Bolo krátko po jednej popoludní, sobota 14. októbra 1978, píše Jan Ptáček z portálu iDnes. V krajných z troch vchodov dlhého jednoposchodového činžiaka sa pred dverami trojizbového bytu manželov S. zišlo niekoľko susedov, prevažne žien. Z bytu bolo počuť volanie o pomoc, ženský hlas, zrejme pani S. Potom sa niekomu zazdalo, že počuje stonanie. Na výzvy a búchanie na dvere zvnútra nikto nereagoval.
Čo teraz? Niekomu napadlo priviesť otca pani S., býva neďaleko a možno bude mať kľúč. Otec prišiel hneď, kľúč nemal, ale požičal si krátky rebrík a vyšplhal na balkón na vyvýšenom prízemí. Už tam si všimol krvné fľaky na betóne a vošiel do obývačky. Krvných stôp bolo čoraz viac. Keď vyšiel do predsiene, narazil na telo svojej dcéry Jany ležiace na zemi. Bola na nepoznanie, krv mala všade, aj na tvári.
Dôchodca vbehol do detskej izby. Na gauči ležal štvorročný vnuk Tomáš, oči otvorené, no bez pohybu, bez života. Na krku mal reznú ranu. V tej chvíli starý otec začul plač z spálne. Tam sa prebudil dvojročný Pavlík, pýtal mamu. Dôchodca ho vzal do náručia, prešiel predsieňou a otvoril dvere. Susedov zachvátil des, konečne niekto zavolal 158.
Vyšetrovatelia napriek hrôzy celého prípadu museli zostať pri zemi, predovšetkým vyhodnotiť stopy na mieste činu a stanoviť vyšetrovacie verzie. Išlo azda o vyvrcholenie rodinných sporov? Susedia nič také nepotvrdzovali – manžel Ludvík S., vodič sťahovacej firmy, bol nekonfliktný a ako sa zistilo u zamestnávateľa, v čase činu bol pracovne na Slovensku. Bol teda páchateľ sadista?
Policajný lekár našiel na Jane S. mnohopočetné bodné rany (pri pitve ich spočítali na neuveriteľných sedemdesiattri), zatiaľ čo smrť štvorročného Tomáša spôsobili len rezné poranenia v oblasti krku. Páchateľ buď už nemal čas (počul zhromažďovanie susedov pred bytom) alebo Tomáša zavraždil ako nepohodlného svedka. Pani Jana vraha zrejme pustila do bytu, čo mohlo naznačovať, že ho poznala.
Podľa krvných stôp sa dalo usudzovať, že páchateľ vraždil prineseným bodným nástrojom, ktorý sa mu počas činu možno poškodil. Preto si šiel do kuchyne po iný nôž, naznačovali to krvné stopy na hornom šuplíku kuchynskej linky. A počas útoku sa zrejme poranil, o čom svedčili veľké kvapky krvi na balkóne, cez ktorý z bytu utekal.
Vrah zmizol bez stopy
Krvácal zrejme dosť, pretože stopy boli viditeľné aj na trávniku. Namiesto toho, aby sa ponáhľal preč, v susednom dome, ktorý tvoril domový blok, preliezol vetracím oknom do sušiarne, kde sa dal do poriadku. Zrejme si provizórne obviazal ranu a možno sa aj prezliekol. Na chodbe sa v jednej z uskladnených kartónových škatúľ našla ľavá kožená pracovná rukavica nasiaknutá krvou, a najmä lovecký nôž s desaťcentimetrovou čepeľou, aj ešte dlhší kuchynský nôž.
Dalo sa predpokladať, že potom páchateľ vyšiel na prízemie, prešiel vchodom a zmizol. Nikto ho však ani nezazrel! Prebehli štandardné vyšetrovacie postupy. Vypočúvali ľudí z okolia, vodičov linkových autobusov, železničiarov, návštevníkov reštaurácií, ale aj čistiarne – predpokladalo sa, že vrah mal oblečenie silno zakrvavené. Preverovali aj veľkú psychiatrickú liečebňu, kde vyšetrujú sexuálnych delikventov.
„Porezal som sa na krájači“
Beštiálna vražda žila v celej Opave. Dalo sa čakať, že každý podozrivý so zaviazanou rukou bude okamžite nahlásený. Dramatickú atmosféru ešte stupňoval policajný rozhlasový voz, ktorý prechádzal ulicami s revúcim ampliónom: „Pozor, pozor, pozor! Dôležitá výzva! V sobotu 14. októbra bola vo svojom byte zavraždená žena a jej štvorročný syn. Verejná bezpečnosť sa obracia na občanov.“
Bolo jasné, že v takej atmosfére sa bude v Opave citlivým povahám zle zaspávať, a napokon aj tým odolnejším. Zle spal aj pán O. z tej istej ulice. Popoludní viezol svojho trinásťročného syna Stanislava k lekárovi so zranením na pravej ruke. Tvrdil, že sa porezal na krájači chleba.
Skončil na chirurgii, pretože ranu bolo treba zašiť, a v nemocnici si ho pre istotu nechali. Keď sa pán O. večer zveril manželke s istými obavami, odbila ho. Lenže na druhý deň, v nedeľu dopoludnia, za ním žena prišla s plačom – keď hľadala synovu bielizeň na pranie, našla vo vedre jeho zakrvavené nohavice, tričko, sveter a jednu koženú rukavicu. Tvárou v tvár takým dôkazom O. zachvátila hrôza. Stále dúfali, že predsa len existuje nevinné vysvetlenie. Pán O. šiel za synom do nemocnice.
V zozname zranených nebol, ležal na detskom
Nevinného vysvetlenia sa však od Standu nedočkal, len tej rozprávky o krájači. Povedal mu, že našli jeho zakrvavené oblečenie, a spýtal sa priamo, či „to“ pani S. a jej synčekovi urobil on. Syn vraj zbledol a mlčal. Otec sa rozplakal a ušiel z nemocnice. Nebolo čo riešiť, s manželkou sa vybrali na políciu. Vyšetrovatelia mimochodom od nemocnice okamžite žiadali zoznam všetkých zranených mužov z inkriminovaného dňa vraždy.
Nemocnica im vyhovela, ale Stanislav O. v zozname nebol. Od „muža“ mal vo svojich trinástich rokoch ešte poriadne ďaleko, ležal na detskom oddelení. Keďže išlo aj o upokojenie mesta a tiež o previerky na stredných školách, učilištiach i vo fabrikách, vyšetrovatelia si po Standu zašli rovno do nemocnice.
Skúšal zapierať, no dôkazy boli zdrvujúce. Zakrvavené oblečenie, odtlačky na zábradlí balkóna, ukradnutý kuchynský nôž, ktorý identifikoval otec S. Standa sa priznal ešte v ten večer. Už nejaký čas ho, chlapca detskej tváre aj postavy, prenasledovali myšlienky na ženy. V predstavách to boli staršie ženy, ktoré ho mali takzvane zaučiť.
Pani S. mala tú smolu, že ju dobre poznal, rodičia sa stýkali. V ten deň, keď šiel zo školy, ju videl vonku. Niečo mu vraj povedalo, aby za ňou šiel, tak si vzal dýku „na postrašenie“, otcove pracovné rukavice a vyrazil. Vedel, že pán S. v tomto čase nebýva doma. V okamihu, keď zazvonil, vraj mal erekciu.
Pani S., ktorá začala volať o pomoc, vtlačil do bytu a začal do nej bodať. Bránila sa, kričala, no jej odpor postupne slabol. Keď do predsiene pribehol malý Tomášek, ležiaca matka ho z posledných síl poslala preč. To už sa za dverami zhromažďovali nájomníci, zvonili, búchali na dvere… Standa si uvedomil, že musí preč.
Mrazivé „ahoj“ pred smrťou
Lenže tu bol ešte malý Tomáš, veď ho pozná! Keď Standa vošiel za ním do izby, Tomášek ležiaci na gauči ho potichu pozdravil – ahoj.
„Aj ja som mu povedal ahoj! A podrezal som ho,“ vypovedal trinásťročný vrah. Keď zoskočil z balkóna, chcel obísť blok a ísť domov, no pred vchodom práve stála susedka. Preto cúvol a do domu sa vrátil z druhej strany, okienkom cez sušiareň. Doma sa prezliekol, umyl si poltopánky a vtedy sa vrátila domov mladšia sestra.
Jej ako prvej podsunul bájku o porezaní ruky na krájači chleba. Nakoniec stihol zotrieť štyri kvapky krvi, ktoré mu kvapli pred dverami bytu. Psychiatrické vyšetrenie neodhalilo u Stanislava O. nijakú formu sexuálnej deviácie. Keďže bol maloletý, nemohol byť súdený, a súd mu uložil ochrannú výchovu. Na tento prípad by mali myslieť všetci, ktorí tak často hovoria: Toto sa u nás nedeje, veď my tu ani nezamykáme!
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
