„Toga pulla“, teda tóga z tmavej vlny, sa v prameňoch prvýkrát objavuje u Rimanov. Tí ju ale pravdepodobne prevzali od Etruskov, ktorí Apeninský polostrov obývali pred nimi. Nosila sa na pohreb a počas obdobia smútku, píše sa na portáli iDnes.cz.
Rímske impérium padlo, tradícia smútočných šiat však zostala. V stredoveku a novoveku sa nosili nielen pri osobnom, ale v prípade vyšších vrstiev, aj pri štátnom smútku – napríklad po úmrtí panovníka. Už dávno, samozrejme, nešlo o tógu, smútočné oblečenie zodpovedalo dobovej móde, bol ale jej jednoduchšou verziou nafarbenou na čierno.
Pri štátnom smútku, najčastejšie za člena vladárskej rodiny, boli vydávané presné inštrukcie týkajúce sa oblečenia príslušníkov šľachty, ich služobníctva, ale tiež kočiarov a dokonca aj nábytku. Čierne súkno pokrylo stoly aj stoličky, kone dostali smútočné čabraky, služobníctvo kravaty či aspoň pásky, ktoré si uviazali na zápästie. Je jasné, že štátny smútok bol trúchlivou, ale tiež nesmierne finančne náročnou záležitosťou.
O komforte pritom poddaní či pozostalí mohli len snívať. Ako ideálna smútočná látka sa totiž už v ranom 18. storočí začal presadzovať krep, ktorý bol nepriedušný a teda aj veľmi nepohodlný. V ňom museli chodiť každý deň niekoľko mesiacov, ba až rokov. Z krepu sa navyše vyrábali závoje, ktoré dámam siahali až k členkom. Tie bývali veľmi ťažké, zle sa v nich dýchalo a tiež cez nich nebolo vidieť.
Aby toho nebolo málo, používané čierne farbivá boli toxické. Až na konci 19. storočia začali lekári upozorňovať na zdravotné riziká spojené s nosením krepu, najmä spomenutých závojov. Tie začali byť označované za „mučiace nástroje“, najmä v horúcom počasí. Zdravotné problémy s nimi spojené lekári prekrstili na „krepové respiračné problémy“.
Biela ako smútočná farba
Čierna, samozrejme, nebola jedinou smútočnou farbou. Rozšírená bola tiež biela. Existuje dokonca niekoľko dôkazov o čisto bielych pohrebných procesoch. Jedno sa dalo vidieť v Paríži pri pohrebu arménskeho kráľa Lva V. v roku 1393. Bielemu smútočnému oblečeniu sa hovorilo „deuil blanc“, teda biely smútok.
Ako to vyzeralo medzi chudobou v stredoveku a ranom novoveku, bohužiaľ, nedokážeme presne povedať. Dokladov je príliš málo. Pokiaľ ich príslušníci držali smútok, tak pravdepodobne v bielej. Išlo totiž o najlacnejší a najdostupnejší variant – aspoň jeden biely kúsok mal v skrini každý.
Medzi vyššími vrstvami obyvateľstva sa priazni tešila aj fialová. Také šaty boli veľmi nákladné, pretože fialové farbivo bývalo luxusnou záležitosťou. Ten, kto si ho mohol dovoliť, tak dával najavo svoje postavenie a majetok aj počas obdobia smútku. Biela sa medzi šľachtou stala obľúbenou smútočnou farbou v 20. storočí. Preslávila ju kráľovná Vilemína Nizozemská po smrti svojho syna v roku 1934.
Bum smútočného oblečenia nastal v 19. storočí
Skutočný „rozkvet“ smútočnej módy, ak sa tak dá vôbec nazvať, nastal v 19. storočí. Stojí za ním zvláštna fascinácia viktoriánskej spoločnosti všetkým, čo bolo aspoň trochu morbídne či akokoľvek súviselo so smrťou.
V tejto dobe sa už nosila prevažne čierna. Rovnako ako napodobňovala jej biele svadobné šaty, aj v období smútku si vtedajšia spoločnosť vzala príklad z kráľovnej Viktórie. Tá sa výhradne do čiernej začala obliekať po smrti svojho milovaného manžela, princa Alberta v roku 1861. Spočiatku sa na čierne smútočné šaty musela platiť „daň z luxusu“, od ktorej ale bolo čoskoro upustené.
Smútok sa stal výnosným biznisom. Komoditou neboli len šaty, ale tiež doplnky ako závoje a čepce, vreckovky a šperky, ktoré sa vyrábali z gagátu, kameňa čierneho ako noc. Ten sa ťažil, okrem iného, práve vo Veľkej Británii, v okolo severoanglického mesta Whitby. Inou rozšírenou ozdobou boli strieborné medailóniky s vlasmi zosnulého.
Smútok sa väčšinou delil na dve rovnako dlhé obdobia. V prvej fáze sa nosili ťažké čierne a minimalistické šaty s dlhými závojmi, u pánov potom obleky. V druhej prišlo na rad čierne oblečenie, avšak „odľahčené“ napríklad bielymi doplnkami, prípadne fialovými.
Smútočné šaty stojí za vznikom konfekcie (hromadne a uniformne vyrábaný tovar, pozn. red)
Konfekcie, ktorej je dnes všade plno, je relatívne moderná záležitosť. Vznikla práve v období smútku. Väčšina smútočných šiat vznikala nafarbením denných šiat, ktoré mala dotyčná v skrini.
Smrť ale často nastala neočakávane a farbenie bol dlhý a zložitý proces s neistými výsledkami. Čierne farbivo navyše nebolo vždy a všade dostupné. Z toho dôvodu sa zrodili už dopredu zhotovené čierne šaty, ktoré mohol pozostalý či pozostalá okamžite nosiť.
Vyrojili sa tiež firmy špecializované na smútočné oblečenie, napríklad Besson & Son či Jackson’s Mourning Warehouse. Prvé obchodné domy, ktoré začali vznikať na prelome 19. a 20. storočia, mali samostatné smútočné oddelenia.
Magazíny zase ohlasovali súčasné smútočné trendy. K tomu sa viaže ešte jedna praktika: nákupy cez katalóg. Čierne šaty si v ňom cez poštu vyberali najmä ľudí z predmestia a z dediny.
Morbídny bum sa s uvoľnením mravov počas 20. storočia upokojil. Už sa nedržali dlhé obdobia smútku, a tento špecifický odevný fenomén sa tak obmedzil len na pohreby. Móda navyše prestala byť tak zväzujúca. Závoje sa stali záležitosťou len tých skutočne najvyšších poschodí spoločnosti, rovnako ako smútočné vejáre a šperky. Drvivá väčšina ľudí si dnes pre pohreby opäť vystačí s oblečením, ktoré už dávno vlastní. Čo zostáva nemenné, je čierna.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
