Slovenský upír – to znie síce ako riadne lacné fantasy, no pravda je o to pozoruhodnejšia. Keď tvojmu dňu chýba prekvapenie, ktoré by ťa poriadne prebudilo, prečítaj si príbeh jednej neposlušnej zemplínskej hrobky.
Ak bol na Slovensku niekedy poriadny upír, určite to bude Max Schreck keď na Orave natáčali Upíra Nosferatu. Ten vo filme stvárnil svoju rolu tak presvedčivo, až sa ho báli aj členovia štábu. Bol ešte z kategórie „pravoverných“ upírov, ktorí našťastie vzhľadom neuviazli vo večnej puberte ako Edward Cullen a tak sa ich ešte môžeme báť.
Upír zo Zemplína
Náš posledný oficiálne zdokumentovaný hon na upíra sa udial v 80. rokoch minulého storočia v jednej malej dedinke na Zemplíne. Na výslovné požiadanie obyvateľov obce jej názov nie je zverejnený ani v štúdii, ktorú tam vykonávala etnologička Katarína Nádaská. Údajne šlo o nevrlého gazdu, ktorý ešte za života ľuďom vo svojom okolí „pil krv“ – ako sa ľudovo vraví. Nenapravil sa, ani keď zomieral, dokonca stihol v poslednej chvíli prekliať všetkých, ktorých poznal. Dedina si ale dlho nevydýchla, pretože krátko po jeho smrti sa začali diať pre nich nevysvetliteľne veci. Jeho potomkovia akosi chradli a pár z nich aj zomrelo, čo zalarmovalo jeho synov. Rázne zakročili a odťali nebohému otcovi hlavu. Hrob obsypali makom a na bránu zavesili cesnakový veniec. Dúfali, že tak neposedného upíra skrotia a prinútia nadobro opustiť svet.
Od toho momentu dedinčanov nekvárili už žiadne podobné problémy. Cesnakový veniec je však na bránke cintorínu doteraz.
Mak na ceste k hrobu
Čo sa vampirizmu týka, je slovenský folklór taktiež naklonený viac na stranu Nosferata. Podľa našich povier a ľudových predstáv vampíri silno smrdia najmä zemou a hnilobou. Presne preto na nich údajne účinkuje cesnak, ktorý má tiež dostatočne prenikavú arómu, uplatňuje sa tak princíp podobnosti (teraz aspoň približne vieme, v akom storočí uviazla homeopatia). Potom je tu mak, ktorý sa rozsieva na ceste k hrobu. Verí sa, že v momente, keď upír precitne, musí spočítať všetky zrnká. To však zaberie nejaký čas a do tej doby by už malo vyjsť slnko a upíra zahnať späť do hrobky. V hre je samozrejme aj notoricky známy drevený kôl, pričom existuje naraz viacero verzii, z akého druhu dreva majú byť spravené. Avšak povera, že im škodí slnečné svetlo sem prišla až románopiscami, inak boli v histórii všeobecne považovaní za prirodzených nočných tvorov.
Nesmrteľný odkaz strachu
Už pravekí ľudia verili v existenciu bytostí, ktoré by sme dnes nazvali upírmi, bolo to spôsobené v dôsledku strachu z nákazlivých chorôb. Inak sa vampirizmus ťahá naprieč celou históriou ako v Európe, tak i v Azii a Severnej Amerike.
Ak by sme chceli nájsť teda prvého a najstaršieho vampíra alebo vampírku, záležalo by, z ktorej kultúry by sme čerpali. Ako však dokazuje aj náš príbeh o upírovi zo Zemplína, vampíri sú stále pre našu myseľ dráždivou témou. Stále v nás totiž vedia prebúdzať strach aj v storočí, v ktorom sa zdá, že už máme takmer na všetko odpovede.
