Toto je len malá ukážka z mesačného dobrovoľného vojenského výcviku, ktorým v týchto týždňoch prechádza približne 750 českých stredoškolákov po celej krajine. Píše portál Idnes.cz
„Sú veľmi motivovaní a šikovní,“ uviedol vedúci výcviku Lukáš Hrabánek z 72. mechanizovaného práporu v Přáslaviciach. Vo vojenskom priestore Libavá na Olomoucku sa výcviku zúčastňuje 78 študentov vo veku od 18 do 22 rokov. Niektorí majú čerstvo po maturite, iní ešte čakajú na posledný ročník strednej školy.
Počas júla absolvujú intenzívny vojenský výcvik, ktorý zahŕňa základy taktiky, streľbu z ručných zbraní, hádzanie granátu, pochodovú, topografickú a ženijnú prípravu, kurz prvej pomoci a telesnú prípravu vrátane ranných rozcvičiek a pochodov v teréne. Výcvik zakončia dvojdňovým cvičením v prírodných podmienkach.
Tí, ktorí výcvik úspešne dokončia, zložia slávnostnú prísahu a armáda im následne vyplatí jeden z benefitov, ktorým študentov lákala — odmenu vo výške 40 498 korún pred zdanením.
Zatiaľ čo prvý týždeň trávili hlavne v učebniach, teraz prichádza na rad praktický výcvik v teréne. „Učia sa aplikovať vedomosti a zručnosti, ktoré sa naučili,“ poznamenáva jeden z inštruktorov, Tomáš Sölöši.
Základné taktické zručnosti precvičujú stále dookola. Po každej akcii im inštruktori vysvetľujú, čo bolo dobré a čo zlé. Učia sa pohybovať po bojisku, kryť seba a ostatných členov jednotky, a tiež poskytovať prvú pomoc v prípade zranenia, aj pod paľbou. Samozrejme, používajú cvičnú muníciu.
Práve je na rade ďalší štvorčlenný tím. Inštruktor z neďalekého úkrytu vystrelí na jedného z členov hliadky a ten skolabuje na zem. Ostatní opätovne strieľajú a kryjú kolegu, ktorý sa snaží zachrániť zraneného spolubojovníka. „Ak si zranený nie je schopný sám zaškrtit krvácanie turniketom, musí jednotka reagovať, pomôcť mu a dostať ho do krytého priestoru,“ vysvetlil Sölöši.
Pri ženijnom výcviku zase ďalšia skupina účastníkov kopa poľnými lopatkami vo vysušenej tvrdej zemi strelecké pozície, plní vrecia pieskom a učí sa stavať ochranné stavby. Na kopci o pár stoviek metrov ďalej sa iní učia základnú topografiu – prácu s mapou a buzolou, orientáciu.
Kryjem! Idem! Prekrýva sa to so streľbou oproti, keď sa posledná skupina stále dokola zlepšuje v postupe a krytí terénom s prekážkami v podobe priekop, valov a starých lodných kontajnerov rozhádzaných po lúke. Vždy zadýchaní, spotení, očividne unavení, ale usmiati. Pokračujú ďalej.
Drina ako pre budúcich profesionálov
O niekoľko kilometrov ďalej zase inštruktori z prostějovského 102. prieskumného práporu v ukryte lesa práve vtláčajú dvadsiatim študentom, ako zaobchádzať so zbraňami. S pištoľou i útočnou puškou Bren. Kým jedna skupina driluje prekladanie a základné strelecké pozície, ďalšia si starostlivo dopĺňa zásobníky špeciálnymi cvičnými nábojmi s gumovými projektilmi, aby mohla potom nové zručnosti vyskúšať pri streľbe na pripravené terče.
„Každý vojak si tým musí prejsť,“ poznamenáva šéf výcviku Hrabánek s tým, že základný výcvik profesionála a tento dobrovoľný pre stredoškolákov je obsahovo úplne porovnateľný. Niektorí z účastníkov sa vopred fyzicky a psychicky pripravovali a je to podľa neho vidieť. „Trénovali vo svojom voľnom čase a sú trochu pred ostatnými,“ konštatuje.
To najzaujímavejšie na účastníkov pritom ešte len čaká. Budú to dvojité ostré streľby, hod ručným granátom a tiež komplexný poľný výcvik. „Pre mnohých prvá skúsenosť s prespaním vonku, s plnou výstrojou a výzbrojou, v balistickej ochrane a s dlhým presunom,“ načrtol. Dokopy teda asi 40 kilogramov vybavenia a dlhé kilometre v nohách.
Hrabánek pri tom spomína na dobu spred pár rokov, keď sa sám rozhodol vstúpiť do armády potom, čo sa vo svojej pôvodnej profesii cítil úplne vyhorený. „Bol som ajťák, taký ten typický nerd, ako sa dnes hovorí. Vyhublý ajťák, ktorý chcel v živote nejakú zásadnú zmenu a nenapadlo mi nič lepšie, než ísť do armády,“ rozpráva. Najprv dva roky makal na svojej fyzickej kondícii a potom sa zapísal na Univerzitu obrany v Brne. Po štúdiu teraz už štvrtý rok slúži u 72. mechanizovaného práporu.
Jeho rozprávanie náhle preruší prudký lejak, ktorý sa znenazdajky spustí. „Vitajte na Libave,“ zaznie smerom k účastníkom výcviku od inštruktorov, ktorí dobre poznajú nevyspytateľnosť miestneho podnebia. Prudké prúdy vody však výcvik na chvíľu zastavia a študenti sa na chvíľu ukryjú v kontajneroch a korbách nákladných áut, ktoré ich sem priviezli.
Devätnásťročná Klára Telcová práve ukončila gymnázium v Olomouci a chystá sa študovať právo. „Asi som nechcela mať nudné prázdniny. Chcela som si zlepšiť kondičku, zistiť, kde sú moje limity, preskočiť ich a posunúť hranice. A zatiaľ sa mi to darí,“ vysvetľuje dôvody, prečo sa do výcviku dobrovoľne prihlásila. Chcela vraj zistiť, aké to v armáde vlastne je a čo všetko takáto profesia obnáša.
Podľa svojich slov objavila výbornú spoločnosť ľudí. Pripúšťa, že počas uplynulých dvoch týždňov si radikálne zmenila názor na službu. Keď práslavický prápor zverejnil na sociálnych sieťach prvý príspevok z výcviku, spoločne s ďalšími účastníkmi prezerali komentáre od čitateľov. „Dosť nás to pobavilo. Boli tam samé reči o tom, že sme zelené gumy, že si hráme na vojačky a podobne. Veľa takých. Úprimne? Ja som si to tiež myslela, kým som sem neprišla,“ tvrdí.
Kto to však podľa nej neskúsi, nepochopí. „Myslím, že keby sem prišiel niektorý z autorov tých komentárov, bol by prvý, čo by sa tu rozsypal,“ dodáva.
Po dvoch týždňoch uvažujú o službe
Osemnásťročný Adam Procházka je z Ostravy. Do výcviku sa prihlásili spolu s bratom. „Som taký obyčajný chalan z gymnázia,“ hovorí. Vždy sa podľa vlastných slov okrem športu zaujímal aj o armádu a chcel si vyskúšať vlastné limity. „Chceli sme s bráchom zistiť na vlastnej koži, aká služba v armáde je a či na to vôbec ako osemnásťroční chalani máme,“ opísal svoje dôvody.
Výcvik je podľa neho určite veľmi náročný po fyzickej stránke. „Každý deň si na seba dávame ďalšie a ďalšie vrstvy vybavenia, ktoré už spolu vážia dosť veľa. Zisťujeme, že to nie je úplne pre každého. Ale ďalší deň musíme priznať, že to vlastne nič nebolo a že nás čaká ešte niečo horšie,“ poznamenal.
Nad tým, či mu počas výcviku niečo chýba z bežného života súčasného tínedžera, vraj ani nemal čas premýšľať. Komfort v podobe postele a jedla doma? Zábava s kamarátmi alebo rodinná dovolenka? „Ťažko povedať. Fakt ideme od piatej ráno až do desiatej večera a vôbec nemám čas o niečom takom rozmýšľať. Možno mi vlastne nič nechýba,“ prikyvuje zamyslene.
Hneď sám priznáva, že na mobile teraz trávi asi 30 minút denne. To večer, keď si ukrojí čas zo svojho voľna, aby si prečítal nové správy a nejaké články, ktoré ho zaujmú. S rodičmi si volá, kamarátov si tu našiel. „Fyzický kontakt s rodičmi a kamarátmi mimo výcviku mi samozrejme vždy bude chýbať, ale inak mi z civilného života asi nič nechýba,“ konštatuje.
Zkušenosti z výcviku by chcel v budúcnosti nejako využiť. Už teraz je rozhodnutý, že vstúpi do Aktívnej zálohy a vážne uvažuje aj o profesionálnej armáde. Po dvoch týždňoch podľa svojich slov zisťuje, že možno prehodnotí svoje plány a predstavy o budúcom živote. „To prostredie ma veľmi motivuje a práve teraz sa mieša s mojimi pôvodnými plánmi. Chcel som ísť na vysokú, venovať sa ekonómii a biznisu. Armáda ma však zaujala úplne iným spôsobom a myslím, že by bolo česť slúžiť,“ rozmýšľa.
Predpokladá, že by ho v tom podporili aj rodičia, ktorí sa pred pár dňami prišli na svojich synov pozrieť na deň otvorených dverí vo výcviku. „Mama je trochu nervózna. Keď videla našu prvú fotku s bratom so zbraňami, trošku sa vydesila. Ale myslím, že nás podporia vo všetkom, čo sa rozhodneme robiť. A otec? Ten je flegmatik. Myslím, že by boli nakoniec hrdí,“ uvažuje.
Najsilnejším osobným zážitkom z doterajšieho výcviku pre neho bol zatiaľ moment, keď zo študentov z celej krajiny akoby kúzlom vznikol súdržný tím. „Keď niekto urobí chybu alebo niečo, čo sa nesmie, čo je proti pravidlám, dostane takzvanú odmenu v podobe cvičenia celého družstva. Všetci spolu, za jedného. Raz, keď sme odcvičili, chceli sme cvičiť ďalej. Urobili sme ďalšie série a cvičili stále ďalej a ďalej. Všetci spolu, spoločne, sami od seba. A to vo mne vzbudilo dojem, že ten tím naozaj funguje,“ opísal.
Podobné pocity má aj jeho spolubojovníčka Júlia Denterová. Vyskúšať vojenský výcvik považuje za jedno zo svojich najlepších rozhodnutí. Na Libave teraz v maskáčoch pobieha aj so svojou sestrou, ktorá s nápadom pôvodne prišla. „Skvelý zážitok. Fajná partia. Hádať granát, strieľať – to tiež len tak niekto nezažije. Sme tu všetci spolu v pohode a funguje to,“ hovorí čerstvá absolventka zdravotníckej školy v Hradci Králové.
Chce ísť na vysokú školu. Za veľké plus preto označuje aj finančnú odmenu, ktorú po výcviku dostane. Na letnej brigáde by zrejme viac nezarobila. Z bežného študentského života jej počas výcviku chýba kontakt s priateľmi. A prekvapivo aj jedlo. „Jedla by som všetko, ale som aj veľmi vyberavá. Varí sa tu dobre, nie je to žiadne strádanie, ale chýba mi, čo si varím sama,“ hovorí s úsmevom. Aj ona vážne uvažuje, že by po štúdiu na vysokej škole a nejakej praxi v armáde slúžila ako profesionálka.
Armáda chce osloviť mladých
David Procházka, brat Adama, vníma dobrovoľný výcvik ako príležitosť získať unikátne zručnosti. „Tie základné ľudské zručnosti ako prežiť, prežiť v prírode, prežiť sám a postarať sa o ostatných, o tím. Získať nejakú tímovosť, disciplínu,“ tvrdí. A tiež tak trochu preskúmať, či by armáda nebola „náhodou“ niečo pre neho. O pilotnom výcviku pre stredoškolákov sa dozvedel už minulý rok. S prihláškou ale musel čakať rok, pretože mu vtedy ešte nebolo osemnásť.
„Nie som ten typ človeka, ktorý by od malička obdivoval armádu. Naopak, mám veľa iných záujmov. Ale povedal som si, že človek musí skúsiť niečo nové a zistiť, či to naozaj nie je to pravé,“ poznamenal. Baví ho právo a chce ho študovať. Teraz uvažuje, že by právo mohol nejako spojiť s armádou. „Zaujímam sa o verejné dianie, som zvyknutý starať sa o ostatných, pomáhať im a chrániť ich. A teraz zisťujem, že armáda to všetko dokonale napĺňa,“ vysvetľuje.
Predtým sa venoval športu súťažne, ale výcvik vidí ako ďalšiu možnosť, ako sa zoceliť a pracovať na sebe. S bratom už vraj motivovali niekoľko kamarátov, ktorí sa určite v osemnástich tiež prihlásia do výcviku. Práslavice si vybral čisto z praktických dôvodov. „Je to bližšie domov, do Ostravy,“ dodal.
Dobrovoľné vojenské cvičenie pre stredoškolákov je v plnom prúde hneď v ôsmich vybraných posádkach po celej krajine. Do výcviku nastúpilo pred dvoma týždňami takmer 750 študentov. Päťinu účastníkov tvoria dievčatá.
Cieľom je pripraviť mladých na krízové situácie a posilniť obranyschopnosť štátu. „Dobrovoľným vojenským cvičením chceme aktívne osloviť mladú generáciu a priblížiť jej vojenskú službu,“ uviedol náčelník generálneho štábu Karel Řehka s tým, že tým zároveň rastie odolnosť spoločnosti a armáda rozširuje zálohy.
Záujemcovia sa mohli hlásiť už od marca. Po jedinom týždni boli kvôli veľkému záujmu obsadené všetky miesta. „Nechceli sme záujemcov odmietnuť, preto sme navýšili naše kapacity až na 800,“ konštatovala Iva Bednářová, náčelnica odboru dopĺňania personálu Agentúry personalistiky.
Najväčší záujem bol o výcvik práve u 72. mechanizovaného práporu v Práslaviciach a tiež u 43. výsadkového pluku v Chrudimi.