Fort JeffersonMurph/Twitter
StoryEditor

Pec na tavenie delových gulí, 16 miliónov tehál. Obria Americká pevnosť Fort Jefferson je dodnes záhadou

Tretia najväčšia americká pevnosť leží na malom floridskom ostrove. Pri jej stavbe sa použilo vyše 16 miliónov tehiel a práve tehlovým murivom je táto pevnosť nápadná. Nikdy však nebola podľa pôvodných plánov kompletne dokončená a ani sa o ňu nikdy nebojovalo.

Lajkuj Brainee.sk na

Vo vzdialenosti 110 kilometrov západne od Key West leží súostrovie Dry Tortugas skladajúce sa zo siedmich malých ostrovčekov - Loggerhead Key, Garden Key, Bush Key, Long Key, Hospital Key, Middle Key a East Key. A práve na Garden Key rástla v 19. storočí nikdy nedokončená pevnosť, ktorej názov znie Fort Jefferson. Mená ostrovov nemajú nič spoločné s kľúčmi, ale asi to malo vzniknúť skomolením španielskeho slova Cayo označujúceho ostrov, píše sa na portáli iDnes.

Prvý doplával Španiel

Práve Španieli sa stali prvými Európanmi, ktorí k súostroviu doplávali. Tým šťastným bol conquistador Juan Ponce de Leon. A, samozrejme, jeho muži, ale tí boli šťastní o trochu menej, pretože ho museli poslúchať. Keď tam zazreli raj morských korytnačiek, ktoré sa preháňali v krištáľovo čistej vode medzi panenskými korálovými útesmi, de Leon obdaril súostrovie menom Las Tortugas. Španielsku výpravu ale celkom zamrzelo, že na súostroví nebol jediný zdroj sladkej vody. Neskôr dal niekto tieto dve skutočnosti dokopy, hoci spolu, samozrejme, nesúviseli, a názov súostrovia sa zmenil na už tiež uvedený Dry Tortugas. 

image

Na dne starobylého jazera objavili tajomnú dedinu. Má tisícky rokov a bola postavená na drevených koloch

V roku 1821 získali Spojené štáty nákupom od Španielska Floridu. Z logiky veci sa tak pozornosť Američanov upla aj na floridskú juhozápadnú ostrovnú výspu, teda na Dry Tortugas, predtým slúžiacu ako núdzové kotvisko pre koráby pendlujúcich medzi Španielskom a Mexikom, ktoré zhodou okolností tiež v roku 1821 vybojovali na Španielsku nezávislosť. 

Prípadná námorná základňa na Dry Tortugas by bola ako stvorená na kontrolu prístupu do Mexického zálivu od východu a teda aj k ochrane zálivu priľahlého pobrežia Spojených štátov. 

Na prelome rokov 1824 a 1825 hľadal americký komodor David Porter miesto, kde by sa dala vybudovať námorná stanica využívaná americkým námorníctvom v jeho boji proti pirátstvu rastúcemu v Karibiku. Po prieskume Dry Tortugas došiel k názoru, že dané miesto je pre stavbu základne nevhodné. Samozrejme mu vadil chýbajúci zdroj sladkej vody, ostrovy boli podľa neho príliš malé, rovnako tak s nedostatočným prevýšením nad hladinou. Podľa neho by prípadná pevnosť nemala na danom mieste dostatočne pevné základy. V tomto duchu informoval ministerstvo námorníctva.

Napokon sa našiel niekto, kto chcel ostrov využiť

Nie všetci však od Dry Tortugas odvracali oči. Už v rokoch 1825 až 1826 Američania postavili na ostrove Garden Key aspoň maják pomáhajúci lodiam preplávať okolo koralových útesov a ostrovov.

Ďalší prieskum vykonal v roku 1829 kapitán Josiah Tattnall III., syn plantážnika a politika Josiaha Tattnalla (juniora) a vnuk Josiaha Tattnalla (seniora), ktorý sa zapísal do histórie svojou pomocou k úteku britského guvernéra ku koncu americkej vojny za nezávislosť. Na rozdiel od Portera považoval kapitán Tattnall oblasť Dry Tortugas na postavenie pevnosti za vhodnú, vyložene sa mu tam z tohto pohľadu zapáčilo. 

image

Fort Jefferson

Robert Page/Twitter

Nielen kapitán Tattnall upozorňoval na strategický význam lokality, rovnakého názoru bol napríklad po hodnostiach hore stúpajúci dôstojník Robert Edward Lee, ktorý svoju kariéru nakoniec dotiahol až na generála konfederačných vojsk za americkej občianskej vojny. Predsunutá základňa na Dry Tortugas by zaisťovala obranu pobrežia Spojených štátov priliehajúceho k Mexickému zálivu. Na druhú stranu, pokiaľ by Dry Tortugas získal nejaký nepriateľ a postavil by si tam základňu, predstavovalo by to triumf v jeho rukách. 

Ešte ale ubehlo množstvo vody v Mississippi, než Američania so stavbou základne vôbec začali. Došlo k tomu až na konci roka 1846 a vybrali si k tomu najpríhodnejší z ostrovov Key Garden, kde už stál maják a búda pre správcu. Maják bol do pevnosti zakomponovaný, hoci ten, čo tam vidíme dnes, je už novší z roku 1877. Pevnosť dostala meno Fort Jefferson na počesť tretieho prezidenta Spojených štátov Thomasa Jeffersona, zastávajúceho funkciu v rokoch 1801 až 1809. 

Zaujímavá stavba pre tehlové murivo

Hlavnými stavebnými materiálmi boli korálový betón (určité množstvo piesku v betóne bolo nahradené drvenými či mletými koralmi; aj piesok bol použitý miestny) a tehly. Z betónu sú vyliate jadrá fortifikačných stien a ich „šupka“ je z červených tehál, čo robí pevnosť opticky zaujímavou. Naopak, len z tehlového muriva bola postavená napríklad kasáreň vnútri pevnosti, ale z nich už prakticky nič nezostalo. Na stavbu padlo viac než 16 miliónov tehiel, ktoré sa, samozrejme, museli dopravovať na stavbu loďami z prístavu na východnom pobreží Spojených štátov. 

Hlavnou stavbou pevnosti sú dvojposchodové kazematy v šesťuhlovej pozícii, kedy ešte z každého rohu vystupuje bašta umožňujúca obrannú streľbu pozdĺž kazematových stien. Pevnosť je potom ešte obohnaná vlnolamom, ktorý tvoril mimovoľne tiež menšiu prekážku pre prípadných nepozvaných návštevníkov. 

Integrálnou stavebnou súčasťou kazemát sa stal systém pre získavanie a uchovávanie sladkej vody. Dažďová voda bola zvrchu vedená rúrovými zvodmi v stenách kazemát do nádrží v ich základoch. Lenže sa ukázalo, že v tejto vode bola tiež nejaká soľ, ktorá sa tam dostávala jednak z piesku používaného na jej filtráciu a tiež netesnosťami v systéme nádrží (malé ostrovy v mori sú skrátka asi presolené). Táto voda sa tak dala použiť aspoň na umývanie a varenie. Len dažďová voda z nádrže postavenej na nádvorí pevnosti bola vodou vhodnou na pitie. Keď sa za občianskej vojny markantne zvýšilo osadenstvo pevnosti, boli tam dopravené tiež dva parné kondenzátory na prípravu pitnej vody. 

image

Fort Jefferson

Murph/Twitter

V stavbe sa napokon prestalo

Počas občianskej vojny (1861 – 1865) patrila pevnosť Únii, teda severnej strane. Svojím spôsobom bola ťažidlom na miske váh zaisťujúcich unijnú námornú blokádu prístavu Konfederácie. O pevnosť sa ale ani počas občianskej vojny nebojovalo. Ba čo viac, nebola ani príležitosť vystreliť si z pevnosti na nejakú južanskú loď. Počas vojny tak pevnosť slúžila aj ako väznica, kde väčšinou pykali vlastní pochytaní dezertéri. 

Stavebné práce na pevnosti prebiehali po etapách až do roku 1875, ale dokončená nikdy nebola. Rozvoj delostreleckých zbraní ju urobil zraniteľnou, a tak nemalo zmysel v stavbe pokračovať. Nikdy preto nebola ani celkom naplnená delami, ktorých mala mať minimálne 450 kusov. Malo to byť po 150 diel v oboch poschodiach kazemát a ďalších 150 kusov na ich zastrešenie. 

Z primárnej funkcie pevnosti bol Fort Jefferson teda diskvalifikovaný (ako už vieme kvôli technologickému pokroku v zbrojnom priemysle). Ale aj ako väznica sa prestala používať relatívne skoro, ešte v 19. storočí. Súviselo to aj s veľkou redukciou posádky pevnosti zapríčinenej častými hurikánmi a epidémiami žltej zimnice. Nie, že by si všetkých tých mužov brali vetry a ochorenie, ale práve na základe týchto nepríjemných javov bolo rozhodnuté o zrušenie plnej posádky na Fort Jefferson a naďalej tam zostali len malé zaisťovacie sily dávajúce pozor na ponechanú delostreleckú výzbroj a muníciu. 

Najväčšia pec na rozpaľovanie delových gulí

Po rokoch, aby pevnosť len tak nezaháľala, si tam americké námorníctvo zriadilo stanicu. Začiatkom 20. storočia v stanici postavili aj destilačné zariadenie na vodu pre lodné kotly. Ale už v roku 1906 stanicu zničil hurikán a americké ozbrojené sily Fort Jefferson definitívne opustili. 

Pre dnešných návštevníkov pevnosti sa môže javiť zaujímavým stavebným objektom pec na rozpaľovanie delových gulí. Mimochodom ide o najväčšiu zachovanú pec na svete, aj keď vyložene žiadny obor to nie je. Rozžeravené delové gule sa vyznačovali účinnosťou pri streľbe proti dreveným lodiam, ktoré tým dokázali zapáliť. Aj tu nám dochádza, že v tej dobe už prekračovali tieto pece výstupný prach svojho zenitu. A to kvôli nastupujúcim novým technológiám, ako v delostreleckých zbraniach, tak aj v stavbe lodí. 

image

Fort Jefferson

Daily Overview/Twitter

List obyvateľa pevnosti

Pre ľahké zoznámenie sa s tým, ako si vojaci z posádky Fort Jefferson na tej ďalekej výspe v mori stratenej žili, existuje dopis, ktorý napísal Orville Upton 3. apríla 1862 svojej sestre Mary. 

„Drahá sestra Mary, mám sa dobre a dúfam, že ty tiež. Toto je už druhý dopis, ktorý ti píšem od chvíle, čo sme opustili New York. Ja od teba žiadny nedostal, hoci môže byť ešte na ceste. Je tu veľmi horúco, nás pluk trápi nejaké ochorenie. Viacerí z nás boli prepustení, domov sa vracia asi 50 mužov, medzi nimi aj Burtt z Contoocooku. Viacero z nás je zamestnaných v pevnosti obsluhujúc delá. Chlapci postavili plávajúci cieľ a ukotvili ho asi jednu míľu ďaleko pre cvičnú streľbu. Keď strieľame, vidím náboje lietať z ústia hlavne a sledujem ich dráhu k cieľu. Kapitán aj ja sme sa pozerali zo strelnice na druhom poschodí. Práve keď som zaliezol, hlaveň kanónu sa roztrhla, strela vybuchla a rozletela sa do všetkých strán.

Pluk teraz cvičí s puškami, ako plukovník nariadil, chlapci nabili do pušiek náboje a práve vystrelili. Znie to ako prskavky, len oveľa hlasnejšie. Teraz strieľajú v rade naraz. Želám si, aby si ich mohla vidieť. Je popoludní a plukovník Coloneol odplával na parníku do Key West kvôli nejakému obchodu. Sotva sa dostal z dohľadu, keď naše kanóny začali strieľať na cieľ. 

Osem alebo desať mužov vzalo udicu na ryby a na člne sa plavili asi jednu míľu za rybami. Neboli tam dlho, keď sme si z brehu všimli, že chytili žraloka. Ďalší chlapci vzali tiež čln a harpúnu, aby im s lovom pomohli. Potom museli aj so žralokom doveslovať k brehu a mali čo robiť, aby ho vytiahli na pevninu. Meral viac ako tri metre a tučnejší bol ako človek.

V prístave teraz kotvia tri lode. Na Mary Porter sa nakladá uhlie pre mississipskú flotilu a unionistická poštovná loď cestujúca medzi nami a Key West a ďalšie plavidlo, ktoré sem priviezlo šesť diel, skoro štyri metre dlhé, vyše dva metre široké na jednom konci a na druhom takmer jeden meter. Pošta odpláva dnes, a tak môžem poslať tento list. Chlapci nemajú kapitána radi. Pre nich a prvého dôstojníka je tu málo miesta, jeden alebo druhý bude onedlho musieť odplávať domov. Podpráporčík ide domov do Manchesteru o dva mesiace.“

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/biznis/zaujimavosti, menuAlias = zaujimavosti, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
22. december 2024 03:40