
Slovenský upír – to znie síce ako riadne lacné fantasy, no pravda je o to pozoruhodnejšia. Keď tvojmu dňu chýba prekvapenie, ktoré by ťa poriadne prebudilo, prečítaj si príbeh jednej neposlušnej zemplínskej hrobky.
Upír zo Zemplína
Náš posledný oficiálne zdokumentovaný hon na upíra sa udial v 80. rokoch minulého storočia v jednej malej dedinke na Zemplíne. Na výslovné požiadanie obyvateľov obce jej názov nie je zverejnený ani v štúdii, ktorú tam vykonávala etnologička Katarína Nádaská. Údajne šlo o nevrlého gazdu, ktorý ešte za života ľuďom vo svojom okolí „pil krv“ – ako sa ľudovo vraví. Nenapravil sa, ani keď zomieral, dokonca stihol v poslednej chvíli prekliať všetkých, ktorých poznal. Dedina si ale dlho nevydýchla, pretože krátko po jeho smrti sa začali diať pre nich nevysvetliteľne veci. Jeho potomkovia akosi chradli a pár z nich aj zomrelo, čo zalarmovalo jeho synov. Rázne zakročili a odťali nebohému otcovi hlavu. Hrob obsypali makom a na bránu zavesili cesnakový veniec. Dúfali, že tak neposedného upíra skrotia a prinútia nadobro opustiť svet.
Mak na ceste k hrobu
Čo sa vampirizmu týka, je slovenský folklór taktiež naklonený viac na stranu Nosferata. Podľa našich povier a ľudových predstáv vampíri silno smrdia najmä zemou a hnilobou. Presne preto na nich údajne účinkuje cesnak, ktorý má tiež dostatočne prenikavú arómu, uplatňuje sa tak princíp podobnosti (teraz aspoň približne vieme, v akom storočí uviazla homeopatia). Potom je tu mak, ktorý sa rozsieva na ceste k hrobu. Verí sa, že v momente, keď upír precitne, musí spočítať všetky zrnká. To však zaberie nejaký čas a do tej doby by už malo vyjsť slnko a upíra zahnať späť do hrobky. V hre je samozrejme aj notoricky známy drevený kôl, pričom existuje naraz viacero verzii, z akého druhu dreva majú byť spravené. Avšak povera, že im škodí slnečné svetlo sem prišla až románopiscami, inak boli v histórii všeobecne považovaní za prirodzených nočných tvorov.
Nesmrteľný odkaz strachu
Už pravekí ľudia verili v existenciu bytostí, ktoré by sme dnes nazvali upírmi, bolo to spôsobené v dôsledku strachu z nákazlivých chorôb. Inak sa vampirizmus ťahá naprieč celou históriou ako v Európe, tak i v Azii a Severnej Amerike.
Ak by sme chceli nájsť teda prvého a najstaršieho vampíra alebo vampírku, záležalo by, z ktorej kultúry by sme čerpali. Ako však dokazuje aj náš príbeh o upírovi zo Zemplína, vampíri sú stále pre našu myseľ dráždivou témou. Stále v nás totiž vedia prebúdzať strach aj v storočí, v ktorom sa zdá, že už máme takmer na všetko odpovede.