„Dobrý deň, mám dohodnutý rozhovor s pani riaditeľkou,“ nesmelo sa predstavujem mužovi s modrým čírom. „To by mohol povedať každý,“ odpovedá mi pravdepodobne žartom, zároveň však vyzerá ako niekto, kto nežartuje. A rovnako aj zvyšok spoločnosti pôsobí dojmom, že v pekle ich už nebavilo a na zemi sa nevedeli rozhodnúť, či pôjdu skôr na punkový festival alebo na sado-maso show. A tak skončili pri hororovom cirkuse, píše portál iDnes.
„Oni sa tu normálne skrývajú pred kriminálom!“ rozmýšľam, keď pri dopraskanom stolíku s veľkou tabuľkou „ku*da“ popíjam domácu limonádu a čakám na Marcelu Joo. Hovorí sa, že šaty robia človeka a predsudky šetria čas. Ja ho mám našťastie dosť.
„To je môj kamarát Mates, spolu sme cirkus Ohana zakladali,“ predstavuje mi Marcela narušeného klauna, ktorý na bare prelieva pálenku do injekčných striekačiek. „Je to veľmi fajn chlapec a strašný puntičkár. Vyštudoval hereckú školu a jeho mama je vrchná sestrička na ARO. K cirkusu ho to však vždy ťahalo. Hovorí sa, že kto si obnosí jedny topánky pri cirkuse, už pri ňom zostane. Ale málokto to vydrží. Ohana znamená v havajčine rodina a ľudí, ktorí tu so mnou pracujú, si smrteľne vážim – sú s nami v dobrom i zlom,“ opisuje mi riaditeľka svoj tím pohľadom, ktorý pri prvej návšteve nevidíte. A ešte v jednom som sa pomýlila. Peklo neopustili, peklo malo práve začať…
Babička hadia žena a opička Máša
Marcela Joo je už ôsmou generáciou slávnej cirkusovej rodiny. „Môj dedko Jaromír Joo pochádzal z vtedajšej Juhoslávie, babička bola Berousková. Spoločne prevádzkovali cirkus Jadran, ktorý im však komunisti znárodnili. Otec s mamou sa spoznali v Mongolsku na spoločnom turné a po revolúcii založili Národný cirkus Jo-Joo,“ opisuje mi Marcela veľmi stručne rodinnú históriu, ktorá by inak vydala na samostatný článok.
Rovnako ako jej detstvo. „Spomínam naň veľmi rada, bolo krásne. Mala som slobodu, ale zároveň pevný režim. A veľa zvierat. V manéži som viedla pumy na vodítku, vystupovala som aj s päťmetrovým hadom, kamerunskými kozami a potkanom, ktorý vždy vyliezol po lane do domčeka a potom skočil padákom. Publikum to milovalo, na padáku sa však samozrejme spúšťal umelý potkan. Jedno obdobie mi otec hádzal nože. Keď som spravila nejaký problém a vrhol sa na mňa, vždy ma bránila opička Máša. To bolo moje najmilovanejšie zviera. Bývala s nami v karavane a vždy ma chránila – postavila sa predo mňa a nikoho ku mne nepustila,“ smeje sa pani riaditeľka.
A ja spomínam, ako som si ťažko presadila škrečka. Taká sranda s ním teda rozhodne nebola.
„Tigre sme tiež mali,“ pokračuje Marcela. „Jedna tigrica sa o mláďatá nechcela starať, tak sme to museli vziať za ňu. Poviem vám, dojčenie je zlaté, tak vyčerpaná ako mama som ešte nikdy nebola. Po každom jedle sa musia mláďatá hneď vyprázdniť, inak by zomreli. Tigrica im preto masíruje bruško drsným jazykom. My sme takto vybavení neboli, museli sme si teda vystačiť s drsnou stranou hubky,“ rozpráva mi a ja len žasnem. Napokon z úžasu nevychádzam celý rozhovor.
„Základnú školu som mala na mieste zimoviska, kde sme však pobývali len tri mesiace v roku. Po zvyšok roka som školy striedala. Každý týždeň iná trieda, niekedy aj dvakrát do týždňa. Keď sme prišli ráno, občas som pribehla až v polovici hodiny, ale zameškať som nemohla. Lenže v každej škole boli trochu iné učebnice. A tak som doma s mamou otvárala aj tie svoje a dokončovala, čo bolo potrebné,“ pokračuje drobná, energická žena v flitrovej podprsenke, ktorej oči i trblietky okolo nich žiaria v stmavenom šapitó.
„Moje deti už majú individuálne vzdelávanie, je to jednoduchšie, ale občas si hovorím, či o niečo neprichádzajú. V triede som bola vždy stredom pozornosti. Po škole som brávala deti na zvieratka namiesto družiny,“ smeje sa Marcela.
Ona sama nikdy nechodila do družiny. Po škole rovno do práce. Hovorí, že ju nikto nenútil vystupovať, ale odmalička chcela vedieť to, čo jej rodičia. Alebo babička hadia žena.
„So svojou babičkou Slávinou Berouskovou som začala trénovať už vo dvoch rokoch. Vlastne ani neviem, či to mám nazývať tréningami, bola to bežná súčasť života. Keď s vami babička pečie bábovku, tiež to nie sú kurzy varenia. Moja babička však bola hadia žena a tie odchádzajú do dôchodku už v tridsaťosmičke, pretože majú zničené telo. Ja sama som začala vystupovať už vo štyroch, ale vo štrnástich som s tým prestala, začínal mi tuhnúť chrbát a rodičia ma nechceli ničiť. Práve vtedy však s nami vystupovali akrobati z Kyrgyzstanu a s nimi som začala trénovať vystúpenia v sieti. Trojfázový tréning – ráno pred školou beh, po škole technika a večer po show posilňovanie,“ opisuje mi Marcela náročný režim aj zranenie, ktoré sa jej takmer stalo osudným.
O tom vám však poviem až neskôr, aby ste jej záverečnú show prežívali s rovnakým napätím ako ja v publiku. Títo ľudia sú totiž obyčajní smrteľníci, hoci to občas vyzerá, akoby uzavreli zmluvu s diablom.
Kto hovorí, že život má byť ľahký?
„Pre väčšinu ľudí sme také tajomno. Šméčka. Komedianti. Objavíme sa a zase zmizneme. Ľudia nevedia, čo si o nás majú myslieť, a na tom som postavila celú show. Ak chcete, môžete sa nás báť,“ usmieva sa Marcela. A potom mi opisuje vznik hororového cirkusu Ohana.
„Keď v meste začnú miznúť deti, musí skupina mladých chlapcov a dievčat čeliť svojim najväčším obavám v boji proti zlému klaunovi menom Pennywise, ktorého vražedná a násilnícka história sa tiahne naprieč stáročiami.“
To je stručná anotácia hororu To, ktorý Marcela so svojím priateľom Robertom a kamarátom Matesom videla v roku 2017 v letnom kine. „Bolo plno, ľudia to chceli a my sme sa rozhodli, že na tom postavíme celú cirkusovú show,“ opisuje Marcela začiatok novej životnej etapy, ktorá začala, keď mala dvadsaťpäť.
„Nikto nám neveril, ľudia z branže na nás uzatvárali stávky, najväčší odhad bol, že vydržíme tri mesiace. Musíte sa úplne oslobodiť od toho, čo kto hovorí, inak nič nedokážete. Ani otec ma na začiatku nijako zvlášť nepodporil. Až keď sme sa dostali v Prahe na Letnú, čo je v našej branži považované za úspech, prišiel sa prvý raz pozrieť, zapálil si cigaru a povedal, že keď čokoľvek budem potrebovať, stačí zdvihnúť telefón – „tati, naozaj?!“ smeje sa Marcela a dodáva, že spätne si uvedomuje, že jeho prístup ju vyburcoval k lepším výkonom.
„Nikdy mi nič nedal zadarmo, ale vedela som, že mám kam sa vrátiť. Túto výchovu od svojich rodičov teraz sama preberám,“ poznamenáva Marcela a o chvíľu nato sledujem, ako z trinásťročnej Marcelky na pódiu vyháňajú diabla.
Nie som si však istá, či sa im to podarilo. Marcelka totiž stojí na rukách, opretá o dve tyče a prehnutá ako luk, ktorý drží prstami jednej nohy. Tou druhou napína tetivu, púšťa z nej šíp a dozadu triafa do terča. S úžasom ju sleduje aj menej šťastný divák v špeciálnom kresle – s obojkom okolo krku a sitkom na hlave. „Špina“ je obeťou klauna v každej show a jeho diskomfort baví prajné publikum. V tú chvíľu už však manéžou letí riaditeľka zamotaná v sieti.
Väčšina divákov ju sleduje s úplným pokojom – títo ľudia predsa majú zmluvu s diablom a viac životov než mačky. Mne však odľahne, keď číslo skončí. Viem, že v sedemnástich bolo takmer jej posledným.
„Ušila som si kostým z hlúpeho materiálu a zo siete som vykĺzla. Spadla som z dvanástich metrov na hlavu a natrhla si siedmy stavec. Keby som si ho úplne zlomila, bola by som ležiak. Aj tak som však istý čas mala ochrnuté prsty na rukách a v podstate som sa učila znovu chodiť. Keď som sa však prebrala po operácii, prvé, čo ma zaujímalo, bolo, či stihnem premiéru novej sezóny. Aspoň ako divák,“ opisuje Marcela vášeň, ktorú „obyčajný smrteľník“ len ťažko pochopí.
Cirkus som zastihla na šnúre v Liberci. Čakala ich tam podmáčaná lúka a nákladné autá ich ťahali na navijaku. „Počasie neovplyvníme, a pritom hrá v našom biznise veľkú rolu. Milujem tú voľnosť, slobodu, nie je to stereotypná práca. To však neznamená, že nie je tvrdá. Ale kde je napísané, že život má byť jednoduchý? Tu neviete, či ste skôr akrobat, údržbár alebo mama na plný úväzok. Všetci máme svoju rolu v manéži i mimo nej,“ rozpráva dvojnásobná mama, ktorá vždy išla z pôrodnice rovno do cirkusu.
„Vždy som rodila cisárskym rezom a trvalo pol roka, kým som začala znovu vystupovať. Ale na zadku som rozhodne nesedela šesť mesiacov. Dva dni som sa flákala, potom som aspoň šla za bar alebo do pokladne. Nemusela som, muž sa o mňa vždy postaral, ale mne to nedá, nič nerobiť,“ vysvetľuje Marcela a tvrdí, že podobné napätie zažíva aj v zime, keď sú tri mesiace na jednom mieste.
„Vždy sa teším. Vygruntujeme domčeky aj celý cirkus, urobíme si pekné Vianoce, ale potom to už nejde vydržať. Skôr sme v zime jazdili vystupovať do zahraničia, teraz je predsa len treba trochu si oddýchnuť, a tak v januári chodíme na dovolenku. Hlavne ale niekam vypadnúť,“ rozpráva mi žena, ktorá väčšinu roka trávi v štrnásťmetrovom obytnom návese, kde má vraj všetko, čo potrebuje.
„Priateľ nám ho nechal vyrobiť na mieru od kamaráta, ktorý ich vyváža do celého sveta. Som veľmi spokojná, máme vysúvacie steny a veľa ľudí je prekvapených, že máme nakoniec väčší byt než oni. Rada by som vás tam pozvala na kávu, ale uprostred tejto bažiny si radšej ušetríme cestu,“ hovorí Marcela. A ja cítim, ako mi začínajú presakovať tenisky.
Okolo nás prebehne deväťročný Rafael v gumákoch. Má za úlohu strážiť počas show päťročnú Miu. Každý, kto sa tu narodil, má svoju funkciu. A aj tí, ktorí nie sú pokrvne spätí, sú súčasťou rodiny Ohana. Na Havaji a tiež medzi svetskými totiž do nej patrí aj širší okruh priateľov. Komunita, ktorá sa navzájom stará a nikoho neopustí.