Príbehy o upaľovaní čarodejníc sa dostali takmer do každej učebnice dejepisu a tak informácie o naháňaní žien určite nebudú pre teba nové. Tieto udalosti sa datujú od obdobia 15. storočia. Upaľovali predovšetkým ženy, ktoré boli pôrodnými asistentkami alebo liečiteľkami. Ich lekárska prax bola väčšinou tradične amatérska, bez nejakých teoretických poznatkov, píše sa na portáli The Conversation.
Veľa informácií chýba
Je prirodzené a pochopiteľné, že množstvo informácií z toho obdobia, ktoré by sa týkali života žien, ktoré sa chceli stať lekárkami, chýba. Jediné, čo sa podarilo zistiť, sú mená niektorých žien, ktoré sú uvedené vo florentskom lekárskom traktáte (obšírnejšia učená rozprava, pozn. red.), ktorý nesie názov „Ars Medicina.“ Okrem toho sa podarilo nájsť informácie aj o mníške Giovanne Ginory, ktorá v 60. rokoch 15. storočia pracovala v lekárni, a jej meno sa našlo práve v jej záznamoch. Vďaka tomu, čo sa podarilo zistiť, sa dokážeme lepšie pozrieť na to, aký mali život ženy v úplne mužskom svete. Najmä, ak sa chceli venovať medicíne. A ako tušíš, nebolo to veľmi jednoduché, pretože ženy často zažívali diskrimináciu a neprijatie.
Lekárska škola
V 9. a 10. storočí existovala škola, ktorá sa nachádzala v Salerne a nazývala sa ako Schola Salernitana. Navštevovalo ju niekoľko žien, ktoré sa chceli stať lekárkami. Medzi nimi bola napríklad priekopníčka gynekológie a chirurgie 13. storočia Trota, chirurgička a očná špecialistka 15. storočia Costanza Calenda a lekárky 14. storočia Abella di Castellomata a Rebecca Guarna. Informácií o týchto ženách sa veľa zistiť nepodarilo, pričom ich ešte stále výskumníci triedia. Problémom je, že je veľmi náročné určiť, či ide o reálne fakty alebo o legendy.
Ženy mali ťažšie dostať sa k lekárskej praxi
Nie je žiadnym prekvapením, že vo svete ovládanom mužmi, nemala žena priveľké slovo ani veľa možností robiť prácu, ktorá by ich napĺňala. Od roku 1220 začali byť ženy lekárky odstrkované na okraj spoločnosti, pretože sa zaviedli nové nariadenia. Tie ženám skomplikovali cestu za lekárstvom, pretože na vykonávanie praxe museli mať diplom z Parížskej univerzity alebo súhlas jej lekárov či rektora. Keď podmienky nedodržali, postihol ich trest.
Parížska univerzita vypracovala v roku 1322 dokument, v ktorom sa opisuje prípad lekárky Jacqueline Felice de Almania, ktorá bola potrestaná za vykonávanie lekárskej praxe. Previnila sa tým, že bez akýchkoľvek „skutočných“ vedomostí liečila ľudí. Konkrétne mala analyzovať moč, merať pulz, skúmať končatiny či liečiť pacientov mužského pohlavia. To dokazuje, že ženy zvykli liečiť aj mužov. Za tento čin bola z krajiny vyhostená a musela zaplatiť vysokú pokutu. Jacqueline nebola jediná, ktorej bola zakázaná lekárska činnosť práve za to, že liečila aj mužov. Po nej sa začali objavovať ďalšie prípady lekárok, ako napríklad Jeanne Convert zo Saint-Médicis, Marguarite z Ypres a židovka Belota.
Ženy sa vyčleňovali ešte viac
Našli sa v tom období ženy, ktoré sa lekárstvu venovali, ale bolo ich veľmi málo a nič sa tým nezmenilo. Práve naopak. V tom čase prišlo ďalšie nariadenie, ktoré zakazovalo lekársku prax a zároveň sa vytvoril aj formalizovaný akademický zákon. Ten pre ženy neveštil tiež nič dobré. Vyčlenil ich zo spoločnosti ešte viac, keďže išlo o veľmi starostlivý proces overovania lekárov prostredníctvom učiteľských orgánov. A keďže ženy väčšinou nedostali žiadny diplom či potvrdenie, lekársku prácu vykonávať jednoducho nemohli.
Napriek tomu, aké to bolo pre ženy prísne, sa predsa len našlo zopár z nich, ktoré sa lekárkami stali. V talianskych záznamoch sa našli mená, ako napríklad Monna Neccia, ktorá bola zapísaná v daňovom registri Estimo v roku 1359 a Monna Lacopa, ktorá sa venovala liečbe moru v roku 1374. Pochádzali z Florencie rovnako, ako ďalších desať žien, ktoré boli uvedené v mestskej organizácii lekárov pod názvom „Arte dei Medici e degli Spezili.“ Toto obdobie ale nebolo také kruté úplne ku všetkým. Dve lekárky, Agnesa a Mita, za svoju lekársku činnosť v roku 1390 získali odmenu.
Ale ani to nebolo veľkou útechou, keďže pre ostatné ženy bolo stále nebezpečné praktizovať lekárstvo. Spôsobili to podozrenia z čarodejníctva. Aj napriek tomu, že veľa informácií sa nezistilo, podarilo sa nájsť záznamy žien s lekárskou praxou, ktoré medicínu aj študovali. Nie na univerzite, ako to bývalo v prípade mužov, ku ktorým bol celý proces oveľa prístupnejší, ale väčšinou doma s otcom, bratom či manželom.
Lekárky v literatúre
Svedectvo o lekárkach poskytujú aj literárne texty. Jedným z autorov bol Boccaccio, ktorý na ženy spomína v diele „Decameron.“ Opisoval ich ako odborníčky na medicínu, písal o nich priamočiaro a prirodzene. Druhým autorom bol Gillette, ktorý vo svojich dielach poukazoval na realitu, ktorú vtedy ženy žili. Opisoval fakt, že väčšina žien sa lekárstvu naučila od svojich otcov.
Okrem toho sa v textoch nachádzajú aj záznamy o židovských lekárkach pôsobiacich v Taliansku, ktoré lekárske znalosti tiež získali od rodiny. Genevive Dumas napísala článok s názvom Ženy a zdravotnícka prax v registri žalôb parížskeho parlamentu od roku 1364 až 1427. Hovorí v nich o ženách, ktoré boli odsúdené za nelegálne vykonávanie lekárskej alebo chirurgickej praxe. Opisuje prípady dvoch žien. Jedna z nich bola chirurgička Perette la Pétone a druhá holička Jeanne Pouquelin. Ak si sa pozastavil nad tým, že bola holičkou, v tom čase bolo povolené holičom vykonávať určité chirurgické zákroky. Ale pravdepodobne nie ženám.
Keďže jediným platným lekárskym vzdelaním bolo na Parížskej univerzite, odrazilo sa to aj na postavení školy Salernitana. To v spoločnosti pomaly slablo. Postupné ubúdanie lekárok pravdepodobne súviselo aj so zákazmi vydanými cirkvou, taktiež aj s postupnou profesionalizáciou lekárstva, v rámci ktorej vznikali prísnejšie inštitúcie, ako napríklad univerzity, umelecké spoločnosti, ktoré boli zväčša kontrolovaní a zakladané mužmi.
Ženy sa k lekárskemu povolaniu dostali až neskôr. Prvé vysokoškolsky vzdelané lekárky začali vykonávať svoju prácu až v polovici 19. storočia, pričom ani vtedy sa nevyhli kritike.
