lenže vo finále mu už nepatrí! V najkritickejšom roku ju totiž mohol udržať nad vodou jediným spôsobom - predal všetky svoje akcie za 120 miliónov dolárov rovnakej skupine, ktorá vykúpila ostatných príbuzných, a tá do spoločnosti napumpovala ďalší potrebný kapitál.
Rodina Gucci tak svoju značku navždy stratila. Maurizio vie, že ho exmanželka nenávidela už predtým, teraz ale jej zášť dostáva ďalší rozmer. Firmu, do ktorej sa pridala, totiž napriek rozvodu považovala za svoju a tajne dúfala, že exmanžel zomrie skôr a ona ju zdedí. Teraz je tomu snu koniec. A Patrizia začína hľadať nájomného vraha.
Vražda à la mafia
Keď 27. marca 1995 ráno štyridsaťšesťročný Maurizio vkročí na schod pred vchodom do budovy so svojimi kanceláriami, ozve sa výstrel. A vzápätí ďalšie dva. Zo zaparkovaného auta vyskakuje maskovaný strelec, pribieha k umierajúcemu mužovi a páli mu poslednú guľku do spánku. Potom zmizne. Nenechá po sebe jedinú stopu, je to očividne profesionálna práca.
Vyšetrovatelia pracujú s niekoľkými verziami. Napriek tomu, že Patrizia po rozvode opakovala, že svojho muža zabije, detektívi hovoria o nejakom nevydarenom obchode, ktorý mohol vyprovokovať popravu v mafiánskom štýle. Počas ďalších dvoch rokov pátranie vedie do stratena. Až v januári 1997 pomôže náhoda - anonymný tip upozorňujúci na otvárača dverí milánskeho hotela, ktorý sa jednému z hostí chválil, že sprostredkoval vraždu majiteľa luxusnej značky Gucci.
Hodil mi len kosti!
Overiť túto verziu a následne zaistiť dôkazy trvá len pár týždňov, pretože otvárač ani nájomný strelec neboli veľmi opatrní. Vychádza najavo, že Patrizia za vraždu zaplatila 375-tisíc dolárov. Na súde dostáva priestor na obhajobu - a lamentuje, ako bola okradnutá pri rozvodovom vyrovnaní. „Hodil mi len kosti, aby som nedostala celé kura,“ uvádza ako dôvod, prečo si jej ex zaslúžil zomrieť. V novembri 1998 je odsúdená na 29 rokov.
V roku 2011 má nárok na predčasné prepustenie v rámci programu, ktorého súčasťou je podmienka nastúpiť na verejnoprospešné práce. Odmieta s vysvetlením: „Nikdy som nepracovala a nebudem s tým začínať teraz,“ a radšej zostáva za mrežami až do roku 2016. Akonáhle ju prepustia, prezlečie sa do norkového kožuchu, v ktorom o osemnásť rokov skôr do väzenia nastúpila.
Potom sa necháva odviezť domov, kde si z trezora vyberie tucet diamantových šperkov, zavesí ich na seba a vyráža na nákupy na najluxusnejší milánsky bulvár. O týždeň neskôr vystúpi v televíznej estráde, a keď sa jej moderátor pýta, prečo Maurizia nezastrelila sama, odpovedá bez toho, aby pohla brvou: „Už mi toľko neslúžia oči a nechcela by som minúť.“
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
